Sexuálne a reprodukčné práva žien

Nemožno priamo nútiť ženu, aby rodila deti: jediné, čo možno urobiť, je uzavrieť ju do situácie, v ktorej je materstvo pre ňu jediným východiskom: zákon a mravy jej môžu vnucovať manželstvo, zakázať antikoncepčné prostriedky a potraty a zabraňovať rozvodom.“ (Beauvoirová 1967: 77.)

K základným princípom demokratickej spoločnosti patrí osobná sloboda jednotlivca, jeho právo na súkromie a telesnú integritu. Pre ženy z toho vyplýva aj právo rozhodovať o čase narodenia a počte svojich detí, ktoré je neoddeliteľne spojené s otázkou slobody a postavenia ženy v spoločnosti. Nie náhodou boli a sú otázky reprodukčných práv jedným z nosných bodov ženského hnutia.

V nasledujúcej štúdii sa budem zaoberať hlavne ľudsko-právnymi aspektmi sexuality a reprodukcie. Vychádzajúc z historického kontextu diskurzu o kontrole fertility, pozriem sa na uchopenie tematiky ženským hnutím, ale i na dôležité morálne a etické otázky súvisiace najmä s interrupciami. Práve tie totiž výraznou mierou vyostrujú diskusiu a často formujú postoje spoločnosti k téme ako takej. Navyše, tematika sexuálnych a reprodukčných práv sa zo strany jej odporcov často vedome zužuje len na právo ženy na umelé prerušenie tehotenstva, čím sa diskurz dostáva do emočnej a radikálnej roviny.

1. Základné princípy

1.1 Koncepcia ľudských práv

Poučenie z 2. svetovej vojny prinieslo potrebu jasného zakotvenia princípu ľudských práv a slobôd v širokom medzinárodnom kontexte. Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá v OSN v roku 1949, zadefinovala práva a slobody jednotlivca, ako právo na súkromie, právo na život bez násilia a nehumánneho zaobchádzania a právo na telesnú autonómiu. Z tejto koncepcie sa neskôr odvodili základné dokumenty, ktoré upravujú ďalšie práva. K nim patrí pojem „sexuálne a reprodukčné zdravie a práva“ (SRZP).

Významu sexuality v ľudskom živote a s ňou bezprostredne súvisiacej problematike sexuálneho a reprodukčného zdravia a práv sa začala venovať pozornosť až v posledných desaťročiach, v podstate v šesťdesiatych rokoch, v časoch tzv. sexuálnej revolúcie. Dovtedy boli otázky sexuality a ľudskej reprodukcie v našej kultúre tabuizované.[1] Napriek tomu, že pojmy „sexuálne“ a „reprodukčné“ spolu úzko súvisia, používajú sa obidva, nakoľko ľudská reprodukcia nie je nevyhnutne viazaná na sexuálny život (napr. umelé oplodnenie) a rovnako sexualita nie je viazaná len na plodenie detí.

Zaistenie účinného uplatňovania reprodukčných a sexuálnych práv je kľúčové predovšetkým pre ženy a dievčatá. Práve ony sú v prevažnej miere nositeľkami nerovnoprávneho postavenia v spoločnosti, ktoré je neodmysliteľne spojené práve s ich biologickou úlohou v ľudskej reprodukcii.

Otázkou SRZP sa zaoberali aj významné celosvetové konferencie na úrovni OSN, ale i iných nadnárodných iniciatív. Míľnikmi v spôsobe myslenia o otázkach sexuality a reprodukcie sa stali najmä Medzinárodná konferencia o populácii a rozvoji (Káhira 1994) a Štvrtá svetová konferencia o ženách (Peking 1995). Kým pred konaním týchto konferencií sa k spomenutým otázkam pristupovalo výlučne z pohľadu rastu populácie a demografickej politiky, na týchto konferenciách sa o otázkach sexuálneho a reprodukčného zdravia prvýkrát hovorilo z pohľadu ľudských práv a rodovej rovnosti. Koncept plánovania rodiny prerástol do širšieho konceptu reprodukčného zdravia, ženského i mužského, ktorým sa rozumie stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody vo všetkých veciach týkajúcich sa reprodukčného systému.

Akčný plán IV. celosvetovej konferencie žien hovorí: „K ľudským právam žien patrí aj právo mať pod svojou kontrolou záležitosti týkajúce sa ich sexuality vrátane sexuálneho a reprodukčného zdravia a rozhodovať sa o nich slobodne, bez donútenia, diskriminácie a násilia.“ (Peking 1995.)

Konferencia OSN o populácii a rozvoji, ktorá sa konala v Káhire v roku 1994, vytvorila definíciu reprodukčného zdravia a vo svojom akčnom programe zaviazala členské štáty, aby riešili populačné problémy vo svojich krajinách. Konferencia mala kľúčový význam pre organizácie a jednotlivcov obhajujúcich reprodukčné práva. Populačné problémy sa totiž na pôde OSN prestali vnímať len ako demografický problém kvantitatívneho rastu populácie – ako populačná explózia – a začalo sa k nim pristupovať ako k problémom, ktoré ovplyvňujú kvalitu ľudského života a úroveň dodržiavania ľudských práv. Definovali sa „pojmy“ ako sloboda voľby, povinnosť štátu rešpektovať práva jednotlivcov, zabezpečiť vzdelávanie, kvalitu a dostupnosť zdravotníckych služieb pre svojich obyvateľov.

Podľa ďalšieho dokumentu OSN, Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, štáty by mali ženám a mužom zabezpečiť „… rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí (…)“ (CEDAW 1979). Dohovor ďalej zaručuje prístup k potrebným informáciám a vzdelaniu a umožňuje ženám a mužom využiť prostriedky na kontrolu veľkosti svojej rodiny. Podľa Odporúčania CEDAW č. 21 sa plánovaním rodiny rozumie zaručená sexuálna výchova, dostupnosť služieb pre plánovanie rodiny, dostupnosť bezpečných a spoľahlivých antikoncepčných metód, voľne dostupné a primerané opatrenia pre dobrovoľnú reguláciu fertility v záujme zdravia a kvality života všetkých členov rodiny.[2]

Rezolúcia Európskeho parlamentu o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach (2002) obhajuje právo jednotlivcov na slobodné a informované rozhodnutie o ich sexuálnom a reprodukčnom zdraví, právo na široko dostupnú antikoncepciu a právo a dostupnosť kvalitných služieb v oblasti plánovaného rodičovstva. Dôraz kladie na preventívne opatrenia, ktoré minimalizujú riziko nežiaduceho tehotenstva. Práve v záujme predchádzania nechceným tehotenstvám vyzdvihuje rezolúcia nutnosť adekvátnej a modernej sexuálnej výchovy pre dospievajúcu mládež, aby táto bola schopná slobodne a zodpovedne rozhodovať o svojom intímnom živote na základe objektívnych a neskreslených informácií.

1.2 Základné definície a pojmy

Sexualita je centrálnym aspektom ľudského bytia počas celého života jednotlivca a zahŕňa pohlavie, rodovú identitu a rodové roly, sexuálnu orientáciu, erotiku, pôžitok, intímnosť a reprodukciu. Sexualita je prežívaná a vyjadruje sa v myšlienkach, predstavách, túžbach, názoroch, postojoch, hodnotách, správaní, sexuálnych praktikách, rolách a vzťahoch. Aj keď sexualita môže zahŕňať všetky tieto dimenzie, nie každý jednotlivec ich prežíva a vyjadruje v úplnosti. Sexualitu ovplyvňuje interakcia biologických, psychologických, sociálnych, ekonomických, politických, kultúrnych, etických, právnych, historických a náboženských či spirituálnych faktorov (NPOSRZ 2007).

Sexuálne zdravie je „stav fyzickej, emočnej, psychickej a sociálnej pohody vzťahujúcej sa k sexualite; neznamená iba absenciu choroby, dysfunkcie alebo poruchy. Sexuálne zdravie vyžaduje, aby sa k sexualite a sexuálnym vzťahom pristupovalo pozitívne a s úctou a aby mal človek možnosť viesť uspokojujúci a bezpečný sexuálny život bez nátlaku, diskriminácie a násilia. Dosiahnutie a udržiavanie sexuálneho zdravia vyžaduje rešpektovanie, ochraňovanie a napĺňanie sexuálnych práv všetkých ľudí“ (NPOSRZ 2007).

Sexuálne práva zahŕňajú ľudské práva, ktoré akceptujú medzinárodné dohovory o ľudských právach a ďalšie konsenzové dokumenty. Podľa nich majú všetci ľudia bez akéhokoľvek nátlaku, diskriminácie alebo násilia právo na najvyšší možný štandard zdravia, ktorý sa vzťahuje na:

-        vyhľadávanie, získavanie a odovzdávanie informácií vo vzťahu k sexualite,

-        sexuálnu výchovu,

-        rešpektovanie svojej telesnej integrity,

-        výber partnera/partnerky,

-        rozhodnutie sa, či budú sexuálne aktívni, alebo nie,

-        sexuálne vzťahy založené na spoločnom rozhodnutí partnerov,

-        manželstvo na základe vôle snúbencov,

-        rozhodnutie sa, či a kedy mať deti,

-        uskutočňovanie uspokojujúceho, bezpečného a príjemného sexuálneho života,

-        sexualitu, vrátane prístupu k zdravotníckym službám v oblasti reprodukčného zdravia

Reprodukčné zdravie

Svetová zdravotnícka organizácia (SZO) považuje oblasť sexuálneho a reprodukčného zdravia za mimoriadne dôležitú hlavne v krajinách strednej a východnej Európy. V Európe existujú výrazné rozdiely v zdravotnom stave obyvateľstva medzi rôznymi štátmi, ale aj medzi rôznymi skupinami obyvateľstva v rámci jednotlivých štátov. Mnohé európske krajiny sa počas obdobia ekonomickej a sociálnej premeny stretli s nárastom nezamestnanosti a biedy, s rozpadom sociálnej siete, ako aj so skrátením výdavkov na zdravotníctvo a sociálne služby. Toto všetko malo za následok zhoršenie zdravotného stavu občanov a občianok.

Definícia reprodukčného zdravia vychádza z medzinárodných dokumentov o ľudských právach a iných dokumentov prijatých s medzinárodným konsenzom. Vychádza z vedomia, že páry a jednotlivci majú základné právo rozhodnúť sa o počte a čase narodenia svojich detí, a to zodpovedne, slobodne, bez diskriminácie a nátlaku. Ľudia majú právo dostať informácie a prostriedky na dosiahnutie najvyššieho štandardu sexuálneho a reprodukčného zdravia. Pri využívaní tohto práva majú brať do úvahy potreby svojich žijúcich a budúcich detí a ich zodpovednosť voči spoločnosti. Problémy s reprodukčným zdravím má mnoho ľudí na svete vzhľadom na neadekvátnu úroveň vedomostí, neprimerané a nedostatočné informácie a služby týkajúce sa reprodukčného zdravia, vysoký výskyt rizikového sexuálneho správania, diskriminačné sociálne praktiky, negatívny postoj k dievčatám a ženám a limitovanú možnosť žien a dievčat kontrolovať si svoj sexuálny a reprodukčný život. Adolescenti sú obzvlášť zraniteľní – vzhľadom na ich chýbajúce vzdelanie a prístup k primeraným službám vo väčšine krajín (NPOSRZ 2007).

Reprodukčné zdravie je „stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, a nielen neprítomnosť ochorenia alebo poškodenia vo všetkých prípadoch, ktoré majú vzťah k reprodukčnému systému, jeho vývoju a fungovaniu v rôznych obdobiach života jednotlivca. Reprodukčné zdravie zahrnuje aj schopnosť ľudí mať uspokojenie prinášajúce sexuálny život, schopnosť reprodukovať sa, ako aj slobodu rozhodnúť sa, kedy a ako často tak činiť. Vychádzajúc z tejto podmienky zahŕňa aj právo muža a ženy na informácie, právo na prístup k bezpečným, efektívnym a akceptovateľným metódam plánovaného rodičovstva podľa vlastného výberu, ako aj metódam regulácie fertility (plodnosti) podľa vlastného výberu, ktoré nie sú proti zákonom, a právo na prístup k primeraným službám plánovaného rodičovstva, ktoré umožnia ženám prekonať bezpečne tehotenstvo, materstvo a zabezpečia párom najlepšie možnosti mať zdravé deti“ (ICDP 1994).

V zmysle vyššie uvedenej definície je zdravotná starostlivosť o reprodukčné zdravie definovaná ako: „Súhrn metód, techník a služieb zabezpečujúcich reprodukčné zdravie a pohodu prostredníctvom prevencie a liečby problémov v oblasti reprodukčného zdravia. Reprodukčné zdravie znamená tiež podporu života a osobných vzťahov a nie iba poradenstvo a starostlivosť vzťahujúcu sa na reprodukciu a sexuálne prenosné ochorenia.“ (ICDP 1994, §7.)

Ďalšie zaužívané pojmy v oblasti SRZP

Plánované rodičovstvo znamená slobodne sa rozhodnúť o počte a čase narodenia svojich detí. Znamená to aj právo na zdravie a prístup k potrebným službám a informáciám.

Informovaný súhlas je súhlas vykonaný slobodne a bez nátlaku, na základe dostatočného množstva objektívnych informácií podľa najnovších vedeckých poznatkov.

K reprodukčnému zdraviu priraďujeme najmä nasledujúce oblasti:

-        antikoncepciu a plánovanie rodičovstva,

-        interrupcie,

-        prenatálnu starostlivosť,

-        umelé oplodnenie,

-        sexuálnu výchovu a informovanosť,

-        pohlavne prenosné choroby vrátane HIV/AIDS,

-        choroby reprodukčného systému najmä u žien a ich prevenciu,

-        násilie páchané na ženách a sexualizované násilie, (moze byt odkaz na AM)

-        nútenú prostitúciu a obchodovanie so ženami (trafficking).

1.3 Otázka SRZP v globálnom kontexte

Sexuálnym a reprodukčným právam v globálnom kontexte sa začína venovať pozornosť najmä v posledných rokoch. Určujúcimi faktormi sú: globalizácia v ženskom hnutí, implementácia politiky rodovej rovnosti a antidiskriminácie aj do oblasti plánovania rodiny a sexuality v rozvojových programoch, ale i otázky ako epidémia HIV/AIDS, populačná explózia v rozvojových kontra pokles pôrodnosti v rozvinutých krajinách, sexualizované násilie a obchodovanie so ženami a pod. Samozrejme, je to hlavne ženské hnutie, ktoré poukazuje na hrubé porušovania ľudských a sexuálnych práv žien v globálnom a multikulturálnom kontexte. K hrubým porušeniam sexuálnych práv žien patria najmä nasledujúce tradície.

Ženská obriezka (Female Genital Mutilation) – obrezanie klitorisu a zmrzačenie ženských pohlavných orgánov praktizované najmä v tradičných kmeňových spoločnostiach Afriky. Obrad sa nazýva „zasvätením“ a podrobujú sa mu 7 až 8 ročné dievčatá. Zástancovia obriezky uvádzajú na prvom mieste výchovný a sociálny význam rituálu. Dievča, ktoré sa obradu nepodrobí, je svojím spôsobom vyčlenené z komunity a nesie znamenie spoločenskej degradácie. Tradičná súdržnosť kmeňových zoskupení pôsobí aj na vzdialené a už moderné rodiny, ktoré žijú v slušných existenčných podmienkach vo veľkých mestách. Tie často posielajú svoje dcéry na obrad zasvätenia do dedín k starým rodičom alebo ich nechávajú obrezať v nemocnici. Niektoré organizácie v USA a Európe sa snažia dosiahnuť, aby výška a ochota finančnej pomoci africkým krajinám bola podmienená ochotou prijať zákon o zákaze obriezky. V roku 1998 vyhlásil Egypt ako prvá krajina na Africkom kontinente zákaz obriezky na svojom území, neskôr nasledovali iné štáty. Potrvá však generácie, kým sa zvyk podarí odstrániť úplne.

Vraždy zo cti (Honour Killings) praktizované v niektorých silne tradičných moslimských krajinách. Dievčatá, ktoré „pošpinia česť rodiny“ tým, že sa pred uzavretím manželstva stýkajú s mužom[3] alebo sa dopustia nevery a podobných „hriechov“, sú rodinou odsúdené na smrť. Platí to dokonca aj v prípade znásilnenia, ktoré sa považuje tiež za poškvrnenie cti rodiny. Vraždu spravidla vykonáva mladší brat alebo iný člen rodiny. Súdy v niektorých krajinách dodnes prihliadajú na tento motív ako na poľahčujúcu okolnosť.

Kameňovanie (Stonning) – starý rituál, ktorý pochádza až z predislamských tradícií. Už v piatich Mojžišových knihách sa spomína ako trest za rúhanie sa Bohu a cudzoložstvo. Tradícia prežila iba v islamských krajinách. Obeťami tohto brutálneho trestu sa stávajú najmä ženy, hlavne pre mimomanželský styk. Paradoxne, podobný osud hrozí aj obeti znásilnenia, ktoré sa vníma ako cudzoložstvo, pokiaľ páchateľ neprizná znásilnenie. 11. júl sa stal symbolicky svetovým dňom proti kameňovaniu. Napriek medzinárodnému hnutiu a aktivitám mimovládnych ľudskoprávnych organizácií je nádej na záchranu odsúdených žien minimálna.

Nútené sobáše – tradícia pretrvávajúca nielen v mnohých krajinách Ázie a Afriky, ale aj medzi imigrantmi z týchto krajín, ktorí žijú v Európe a USA. Nútené sobáše sú porušením ľudských práv žien, ktoré sú často v detskom veku zadané – nezriedka i starším – mužom s cieľom získať určité privilégiá (napr. spoločenské postavenie, pracovné povolenie atď).

Násilné sterilizácie sú vykonávané spravidla na chudobných ženách, často príslušníčkach etnických menšín. Známa je kauza nedobrovoľných sterilizácií rómskych žien na Slovensku a v Českej republike. V posledných rokoch komunistického režimu sa hlavne rómske ženy stali špeciálnou cieľovou skupinou vládneho programu, ktorý poskytoval finančné odmeny všetkým občanom, čo podstúpili sterilizáciu. V roku 1988 bol prijatý zákon, ktorý zaručoval jednorázový finančný príspevok pre ženy, ktoré sa podrobili operácii „v záujme ozdravenia populácie“, pričom príspevok mohol dosiahnuť až 25 000 Kčs a bol vyplatený v hotovosti alebo formou poukážok na nákup vecí, napríklad nábytku (Tieňová správa 2008: 47). V januári 2003 Poradňa pre občianske a ľudské práva s Centrom pre reprodukčné práva v New Yorku vydali správu Telo i duša, násilné sterilizácie a ďalšie útoky na reprodukčnú slobodu Rómov na Slovensku, ktorá dokumentuje prípady násilných a vynútených sterilizácií na východnom Slovensku po páde komunizmu (Poradňa 2003).

1.4 Inštitucionálne zabezpečenie SRZP

Najvýznamnejšie inštitúcie s medzinárodnou autoritou, ktoré sa zaoberajú populačnými a zdravotnými problémami ľudí, sú Svetová zdravotnícka organizácia (SZO – World Health Organization, WHO, http://www.who.org) a Populačný fond Organizácie spojených národov (United Nation Population Fund, UNFPA, http://www.unfpa.org). Z mimovládnych organizácií je to hlavne Medzinárodná federácia pre plánovanie rodičovstva (International Planned Parenthood Federation, IPPF, http://www.ippf.org).

IPPF vypracovala tzv. Chartu reprodukčných práv, ktorá je reakciou na výzvu, aby sa sexuálne a reprodukčné práva definovali v kontexte ľudských práv. Celá charta definuje 12 práv – všetky sa vyskytujú v medzinárodných dokumentoch o ľudských právach vrátane Všeobecnej deklarácie ľudských práv, Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien a Dohovoru o právach dieťaťa. Všetky tieto práva sú prevzaté z prameňov, ktoré sú svojou povahou medzinárodné.[4]

Niektoré vybrané princípy charty:

- „Život žiadnej ženy nesmie byť vystavený riziku ani byť ohrozený z dôvodu tehotnosti. Život žiadneho človeka sa nesmie vystaviť riziku ani ohroziť z dôvodu nedostatočného prístupu k službám zdravotnej starostlivosti alebo informáciám o zdravotnej starostlivosti, poradenstve či službám týkajúcich sa sexuálneho a reprodukčného zdravia.

- Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, a preto každý má právo slobodne využívať a kontrolovať svoj sexuálny a reprodukčný život, pričom berie primeraný ohľad na práva druhých.

- Každý má právo na ochranu pred akýmkoľvek lekárskym zásahom súvisiacim so sexuálnym a reprodukčným zdravím okrem prípadov, keď k nemu dá plný, slobodný súhlas založený na informovanosti.

- Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovnoprávne, pokiaľ ide o dôstojnosť a práva, a preto nikto nesmie byť diskriminovaný vo svojom sexuálnom a reprodukčnom živote, v prístupe k zdravotníckej starostlivosti a službám na základe rasy, farby pleti, pohlavia alebo sexuálnej orientácie, rodinného stavu, postavenia v rodine, veku, jazyka, náboženstva alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

- Každý má právo na rovnaký prístup k vzdelaniu a informáciám v záujme zabezpečenia zdravia a blaha, vrátane prístupu k informáciám, poradenstvu a službám týkajúcim sa sexuálneho a reprodukčného zdravia a práv.“ (Charta SRP.)

 

2. Historický vývoj názorov na kontrolu fertility

2.1 Stručný historický prehľad

Nezávislosť žien a ich úloha v dejinách bola stáročia určovaná predsudkami a tradíciami, ktoré často vyplývali z ich biologického predurčenia a úlohy v ľudskej reprodukcii. Až do nástupu pozitívnych zmien v pôrodníctve a presadenia kontroly pôrodnosti boli ženy väčšinu svojho života tehotné, pôrod bol nebezpečný a dojčenská úmrtnosť vysoká. Vďaka pokroku v zdravotníctve,  kontrole pôrodnosti a plánovaniu rodičovstva ženy získali možnosť rozhodovať o svojom reprodukčnom živote, ktorý ich v mnohom limitoval.

Snahy o kontrolu pôrodnosti sú zrejmé v celých dejinách ľudstva. Najčastejšia forma, umelé prerušenie tehotenstva, je univerzálny jav vyskytujúci sa vo všetkých spoločnostiach od nepamäti. Pri skúmaní 350 „primitívnych“, starobylých spoločností a spoločnosti pred obdobím priemyselnej revolúcie antropológ George Devereux dospel k záveru, že „všetko nasvedčuje tomu, že interrupcia je absolútne univerzálny jav a že nie je možné vytvoriť ani len imaginárny spoločenský systém, v ktorom by sa ani jedna žena necítila dohnaná k umelému prerušeniu tehotenstva“ (Devereux 1955:  98).

V „primitívnych“ spoločnostiach nebola známa súvislosť medzi pohlavným stykom a tehotenstvom, a preto boli matky ako udržiavateľky života umiestňované na najvyšší piedestál spoločnosti. So vznikom súkromného vlastníctva sa začína hierarchia meniť. Existujú názory, že hlavne snaha udržať majetok v dedičstve vlastnej pokrvnej línie vyvoláva potrebu kontroly počatia a sexuality žien. Najstaršia zachovaná zmienka o interrupcii pochádza z roku 4600 p. n. l. v čínskej literatúre a je pripisovaná cisárovi Shen Nungovi. Ako abortívum sa v nej popisuje podávanie ortuti  (Klotz 1973). V staroveku interrupcie spravidla neboli trestané. Sankcie sa udeľovali napr. za poškodenie práv otca na potomstvo, napr. Chammurapiho kódex (2250 p. n. l.) osobitne upravoval zodpovednosť človeka, ktorý spôsobil potrat dcéry plnoprávneho občana, závislého a otrokyne (Drgonec 1997).

Prvé písomné správy o ľudskom úsilí, ktoré smerovalo aj k predchádzaniu počatia (Uzel 2003), sú datované do roku 1850 p. n. l.. K tomu bol potrebný prevratný objav, že základ nového života je spojený so súložou muža a ženy. Vyhnutie sa otehotneniu sa zrejme uskutočňovalo pomocou metódy pokusu a omylu, keď sa skúšali rôzne metódy a zásahy. So vznikom vyspelejších kultúr, napr. antického Grécka, sa sexualita začína oddeľovať od ľudskej reprodukcie. Platón a Aristoteles uznávali interrupcie a dokonca infanticídu ako formu kontroly populácie (Wernow 2008). Otrokyne využívali prerušenie tehotenstva ako znak odporu voči svojej osobnej bezmocnosti a neslobode.

Prelom v regulácii pôrodnosti nastal vďaka kvalifikovanému starovekému gynekológovi Sóránovi z Efezu (98 – 138 p. n. l.). Jeho priekopnícky čin spočíva predovšetkým v tom, že ako prvý odlíšil antikoncepciu od potratu (Uzel 2003). Hippokrates vystríhal vo svojom spise pred podávaním abortív, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a boli nebezpečenstvom pre samotnú ženu, čo sa prejavilo aj v Hippokratovej prísahe. Ako zábranu otehotnenia odporúčal ženám zvyšovanie telesnej hmotnosti[5] (Uzel 2003). Zachovali sa jeho spisy, kde popisuje nástroje na diletáciu a kyretáž, pričom opisuje, ako sám vykonal interrupciu (Klotz 1973). Počas väčšiny antickej histórie v Egypte, Grécku a Ríme neexistovali zákony proti interrupciám. Naopak, zachovalo sa mnoho písomných záznamov o spôsobe ich vykonávania (Klotz 1973).

2.2 Postoj cirkvi

Prístup cirkvi v novodobých dejinách v podstate formoval prístup spoločnosti k sexualite, ľudskej reprodukcii a jej kontrole ako takej, preto sa mu budeme venovať podrobnejšie. Ukážeme, že tento postoj sa počas histórie menil a nebol vždy vyhranený tak jasne ako v posledných storočiach. Svätý Augustín (4. storočie) tvrdil v súlade s Aristotelom, že duša nemôže prebývať v tele bez pocitov.[6] Rovnako jeden z najväčších náboženských filozofov Tomáš Akvinský (13. storočie) zastával teóriu oduševnenia – animácie plodu, podľa ktorej duša vstupovala do mužského plodu v štyridsiatom a do ženského v osemdesiatom dni života. Tento názor, tzv. hylomorfizmus, je rozšírený i dnes a hovorí, že ľudská duša, ktorá je v podstate intelektová, môže existovať len v tele vybavenom orgánmi pre duchovné aktivity človeka. Akvinský tiež vychádzal z Aristotelovho presvedčenia, že plod nemôže mať svoje vlastné záujmy skôr, ako má duševný život (Dworkin 1993: 117). Až od tohto času sa plod považoval za človeka a prerušenie tehotenstva do obdobia oduševnenia bolo všeobecne akceptované v rovine tabuizovanej témy.[7]

Inak sa k téme stavala hierarchia katolíckej cirkvi. Pápež Gregor IX. v známom Graciánovom dekréte (1140) stanovil, že každého, kto zaobchádza s mužom alebo so ženou „tak, že muž nemôže splodiť alebo žena nemôže počať alebo sa nemôže narodiť potomok, nech považujú za vraha[8]“ (cit. podľa Dworkin 1993: 118). Masturbácia, antikoncepcia a interrupcia sa chápali ako porušenie posvätnosti ľudského života. Pápež Inocent III. zasa na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti interrupcií na čas pred pohybom plodu (zhruba 20. týždeň).

Postoj cirkvi k interrupciám sa vyhranil v roku 1588, keď pápež Sixtus svojou Bulou Effraenatum odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze (Drgonec 1997: 33). V roku 1591 však pápež Gregor XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. Postoj cirkvi sa teda často menil a v praxi sa používala hranica beztrestnosti potratu ako čas, keď žena začínala cítiť pohyby plodu.[9]

Jean-Luis Flandrin vo svojej analýze názorov cirkvi neskorého stredoveku na antikoncepciu a sexuálne vzťahy poukazuje na to, že dôkazy o rozšírených antikoncepčných praktikách medzi zosobášenými i nezosobášenými osobami naznačujú, že od 15. do 18. storočia musel byť vedomý odpor voči dominujúcej cirkevnej morálke bežný (Flandrin 1975).

V 18. storočí sa vo Francúzsku začínajú šíriť maltuziánske tendencie. Viedenská lekárska veda presne zistila mechanizmus oplodnenia, čo umožnilo nájsť aj spôsoby, ako sa mu vyhnúť. Najskôr zámožné triedy a potom celé obyvateľstvo uznáva za rozumné obmedziť počet detí podľa možností rodičov. Začínajú sa používať antikoncepčné prostriedky a metódy ako kondóm a prerušovaná súlož. V anglosaských krajinách je kontrola fertility oficiálne povolená a objavujú sa nové metódy ochrany, vďaka čomu sa začína oddeľovať sexualita od ľudskej reprodukcie (Beauvoirová 1967: 152).

2.3 Nástup liberalizmu

Princíp, ktorý zakotvuje právo ženy na kontrolu tehotenstva, teda kontrolu nad svojím telom,  vychádza historicky zo vzniku liberalizmu a puritánskej revolúcie v 17. storočí v Anglicku. Levellerská myšlienka „vlastníctva vlastnej osoby“ bola jasne spätá s prírodou a tvorila paralelu k myšlienke prirodzeného práva na vlastníctvo tovaru. „Príroda každému jednotlivcovi v prírode dala individuálne vlastníctvo, ktoré nesmie nik narušiť, ani ho oň pripraviť: pretože každý tým, že je sám sebou, vlastní sám seba, pretože inak by nemohol byť sám sebou, a na základe toho si nikto druhý nemôže robiť nárok, že ho oňho samého pripraví, iba ak zjavným násilím a porušením najhlavnejších zákonov prírody a rovnoprávnosti a spravodlivosti medzi človekom a človekom…“ (Cit. podľa Pollack-Petchesky 1980: 193.) Levellerská teória individualizmu, jedinečnosti indivídua, špecificky ovplyvnila podmienky života žien: viedla k uzákoneniu puritánskej myšlienky o manželstve ako zmluve, k zákazu biť manželku a k liberalizácii rozvodu. Kontrola nad vlastným telom sa stala základnou súčasťou bytia jednotlivca s jeho potrebami a právami; je to pojem, ktorý je jedným z najväčších odkazov liberálnej politickej tradície (MacPherson 1962).

Už v počiatkoch obhajoby kontroly pôrodnosti bolo vyzdvihované priame spojenie medzi princípom ovládania vlastného tela a feministickými požiadavkami rovnoprávnosti žien. Ezra Heywood, anarchistický zástanca kontroly pôrodnosti v 70-tych rokoch 19. storočia, tvrdil, že „prirodzené právo ženy na vlastníctvo a moc nad vlastným telom je právo neoddeliteľné od inteligentnej existencie ženy“ (cit. podľa Pollack-Petschesky 1980: 194).

Paradoxne v období rozvoja liberalizmu a počiatkov jasne artikulovaného feminizmu pápež Pius IX. zakázal interrupcie[10] tým, že stanovil čas oduševnenia (animácie) plodu na moment pri počatí (1869). Je zrejmé, že to bola reakcia na postupne sa posiľňujúce ženské hnutie. Neexistuje totiž lepší spôsob, akým dať žene najavo, že nie je plnoprávna a nezávislá osobnosť, ako nariadiť jej zákonom skutočnosť, že jej brucho patrí štátu či cirkvi.[11] Tento postoj katolíckej cirkvi k interrupciám a antikoncepcii pretrváva dodnes a je historicky najprísnejším, aký cirkev dlhodobo zastávala.

Názory na reprodukčné práva žien sa však v rámci liberálnej revolúcie nezadržateľne menili. Interrupcia, antikoncepcia a rozvod sa stali slovami, ktoré znamenali vo vývoji postavenia ženy v spoločnosti veľmi veľa. Zásadná zmena v Európe odštartovala dvoma revolúciami – francúzskou a priemyselnou, ktoré na seba nadväzovali nutnosťou zmien v postavení občana v štáte. Liberalizácia spoločnosti, rozmach kultúry a umenia (bella epochue) a búranie spoločenských tabu umožňujú aj otváranie témy sexuality. Medzníkom sa stáva učenie Sigmunda Freuda o sexualite: „Teoreticky by jedným z najväčších triumfov humanity bolo, keby sa akt rozmnožovania povýšil na úroveň dobrovoľného a cieľavedomého konania a bol oddelený od imperatívu zabezpečiť prírodnú nutnosť.“ (Cit. podľa Uzel 2003.)

Reprodukčné práva nadobudli podstatne iné rozmery v kontexte priemyselnej revolúcie. V Sovietskom zväze bola liberalizácia prerušenia tehotenstva výsledkom snahy ženského hnutia. Jej účelom však bolo aj zapojenie žien do priemyselnej výroby a prelomenie feudálnych a patriarchálnych foriem života. Úplne inak sa k tejto otázke stavali diktatúry. S nástupom stalinizmu a jeho populačnej politiky boli interrupcie v Sovietskom zväze opäť zakázané (1936). Podobne fašistické Nemecko trestalo umelé prerušenie tehotenstva árijskej ženy (od roku 1943 dokonca trestom smrti), kým v prípade židovských žien alebo poškodených plodov sa vykonávala eugenická prax. Napriek tomu, že interrupcie boli nelegálne, ich počet bol vysoký. Napr. Beauvoir odhaduje ich počet vo Francúzsku na osemsto tisíc (Beauvoirová 1967: 155).  Prvou západnou krajinou, ktorá legalizovala umelé prerušenie tehotenstva (UPT) (kde to zaviedla, alebo mi to uniklo?tu je to prvykrat tato skratka, bolo by treba uviest ze je to umel prerusenie tehot a do zatvorky  ze dalej UPT), bol Island (1935), o tri roky neskôr Švédsko.

V rokoch 1965 až 1985 liberalizovali interrupčné zákony všetky vyspelé krajiny sveta. Výnimku tvoria dodnes silne nábožensky založené Írsko a Malta, v roku 1993 sa k nim pripojilo Poľsko. Napriek pomerne silnému hnutiu „pro-life“, podporovaného hlavne cirkvou, vývoj interrupčných zákonov vo svete smeruje k ich legalizácii. Nedávno padla jedna z „posledných bášt“ Európy s reštriktívnym zákonom – Portugalsko.

 

3. Právny pohľad na umelé prerušenie tehotenstva[12]

Otázka legálnej úpravy interrupcií rozdeľuje odborníkov a odborníčky v oblasti práva, medicíny, politiky a občianskej spoločnosti ako máloktorá iná oblasť ľudských práv. Ideologické a náboženské prístupy sa pritom často prenášajú aj do zákonných úprav, ktoré sa líšia aj v takých príbuzných právnych systémoch, ako sú systémy štátov Európskej únie. Celkový trend vo svete smeruje k liberalizácii interrupcií, a tým k zníženiu zdravotných rizík spojených s nelegálnymi zákrokmi vykonanými v nebezpečných podmienkach. Súčasne sa však – najmä pod vplyvom niektorých cirkví – objavujú aj opačné trendy, a to najmä v postsocialistických krajinách. Najmarkantnejším prípadom je Poľsko, kde sa krátko po zmene režimu a demokratizácii spoločnosti pod tlakom konzervatívnych síl podarilo zmeniť dovtedy liberálny interrupčný zákon na jeden z najreštriktívnejších v celej Európe. Snahy o podobný trend sa dlhodobo prejavujú aj na Slovensku a podľa „poľského scenára“ vyústili až do podania na Ústavný súd (2001).

3.1 Medzinárodné právo

Pracovná skupina k Všeobecnej deklarácii ľudských práv jasne zamietla verziu článku 1, ktorý bol navrhnutý špeciálne s cieľom udeliť plodom právo na život, a tým uznala, že medzinárodné ľudské práva sa začínajú narodením. Článok 1 sa začína základným vyhlásením: „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovnoprávne v dôstojnosti a právach.“ Spojenie „sa rodia“ bolo v článku použité úmyselne, aby odkazovalo na všetky osoby narodené živé a vyradilo plody z pojmu „ľudských bytostí“.

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo viacerých rozhodnutiach jasne stanovuje, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených. Napr. v prípade Paton verzus Spojené kráľovstvo (1980) sa manžel pokúsil zamedziť svojej tehotnej manželke prístup k interrupcii, tvrdiac, že ukončenie tehotenstva by porušilo právo plodu na život podľa článku 2. Komisia rozhodla, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody, pretože „život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca aj vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život tehotnej ženy. To by znamenalo, že ,nenarodený život‘ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy“ (ESĽP 1980).

V prípade Vo toto je ok skontrolovane verzus Francúzsko (2004) ESĽP opätovne odmietol rozšíriť právo na život aj  na plod. Sťažovateľka, ktorá pre omyl lekára potratila plod chceného tehotenstva, požadovala potvrdenie nároku plodu na právo na život a trestnú sankciu voči lekárovi založenú na neúmyselnom zabití. Súd zrekapituloval predošlú jurisprudenciu chrániacu právo žien na interrupciu v zmysle Dohovoru o ľudských právach a uzavrel, že „nenarodené dieťa nie je považované za ,osobu‘ priamo chránenú článkom 2 Dohovoru. Ak aj nenarodení majú ,právo na život‘, tak toto právo je bezvýhradne limitované právami a záujmami matky“. Súd objasnil, že aj keď štáty majú určitý stupeň voľnosti v rozhodovaní o legálnej dostupnosti interrupcií, ich obmedzenia zasahujúce do základných ľudských práv žien by porušili Dohovor. ESĽP teda nikdy nepriznal plodu právo na život podľa článku 2 Európskeho dohovoru ani nedovolil, aby vyslovený záujem chrániť život plodu anuloval liberálny interrupčný zákon.

Zákony o interrupcii prijaté väčšinou európskych štátov rešpektujú voľbu žien počas prvého trimestra tehotenstva a chránia práva žien na život a zdravie počas tehotenstva. Zo 46 členských štátov Rady Európy 40 dovoľuje žene prerušiť tehotenstvo v prvom trimestri bez obmedzenia, ktoré by spočívalo v uvedení dôvodu alebo na základe rozsiahlych terapeutických dôvodov. Iba zopár štátov – Andora, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Maríno – ponecháva prísne obmedzenia interrupcie, ktoré umožňujú len úzku škálu terapeutických výnimiek.

Najvyšší súd USA v prelomovom rozhodnutí Roe verzus Wade z roku 1973 rozhodol, že osobnosť ako právny subjekt závisí od narodenia, a preto plod nie je osobou oprávnenou na ústavnú ochranu. Interrupcia musí byť povolená v rámci práva ženy na súkromie.

3.2 Právo na rovnosť a nediskrimináciu

Uznanie postavenia plodu ako osoby v zmysle práva je v príkrom rozpore s právom žien na rovnosť a nediskrimináciu. Výbor Organizácie Spojených národov pre odstránenie diskriminácie žien (CEDAW) vydal jasné stanovisko: „Zákony kriminalizujúce lekárske výkony, ktoré potrebujú iba ženy, a trestajúce ženy, ktoré tieto procedúry podstúpili, tvoria prekážku v primeranej zdravotnej starostlivosti pre ženy a ohrozujú právo na nediskrimináciu v oblasti zdravia a ochranu práva žien na rovnosť podľa článku 2 Dohovoru o odstránení diskriminácie žien.“ (CEDAW  1979.)

Ak zákon núti ženu pokračovať v nechcenom tehotenstve, v konečnom dôsledku sa od nej požaduje zachrániť plod za okolností, za ktorých by sa to od nikoho iného nepožadovalo. Zákon ju núti obetovať jej telesnú integritu, zdravie a život s cieľom poskytnúť život zachraňujúcu pomoc, akú nevyžaduje od iných, dokonca ani v prípade už narodenej ľudskej bytosti. Povinnosť zachrániť by mohla vzniknúť tam, kde existuje osobitný vzťah. Napriek tomu, dokonca ani vo vzťahu rodiča a už narodeného dieťaťa neexistuje dôvod na vznik právnej povinnosti „angažovať sa v riskantných záchranách“ (Amici Curiae 2007). Spoločnosť síce môže očakávať od človeka pozorujúceho topiace sa dieťa, aby volal o pomoc, ale nepožaduje od neho – či už od cudzej osoby alebo rodiča – skočiť do vody a riskovať vlastný život, aby ho zachránil. Členovia rodiny môžu dobrovoľne darovať orgány na záchranu života, ale zákon nenúti rodiča alebo príbuzného podstúpiť čo i len malú operáciu na záchranu svojho dieťaťa. Takúto záchranu možno poskytnúť iba dobrovoľne (Amici Curiae 2007).

Tehotenstvo znamená často nepredvídateľné riziká vzniku trvalých zdravotných následkov vrátane stálej bolesti, straty reprodukčnej schopnosti až smrti. Reštriktívne interrupčné zákony by túto obrovskú obetu vynucovali od žien a jedine od žien, a tým by odmietali prejaviť rovnaký rešpekt k životu žien, k ich telesnej integrite a dôstojnosti, na ktoré majú ako plnohodnotné ľudské bytosti právo (Amici Curiae 2007).

3.3 Právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva

Rozhodnutie priviesť dieťa na svet je také závažné, že sa dá považovať za otázku svedomia. Preto sa medzinárodná ochrana vzťahuje aj na slobodnú voľbu ľudskej reprodukcie, ako aj na prístup k službám potrebným na vykonanie tejto voľby. Ak sú zákony obmedzujúce prístup k službám reprodukčného zdravia ovplyvnené určitou náboženskou vierou, potom odopierajú slobodu náboženstva, svedomia a myslenia tým, ktorí sa nehlásia k tejto viere vo všeobecnosti, a tým, ktorí veria, že bezpodmienečne sledovať toto presvedčenie je v danom prípade nevhodné. Preto takéto zákony zakladajú štátne donútenie konať v súlade s náboženským presvedčením určitej skupiny (Amici Curiae 2007).

3.4 Otázka práva žien z hľadiska zdravia a prístupu k službám

Každý má právo na zdravie a telesnú integritu. Napriek tomu správa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO 2007) uvádza, že choroby spojené s reprodukčným zdravím sú v celosvetovom meradle na prvom mieste v príčinách úmrtnosti žien v reprodukčnom veku. Na následky komplikácií spojených s tehotenstvom zomiera ročne okolo pol milióna žien. Nedostupnosť antikoncepčných prostriedkov má za následok len v krajinách tretieho sveta 76 miliónov neželaných tehotenstiev, z ktorých 19 miliónov končí interrupciou vykonanou v nebezpečných podmienkach. Interrupcie v krajinách s reštriktívnymi zákonmi tvoria vo svetovom meradle až tretinu všetkých zákrokov a sú hlavnou príčinou úmrtí približne 80 000 žien ročne (WHO 1997). Ďalších približne 800 000 žien podstúpi po takýchto interrupciách nemocničné vyšetrenie s chronickými zdravotnými problémami (WHO 1997). Vo všeobecnosti platí, že v krajinách s legálnymi a dostupnými interrupciami je materská úmrtnosť, ktorá s nimi súvisí,  výrazne nižšia (WHO 2007).

Reštrikčné interrupčné zákony môžu viesť k ťažkým zdravotným následkom. Zákon môže s tehotnou ženou zaobchádzať ako s nádobou, ktorá by bola vyšetrovaná a trestaná za akékoľvek aktivity potenciálne ohrozujúce pokračovanie tehotenstva alebo plod, ako sú napríklad nenasledovanie medicínskej rady, fajčenie, cvičenie, sexuálna aktivita alebo pokračovanie v zamestnaní. Bežné spontánne potraty by sa stali podozrivými (pozri príklad Nepálu, CRR, 2002) a žena by sa musela de facto po každom pohlavnom styku správať ako tehotná, inak by v prípade spontánneho potratu riskovala stíhanie za neúmyselné zabitie (Amici Curiae 2007).

Skúsenosť z Rumunska

Kam vedie zaslepená totalitná politika voči ženám, ukazuje skúsenosť z Rumunska. Ceuasescu rok po nástupe k moci zistil, že Rumunsko potrebuje viac ľudí na budovanie komunizmu. 1. októbra 1966 uzrel svetlo sveta povestný Dekrét č. 770, ktorý zakazoval prerušenie tehotenstva ako i akékoľvek druhy antikoncepcie (platil do roku 1989). Výsledkom bolo zvýšenie materskej úmrtnosti na úroveň desaťkrát vyššiu než v iných európskych krajinách. V polovici roka 1980 bolo v Rumunsku 86 % materských úmrtí zapríčinených nelegálnymi interrupciami, čo predstavovalo najvyššie percento vo svete. Súčasne bolo počas tohto časového obdobia umiestnených okolo 200 000 detí do detských domovov. Uplatňovanie tohto zákazu zahŕňalo aj vážne porušenia práv žien na súkromie a ľudskú dôstojnosť. Zákon vyžadoval, aby ženy podstúpili  každý mesiac vyšetrenie gynekologickou políciou na odhalenie tehotenstva. Tehotné boli zaregistrované a monitorované, aby sa zabezpečilo donosenie každého plodu. Okrem interrupcií a plánovaného rodičovstva bola zakázaná aj sexuálna výchova. Bezdetní ľudia nad 25 rokov mali 10-percentné zrážky z platu a manželia boli pokutovaní, ak nemali aspoň jedno dieťa po dvoch rokoch manželstva.

Po zrušení zákazu interrupcií v roku 1989 klesla v Rumunsku materská úmrtnosť o 50 % a do roku 1993 až o 317 % (WHO 1997). Zdravotné a životné bremeno spojené s nezákonnosťou neúmerne zaťažuje chudobné a mladé ženy, ktoré nemajú prostriedky na bezpečne vykonané tajné zákroky. Táto skupina je závislá od verejných služieb a predstava trestného stíhania ju často odradí od vyhľadania zdravotného ošetrenia v prípade neskorších komplikácií.

3.5 Vývoj právneho stavu na Slovensku

Po vzniku československého štátu ostal v platnosti v českých krajinách rakúsky právny poriadok, na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi uhorský. V ňom bola obsiahnutá právna úprava, ktorá trestala ženy za interrupciu väzením do troch rokov. Za výkon UPT zo zištných dôvodov hrozilo až päťročné väzenie. Klerikálny Slovenský štát tieto sadzby takmer zvojnásobil (Závacká  2001). Prelomovým krokom bolo prijatie zákona č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotenstva (UPT). Stanovil beztrestnosť pre ženu, ktoré si tehotnosť umelo prerušila sama alebo o to niekoho požiadala, alebo mu to dovolila. V tom čase bolo za prerušenie tehotenstva právoplatne odsúdených asi 1 000 osôb (Závacká 2001). Postupne boli upravované dôvody pre UPT: napr. zdravotné dôvody, počet najmenej troch detí, vek ženy do 16 alebo nad 45 rokov. V roku 1962 bolo vydané vládne nariadenie, ktorým sa zriaďovali interrupčné komisie a vykonával zákon o UPT. Podmienky boli rozšírené o ekonomické a sociálne, ako sú strata manžela alebo jeho invalidita, rozvrat rodiny, ohrozenie životnej úrovne v prípadoch, keď hospodárska zodpovednosť za výživu rodiny alebo dieťaťa spočíva prevažne na žene, obťažná situácia vzniknutá otehotnením nevydatej ženy, okolnosť, ktorá nasvedčuje, že k otehotneniu došlo pri znásilnení alebo inom trestnom čine  (Závacká 2001).

Interrupčné komisie sa neslávne zapísali do pamätí žien. Boli zrušené až v roku 1986 prijatím zákona č. 73 Zb. o UPT. Medzi dôvodmi, ktoré viedli k jeho prijatiu, bol aj Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (OSN 1979). Zákon č. 73 Zb. platí dodnes napriek snahám o jeho zmenu, resp. úplné zrušenie. K najdôležitejším patrila snaha Kresťansko-demokratického hnutia o zmenu znenia Ústavy SR v roku 2001, ktorá by mala chrániť život od počatia po prirodzenú smrť. Pretože zmena ústavy nebola NR SR schválená, skupina poslancov sa obrátila podaním na Ústavný súd SR (ÚS SR) a žiadala vyhlásiť nesúlad interrupčného zákona s ústavou. Podľa nich je v ústave zakotvené právo na život a interrupčný zákon ho porušuje. Po niekoľkých rokovaniach nakoniec 4. decembra 2007 vydal ÚS SR nález, v ktorom odmietol podanie a zachoval súčasný právny stav. Súd sa stotožnil s nálezmi Európskeho súdu pre ľudské práva[13] a vyslovil, že napriek možnosti legálneho prerušenia tehotenstva do 12. týždňa na žiadosť ženy je život dostatočne chránený, a tak zákon č. 73 Zb. je v súlade s ústavou SR (Nález ÚS SR 2007). Podľa nálezu ÚS SR slovenský zákon[14] vytvára rovnováhu medzi ústavným právom na život a jeho ochranou pred narodením a ústavným právom ženy na ochranu súkromia a telesnú integritu (Nález ÚS SR 2007).

4. Feministický diskurz o kontrole fertility a interrupciách

4.1 Vývoj názorov vo feministickom hnutí

Postoj prvej vlny feministického hnutia k otázke kontroly fertility a najmä interrupcií[15] bol spočiatku kontroverzný. Týkalo sa to najmä skupiny amerických sufražetiek – pozri Susan B. Anthony či Elizabeth Cady Stanton. Ich názor vychádzal z obavy, že ženy budú pre dostupnosť interrupcie väčšmi vystavené sexuálnemu využívaniu mužmi. Stanton, organizátorka prvého Konventu žien v Seneca Falls, uznávala kontrolu fertility a antikoncepciu, ale v týždenníku Revolution prirovnala interrupciu k infanticíde (The Revolution, I, No. 5; February 5, 1868 v biblio?). Tento postoj zaujímali len niektoré aktivistky z prvej vlny feminizmu, iné už propagovali reprodukčné práva žien v dnešnom poňatí. O tom svedčí výrok Lucy Stoneovej: „Právo voliť či vlastniť majetok pre mňa znamená veľmi málo, ak nemám absolútne právo kontroly nad vlastným telom a jeho používaním“ (Blackwell 2001: 18, pozri aj Wolf 1991: 19).

Prominentnými presadzovateľkami reprodukčných práv boli najmä Voltairine de Cleyre a Margaret Higgins Sanger. Sanger (1879 – 1966) bola prvou výraznou aktivistkou za kontrolu fertility, a to najmä prevenciou. Založila American Birth Control League, z ktorej sa neskôr vyvinulo Plánované rodičovstvo. Jej názory o tom, že „nie bohovia ani páni“ (Sanger 2004 ), ale žena má právo rozhodovať o počte a čase narodenia svojich detí, boli dôležité pri získavaní podpory pre univerzálny prístup k metódam plánovania rodičovstva. Uznávala plánovanie rodičovstva ako výsostnú doménu ženy. Sanger kritizovala pokútne vykonávané interrupcie, ktoré ohrozujú život ženy. Argumentovala tým, že interrupcie sa stanú nepotrebné, keď sa bude používať prevencia antikoncepciou (Sanger 2004).

4.2 Feministický diskurz v USA

Druhá vlna feminizmu už jasne artikulovala právo ženy na kontrolu nad vlastným telom: heslo „nie štát, nie cirkev, ale ženy rozhodujú o svojom osude“ (Ruess, bez datovania) patrilo k hlavným požiadavkám feministiek. Určujúcim princípom sa stalo heslo „súkromné je politické“ a v tomto duchu sa niesla aj snaha o legalizáciu interrupcií. Základný postoj k otázke reprodukčnej slobody vo feministickej teórii určujú dva princípy: rovnoprávnosť a autonómia ženy. Tieto vychádzajú z rôznych filozofických postojov – kým otázka autonómie ženy zdôrazňuje individuálne rozmery reprodukcie a princíp telesnej integrity ženy, princíp rovnoprávnosti kladie dôraz na sociálne rozmery ľudskej reprodukcie. V spoločnosti, v ktorej existujúca deľba práce v oblasti výchovy detí výrazne zaťažuje ženy, musia mať práve ony možnosť rozhodovať o otázkach kontroly fertility (Pollack-Petchesky 1980).

Začiatkom 70-tych rokov sa etablovalo označenie pro-choice ako presadzovanie slobodnej voľby ženy. Linda Gordon vo svojej knihe o histórii kontroly fertility v USA Woman’s Body, Woman’s Right (Gordon 1976) jasne hovorí o oddelení reprodukcie od sexuality, ktoré začalo Sangerovej snahou o univerzálny prístup k metódam plánovania rodičovstva. Snahy feministického hnutia a obhajcov plánovania rodičovstva vyvrcholili v roku 1973, keď Najvyšší súd USA v prípade Roe verzus Wade legalizoval interrupcie ako výsostné právo ženy na súkromie. Mnohé feministky však túto argumentáciu kritizovali ako dobré rozhodnutie zo zlých dôvodov. Catharine MacKinnon poukazuje na dôsledky tohto rozhodnutia. Ak je interrupcia výsostne súkromná záležitosť ženy, štát nemá povinnosť podporovať prístup a platenie interrupcií, nakoľko nejde o verejný záujem. Podľa nej právo na umelé prerušenie tehotenstva nevyplýva z práva na súkromie, ale z práva na rovnoprávnosť žien a sexuálneho oslobodenia. Podľa MacKinnonovej, „právo na interrupciu je myslené ako oslobodenie spod reprodukčných konzekvencií sexuálneho styku“, teda dáva ženám možnosť „mať sex rovnako ako muži – bez konzekvencií“ (MacKinnon  1987: 98). Navyše, právo na súkromie predpokladá, že ženy sa môžu slobodne a voľne rozhodovať v súkromnom priestore. Podľa MacKinnonovej to nie je pravda, pretože ženy sú aj vo sfére súkromia často neslobodné. Právo na súkromie považuje za sporné, pretože odporuje feministickému „súkromné je politické“. Ak štát nemá legitímny dôvod starať sa, čo sa deje za dverami spálne, umožňuje tak aj znásilnenie, utláčanie žien v súkromnej sfére a páchanie násilia na nich. S týmto postojom polemizuje Ronald Dworkin. Podľa neho (a nielen neho) treba poukazovať na výklad súkromia nie ako obydlia, ale ako vlastnej telesnej a duševnej integrity človeka, do ktorej bez jeho súhlasu nemá nikto právo zasahovať a ktorá v tomto kontexte znamená „zvrchovanosť robiť súkromné rozhodnutia (…) právo nebyť znásilnená či vystavená sexuálnemu násiliu je ďalším príkladom práva mať pod kontrolou používanie vlastného tela“ (Dworkin 1993: 134). [16]

MacKinnon tiež poukazuje na nutnosť vidieť toto právo v širšom kontexte – i z hľadiska toho, ako sa ženy stávajú tehotnými. Upozorňuje na to, že v spoločnosti s prevahou mužskej moci táto sa odráža aj v sexuálnych vzťahoch a ženy sú k pohlavnému styku často nútené, či už fyzicky alebo ekonomicky. Podľa nej je sex vždy znásilnením, ak sa žena cíti k nemu donútená (MacKinnon 1987: 95).

Známu esej na obranu interrupcií napísala Judith Thomson (Thomson 1971). Polemizuje v nej s právom na život a povinnosťou poskytovať život zachraňujúcu pomoc. Na ilustráciu uvádza fiktívny prípad: Predstavte si známeho huslistu, ktorému zlyhávajú obličky a Spoločnosť priateľov vážnej hudby, ktorá by uniesla vás, čitateľa, pripútala by vás k lôžku, pripojila by huslistu na vašu obličku a vyžadovala od vás obetovať sa kvôli záchrane života iného človeka. Thomson argumentuje, že hoci právo na život huslistu je nesporné, nikto nemôže od iného človeka vyžadovať povinnosť zachrániť ho za cenu obmedzenia vlastného života. „Právo na život nezabezpečuje právo dostať na používanie telo iného človeka ani právo ďalej ho používať – ani v prípade, že to zachráni život človeka.“ (Thomson 1971: 32). MacKinnon však kritizuje tento prístup, pretože je rodovo neutrálny a nevystihuje mocenskú podstatu rodového vzťahu medzi mužom a ženou. Dworkin zasa poukazuje na oveľa komplikovanejší a komplexnejší vzťah ako vzťah medzi dvoma nezávislými jedincami, a to na vzťah medzi plodom a tehotnou ženou, pretože plod je „viac než časťou tela, ale menej než osobou“ (Dworkin 1993: 135) a prirovnanie tohto vzťahu k vzťahu dvoch nezávislých jedincov popiera tvorivú úlohu ženy v tehotenstve. Plod „je živý, pretože ona spôsobila, že ožil“ a bez nej je jeho existencia nemožná (Dworkin 1993: 136).

Feministky v diskurze na obranu práva na interrupcie nezdôrazňujú právo žien na súkromie a ani sa spravidla nezaoberajú úvahami o počiatku života, ale apelujú na zodpovednosť a slobodu žien prijímať zložité rozhodnutia. Rozhodnutie pre interrupciu sa takmer vždy prijíma v spleti navzájom prepojených, protichodných a často nezlučiteľných zodpovedností a záväzkov (West  1990). MacKinnon sa – priznajme, že oprávnene – pýta, „prečo by aj ženy nemohli rozhodovať v otázkach života a smrti“ (MacKinnon 1987: 94).

4.3 Feministické hnutie v Európe

Simone de Beauvoir opisuje v Druhom pohlaví situáciu v povojnovej Európe ako „prechod od živelnej plodnosti riadenej štátom alebo jednotlivcami (…) umelým oplodňovaním sa ukončí vývoj, ktorý dovolí ľudstvu ovládnuť rozmnožovacie funkcie. Tieto zmeny majú pre ženu nesmierny význam; môže obmedziť počet pôrodov, začleniť ich racionálne do svojho života a nebyť už ich otrokom. Tak sa žena od 19. storočia postupne oslobodzuje od prírody; stáva sa paňou svojho tela“ (Beauvoirová 1967: 155).

V Európe bolo výrazné hnutie za legalizáciu interrupcií najmä v Nemecku a Francúzsku. V Nemecku sa sústreďovalo hlavne okolo politickej ľavice a strany zelených. Prelomovým momentom boli kampane známych žien, ktorá sa verejne priznali k umelému potratu. 343 známych i menej známych Francúzok (Le manifeste des 343 salopes) v roku 1970 v časopise Le Nouvel Observateu vyhlásilo: „Bola som na potrate a žiadam toto právo pre každú ženu.” K najznámejším patrili Simone de Beauvoir, herečky Catherine Deneuve a Jeanne Moreau, spisovateľky Marguerite Duras a Françoise Sagan. V manifeste sa píše, že „milión žien ročne podstupuje vo Francúzsku interrupciu, a to v nebezpečných podmienkach, ktoré sú im nanútene. Pritom tento zákrok je jeden z najjednoduchších. Chceme prelomiť ticho o tomto milióne žien. Prehlasujem, že som jedna z nich. Prehlasujem, že som bola na potrate. Tak ako požadujeme voľný prístup k antikoncepcii, požadujeme ho aj k interrupcii (…) naše brucho patrí nám. Byť feministkou znamená bojovať za slobodu a slobodný prístup k interrupcii”, pretože tá znamená  „nemusieť sa viac hanbiť za svoje telo (…) nemusieť sa hanbiť byť ženou. Máme mať deti vtedy, keď chceme. Žiadny morálny tlak, žiadna inštitúcia ani ekonomický imperatív nás nemôže nútiť rodiť deti. Je to naša politická moc” (Le Nouvel Observateu 1970).

Podobnú akciu zorganizovala v Nemecku známa feministka Alice Schwarzer. Na titulke časopisu Stern sa 6. júna 1971 objavil nápis „Boli sme na potrate” (Wir haben abgetrieben) s fotografiami známych žien. K podstúpeniu UPT sa priznali známe herečky, ako Romy Schneider, Senta Berger a iné. Kampaň bola organizovaná s cieľom zmeniť § 218 Trestného zákona, ktorý kriminalizoval interrupcie.

5. Základné aspekty diskurzu o interrupciách

5.1 Hľadisko politiky a etiky

V otázke legálnosti interrupcií súťažia dva etické postoje: etika princípov verzus etika konzekvencií. Kým pro-life strana ovplyvnená náboženským názorom kladie právo na život plodu nad akékoľvek práva matky a principiálne odmieta interrupcie, opačná, pro-choice strana poukazuje na konzekvencie ich zákazu, ktoré sú jasne dokumentovateľné a podložiteľné: interrupčná turistika, pokútne a nebezpečné potraty a pokrytectvo v spoločnosti. O tomto vypovedá príklad z Poľska, kde od roku 1993 platí zákaz interrupcií. Tie sa napriek reštrikčnému zákonu vykonávajú v súkromných zariadeniach, načierno a za neúmerne vysoké ceny (750 až 3000 USD). Navyše, poľské ženy cestujú za zákrokom po celej Európe, pričom pôrodnosť sa nezvýšila, naopak.

Ak sa chceme zhovárať o politických postojoch k otázke reprodukčných práv a najmä interrupcií, mali by sme sa pozrieť na motiváciu prezentácie jednotlivých názorov a na to, „ako mocenské vzťahy umožňujú diskurzy o sexualite/reprodukcii a naopak, akú podporu tieto diskurzy poskytujú mocenským vzťahom“ (Foucault 1999: 114). Politické postoje k interrupciám sú rozložené v spektre od liberálnych názorov, ktoré zastávajú ľavicové a liberálne strany, po konzervatívne až extrémistické postoje prezentované fundamentalistickými konzervatívcami. Postoj k interrupciám je „súčasťou politického morálneho balíčka, ktorým konzervatívne strany pod zámienkou morálnej spásy ľudstva a ochrany rodiny lákajú, resp. strašia voličov” (Pietruchová 2007: 28). V tomto balíčku sa okrem témy interrupcií a reprodukčných práv nachádzajú aj postoje k homosexualite, eutanázii, feminizmu a evolučnej teórii vzniku a vývoja života. Postoj spoločnosti k právu ženy na slobodné rozhodnutie o pokračovaní tehotenstva je indikátorom uznávania práv žien ako takých a rovnako ukazovateľom miery tolerancie spoločnosti.

Najvýraznejšími súčasnými predstaviteľmi odporu voči reprodukčným právam žien v krajinách Ameriky a Európy sú, tradične, hierarchia katolíckej cirkvi reprezentovaná Vatikánom a americká republikánska strana.[17] Na Slovensku je to podobne: Konferencia biskupov Slovenska a politická strana Kresťansko-demokratické hnutie (KDH).

5.2 Morálne hľadisko

Otázka interrupcií je v mnohých spoločnostiach predmetom často radikálnych diskusií a rôznych morálnych postojov. V demokratickom svete prevláda tzv. diferencujúci prístup (Sumner  1981). Postoj väčšiny ľudí sa odvíja od toho, kedy je interrupcia vykonaná: ak v skorom štádiu tehotenstva, keď sa plod iba začína vyvíjať, tak prevládajú liberálne názory umožňujúce žene slobodu voľby, ak v neskoršom štádiu, tak  prevažujú postoje konzervatívne, chrániace právo plodu na život. Ide teda o „implicitné rozpoznanie základnej asymetrie, v prvom rade nevytvárať nový život a  voľbou zahubiť nový život, ktorý už bol stvorený“ (Sumner 1981: 49). Tento postoj sa odráža aj v legislatíve valnej väčšiny demokratických krajín, ktoré žene garantujú právo na umelé prerušenie tehotenstva v prvom trimestri. V prípade ohrozenia zdravia, života alebo vývoja plodu je hranica predĺžená. Krajné názory na oboch stranách spektra – absolútny zákaz interrupcií alebo ich úplné povolenie bez časového obmedzenia – sú spravidla považované za extrémistické.

Ak teda vychádzame z diferencujúceho prístupu, pre vyslovenie etického stanoviska k UPT je dôležité stanovenie hranice morálneho statusu človeka. „Keďže vo vývoji zárodku neexistuje merateľný prechod do vedomia, neexistuje ani jasná a ostrá hranica medzi zárodkami, ktoré sú schopné vnímať, a tými, ktoré túto schopnosť nemajú. Preto neexistuje ani presný okamih, v ktorom zárodok nadobúda morálny status,“ píše vo svojej eseji Interrupcia a teória morálky kanadský filozof Leonard Wayne Sumner. „Skorá interrupcia prináleží do tej istej morálnej kategórie ako antikoncepcia – bráni vzniku novej bytosti s morálnym statusom. Neskorá interrupcia prináleží do rovnakej kategórie ako infanticída – ukončuje život novej bytosti s morálnym statusom.“ (Sumner 1981: 49.)

Morálnym hľadiskom interrupcií sa zaoberal aj Dworkin v eseji Morálnosť interrupcií. Podľa neho je diskusia o interrupciách diskusiou o vnútornej hodnote a nie o právach či záujmoch plodu. „Preto aj v zákonoch zakazujúcich interrupciu nejde o to zabrániť vražde, ale chrániť zmysel verejnosti pre vnútornú hodnotu života. Je správne tvrdiť, že malé alebo úplne marginálne zisky pri dosahovaní tohto cieľa by neospravedlnili podstatné obmedzenie oných práv (na slobodné rozhodnutie ženy).“ (Dworkin 1993: 153.) Aj väčšinový liberálny názor uznáva, že umelé prerušenie tehotenstva je určitý morálny problém, pretože znamená zmarenie vyvíjajúceho sa ľudského života. Napriek tomu je morálne ospravedlniteľné v závažných prípadoch ako chybný vývoj plodu, ohrozenie zdravia alebo života matky, ako i v prípade, ak by pokračovanie tehotenstva znamenalo pre matku závažný osobný problém. Dôležitým argumentom je aj tvrdenie, že štát nemá právo zasahovať do súkromia ženy a rozhodnutie musí byť ponechané na ňu. „Sloboda rozhodovania v otázke interrupcií je súčasťou slobody, ktorú majú ľudia, aby mohli prijímať vlastné náboženské rozhodnutia.“ (Dworkin 1993: 102.) Tento princíp presadzujú aj niektorí konzervatívci, ktorí veria v odluku štátu od cirkvi.

Carol Gilligan z Harvardskej univerzity vo svojej štúdii (Gilligan 1982) tvrdí, že ženy o otázkach morálky uvažujú inak ako muži. Tie, ktoré stoja pred ťažký morálnym rozhodnutím,  venujú menej pozornosti abstraktným morálnym princípom, ale cítia sa byť väčšmi zodpovedné za starostlivosť o druhých, ich výchovu a zvládnutie konkrétnej životnej situácie. Gilligan robila prieskum medzi 29 ženami zvažujúcimi interrupciu (24 z nich ju aj podstúpilo) a zistila, že hoci všetky ženy uvažovali o tom, ktoré rozhodnutie je správne, ich pochybnosti nevychádzali z abstraktnej otázky, či plod je osobou s právom na život. Skôr chápali toto rozhodnutie ako konflikt medzi skutočnými záväzkami na oboch stranách, medzi ktorými je treba rozhodnúť sa „slušným a ľudským spôsobom, po ktorom síce človek zostane trochu otrasený, ale nie celkom zničený“ (cit. podľa Dworkin 1993: 141). Hoci si nemysleli, že potrat je vražda, jedna zo žien pomenovala hlavný problém: keď už sa nejaký život začal, nemal by sa umelo skončiť. Niektoré z nich vyjadrili túžbu mať dieťa, ale zároveň by to – v danej situácii – považovali za sebecké a nezodpovedné.

Gilligan preto vo svojej knihe In Different Voice polemizuje s tradičnou morálkou postavenou na abstraktných androcentrických hodnotách, ako s nimi pracuje Freud, Piaget alebo Kohlberg. Pri rozhodovaní sa v životných situáciách žien „sa morálne problémy odvíjajú skôr z konfliktu zodpovedností ako z porovnávania práv. Pre ich riešenie vyžadujú skôr kontextuálny a naratívny ako formálny a abstraktný spôsob myslenia“ (Gilligan 1982: 19).

Práve kvôli zodpovednosti o výchovu detí, ktorá je ešte vždy pripisovaná ženám, v zmysle princípu subsidiarity, musí im byť ponechaná aj možnosť rozhodovať. Morálne sa to dá zdôvodniť právom na slobodné rozhodovanie o vlastnom živote a súkromí, ktoré žena ako plnoprávna bytosť nesporne má. „Morálna teória, ktorá vytyčuje ostré hranice tam, kde nie sú, alebo narába s komplikovanými prípadmi, ako keby boli jednoduché, je chybná.“ (Sumner 1981.) Je zrejmé, že pre väčšinu ľudí interrupcie sú určitým morálnym problémom, ktorý spočíva vo všeobecnej úcte k životu. Za oveľa nemorálnejšie sa dá však považovať nútiť ženu vynosiť plod napriek jej vôli alebo dokonca ženu či lekára kriminalizovať a trestať. Pri predstave žien, matiek, ktoré sedia vo väzeniach, spravidla dochádzajú argumenty aj pro-life hnutiu –  tvrdia, že nechcú trestať ženy. Ak však niekto považuje interrupciu za vraždu a chce ju zákonom zakázať, je schizofrenické tvrdiť, že vrahyne môžu ostať bez trestu. Rovnako je scestné snažiť sa presadiť zákon, ktorý bude právne nevymožiteľný.

Práve preto, že táto téma je zložitá a citlivá, že vznikajúci život je možný len ako súčasť tela matky, že sa nedá hovoriť oddelene o právach plodu a právach ženy a naopak, dospela civilizovaná spoločnosť ku konsenzu rešpektovať do konca prvého trimestra právo ženy na jej telesnú integritu. Táto hranica je zdôvodniteľná jednak vnútorným vývojom plodu, ktorý ešte nevníma a necíti, jednak dostatočným časom pre ženu. „Ak má politika voľného prístupu ku skorým interrupciám podporovať nezávislosť žien, musia mať ženy dostatok času na to, aby zistili, že sú tehotné, a aby sa rozhodli, čo podniknú ďalej.“ (Sumner 1981: 57.)

5.3 Otázka „vzniku života“

Otázka „vzniku života“ je ideologickým sporom filozofov, biológov a právnikov už stáročia a je jasné, že sa tak skoro neuzavrie. Závisí hlavne od uhla pohľadu a hlavne od toho, čo rozumieme pod životom. Odporcovia interrupcií stavajú svoju stratégiu na počiatku života, za ktorý považujú moment oplodnenia, a následne na práve na život „počatého dieťaťa“.[18] „Keďže právo na život má každý človek, logicky musí mať toto právo od momentu svojho vzniku (…)  Splynutím mužskej a ženskej pohlavnej bunky tak dochádza k substanciálnej zmene, pri ktorej pohlavné bunky zanikajú a namiesto nich vzniká celkom nový ľudský jedinec (…) Od momentu počatia po smrť nenastane žiadna zmena, ktorá by nás oprávňovala označiť za moment vzniku novej ľudskej bytosti akúkoľvek inú udalosť ako počatie,“ píše Fórum života vo svojom stanovisku k rozhodovaniu Ústavného súdu SR (Daniška 2007: 4).

Táto argumentácia je najdôležitejším aspektom tzv. pro-life hnutia. Na druhej strane pro-choice hnutie stavia svoje argumenty na širšom kontexte. Samotná otázka, kedy vzniká život, je v podstate manipulatívna, pretože vznik predpokladá určitý okamih. Samotné počatie – oplodnenie vajíčka – je síce nevyhnutným, ale nie jediným predpokladom vzniku nového života. Príkladom je mimomaternicové tehotenstvo, ktoré napriek úspešnému počatiu nemá šancu vyvinúť sa na človeka. Pre vývoj života človeka sú totiž nevyhnutné najmenej dve základné podmienky: oplodnenie vajíčka (fertilizácia) a jeho zahniezdenie v maternici ženy (nidácia, dochádza k nej týždeň po oplodnení). Je zrejmé, že veľké percento oplodnených vajíčok sa neuhniezdi alebo nastáva spontánny potrat predtým, ako žena zistí, že je tehotná. Niektoré štúdie odhadujú ich počet až na 58 % (Silver 1998), pričom ďalších 10 až 20 % tehotenstiev skončí spontánnym potratom spravidla v prvom trimestri.

Evolučný biológ George C. Williams vo svojej knihe Plán a účel v prírode píše: „Jediný realistický pohľad je ten, že ľudský život vzniká postupne. Celá argumentácia za práva nenarodených detí sa opiera buď o biologicky neudržateľnú definíciu ľudskosti, alebo o prejavy správania, ktoré vykazujú embryá. Ibaže všetky pozorovateľné schopnosti správania sa ľudských embryí sa dajú nájsť aj u iných cicavcov na porovnateľnej úrovni vývoja.“ (Williams 2002: 175.)

Ak sa teda zaoberáme morálnym statusom plodu, otázka by mala znieť, kedy v procese od oplodneného vajíčka po novorodenca začína byť človek človekom. Známy český embryológ, profesor Jan Evengelista Jirásek hovorí: „Pro mne platí heslo: human being – to be or not to be. Čili přežít nebo nepřežít. Když někdo potratí plod, který má sto gramů, tak kdybyste sjednotila počítače celého světa, aby se o něj staraly, při životě ho neudržíte. Není to jedinec schopný přežití, není to bytost.“ (Jirásek 2005.) Keďže život človeka oficiálne končí pri odumretí mozgu, dá sa rovnako za počiatok života jedinca považovať počiatok mozgovej činnosti a vedomia, čo pripadá až na koniec druhého trimestra.

Určujúcou otázkou vo vývoji od oplodneného vajíčka k novorodencovi je teda schopnosť vnímať a prežiť mimo tela matky.[19] Duševný život a vnímanie je podmienené existenciou nevyhnutných fyziologických štruktúr, ako sú prítomnosť zložiek predného mozgu a centrálna nervová sústava. Je vedecky dokázané, že zygota ani embryo nie sú schopné vnímať ani pociťovať bolesť. Práve pociťovanie bolesti plodom je dôležité v diskurze o morálnosti interrupcií. Hoci na konci prvého trimestra sa dajú rozlíšiť neurónové väzby a EEG (elektroecephalografia), väčšina vedcov predpokladá, že vnímanie a pociťovanie bolesti sú v prípade plodu vyvinuté až koncom druhého trimestra. Dôkazy ohľadom bolesti plodu sú limitované, ale indikujú, že pociťovanie bolesti je nepravdepodobné pred tretím trimestrom. Elektroecephalografia dokazuje, že kapacita pre fungujúce receptory bolesti neexistuje pred 29 až 30 týždňom (Lee 2005). Hoci aj tu sa názory rozchádzajú, je zrejmé, že vedci prezentujúci názory o skoršom pociťovaní bolesti (od 16. týždňa) sú spravidla ovplyvňovaní náboženským svetonázorom a pro-life postojom.

5.4 Verejná diskusia a mienka

Postoje k interrupciám v každej spoločnosti predstavujú veľmi citlivý seizmograf hodnotových orientácií verejnosti. Na Slovensku vysoko prevláda názor, že žena má za každých okolností právo rozhodovať o svojom tehotenstve, vrátane jeho umelého prerušenia. Väčšina ľudí na Slovensku nepodporuje sprísnenie interrupčného zákona. „Iba 16 % ľudí pokladá dnešný zákon za príliš benevolentný. Naopak, 60 % sa prihovára za zachovanie statusu quo (42 %) alebo za jeho liberalizáciu, ktorá by mala zvýšiť dostupnosť interrupcií (18 %).“ (Bútorová 2007.)

Za posledné roky došlo na Slovensku k prudkému poklesu počtu interrupcií, čo svedčí o výraznejšom uplatňovaní princípov plánovaného rodičovstva a o efektívnejšej prevencii  neželaného otehotnenia. Aj táto okolnosť, spolu s prevažujúcim schvaľovaním zákonnej možnosti interrupcií, vedie až 86 % žien a 84 % mužov na Slovensku k presvedčeniu, že netreba sprísňovať možnosť vykonania interrupcie, ale treba sa zamerať na sexuálnu osvetu a prevenciu nežiaduceho otehotnenia. Tento názor prevažuje vo všetkých vekových i vzdelanostných kategóriách, u ľudí s rozličným vzťahom k viere, ako aj u prívržencov všetkých politických strán. O čosi slabšie je zastúpený v skupine hlboko veriacich, u osôb s najnižším vzdelaním, v najstarších vekových kategóriách a u prívržencov KDH (Bútorová 2003).

Diskusia o téme interrupcií tak skoro neskončí ani na Slovensku. Naopak. Aktivizáciou etrémistických názorov a kampaní prichádzajúcich z USA[20] sa dá skôr predpokladať vyhranenie diskusie, ako i ďalšie snahy o obmedzenie prístupu žien k týmto službám. Prípadný zákaz interrupcií by zaradil Slovensko medzi výnimky, ku ktorým v Európe patria silne katolícke krajiny. Zároveň by sa tak demonštroval fakt, kto určuje v našej spoločnosti pravidlá hry. Je zrejmé, že v skutočnosti nejde o ochranu života, ale o demonštrovanie moci. Ako píše Foucault, „úroveň zhovievavosti a miera represie nie sú také dôležité, dôležitá je forma vykonávania moci“ (Foucault 1999).-tento citat by mal ist von, je nefunkcny, potom asi aj z bibliografie, spomina ho este niekde?

Záver

Názory ohľadom interrupcií sú rôzne, ide o tému, ktorá sa dotýka najhlbšieho presvedčenia človeka. Z historického exkurzu, ako i z globálneho pohľadu je zrejmé, že ide o univerzálny historický jav. Z porovnania zákonnej úpravy v rôznych krajinách sveta je rovnako zrejmé, že deliaca čiara medzi legálnym stavom a ich kriminalizáciou vedie medzi vyspelými liberálnymi demokraciami presadzujúcimi rovnoprávnosť žien a medzi totalitnými diktatúrami a klerikálnymi štátmi, ktoré vnucujú jednu ideológiu všetkým ľuďom.

Medicínsky pokrok znamená, že kontrola fertility a reprodukčné práva žien sa vďaka modernej antikoncepcii stávajú dostupné pre stále širšie vrstvy žien. V mnohých oblastiach a názorových prúdoch je i predchádzanie tehotenstvu pomocou antikoncepcie neprípustné a zakázané. Je teda zrejmé, že diskurz ohľadom interrupcií nepramení v „ochrane života“, ale v ovládaní reprodukčných schopností a žien ako takých. Hoci je zrejmé, že celospoločenský konsenzus sa v najbližšom období v tejto otázke nedá očakávať, pokroky, ktoré sa urobili v posledných desaťročiach vďaka ženskému hnutiu, sú nezvratné a definitívne.

Literatúra

Alan Guttmacher Institute. 1999. Facts in Brief: Induced Abortion Worldwide. Preklad autorky.

BeauvoirOVÁ, S. de. 1967. Druhé pohlavie. Bratislava : Vydavateľstvo Obzor.

STONE Blackwell, A. 2001. Lucy Stone: Pioneer of Woman’s Rights. Mesto Charlottesville : University of Virginia Press.

Bútorová, Z. – Gyárfášová, O. – Velšic, M. 2003. Verejná mienka. In AUTORI. Správa o stave spoločnosti. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky (IVO).

Bútorová, Z. 2007. Prieskum v rámci projektu Plus pre ženy 45+. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky (IVO).

Center for Reproductive Rights. Abortion in Nepal, Women Imprisoned. 2002. New York.

DANIŠKA, P. 2007. Stanovisko občianskeho združenia Fórum života podporujúce návrh skupiny poslancov Národnej Rady Slovenskej republiky zo dňa 7. 5. 2001 na vyslovenie nesúladu Zák. č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zák. č. 419/1991 Zb. s ústavou, spis. zn. PL. ÚS 12/01. Bratislava.

Devereux, G. 1967. Typological Study of Abortion in 350 Primitive Ancient, and Pre-industrial Societies. In AUTORI. Abortion in America. Boston : Beacon Press.

Drgonec, J. 2001. Právo na život. In  Možnosť voľby. Aspekty práv a zodpovednosti. Bratislava: Aspekt

Dworkin, R. 2004. Morálnosť interrupcií. In AUTORI. Právo ženy. Bratislava : Kaligram.

Flandrin, J-L. 1975. Contraception, Marriage and Sexual Relation in the Christian West, In AUTORI. Biology of Man in History. Baltimore : John Hopkins University Press.

FoUcault, M. 1999. Dějiny sexuality I. Vůle k vědění. Praha : Hermann a synové.

Gilligan, C. 1982. In Different Voice. Cambridge, Massachusetts : Harvard University Press.

Gordon, L. 1976. Woman’s Body Woman’s Right: A Social History of Birth Control in America. New York : Viking.

JIRÁSEK, J. E. 2005. Housenka není člověk. Rozhovor v časopise Reflex, č. 5. http://www.reflex.cz/scripts/modules/issues/artlist.php?issueid=301

Klotz, J. 1973. A Christian View of Abortion. St. Louis, Missouri  : Concordia Publishing House.

Le Nouvel Observateu: http://tempsreel.nouvelobs.com/actualites/societe/20071127.OBS7018/le_manifeste_des_343_salopes_paru_dans_le_nouvel_obs_en.html. Preklad autorky

LEE, S. a kol. 2005. Fetal Pain: A Systematic Multidisciplinary Review of the Evidence. In  Journal of the American Medical Association, 294 (8), s. 947 – 954.

Mac Pherson, C. B. 1962. The Political Theory of Possessive Individualism. London : Oxford University Press.

MACKINNON, C. A. 1994. Privacy v. Equality: Beyond Roe vs. Wade. In MacKinnon. Feminism unmodified. Cambridge : Harvard University Press.

PIETRUCHOVÁ, O. 2007. Homosexualita, spoločnosť a politika. In: FÁBRY, H. a kol. Triangel: homosexualita – spoločnosť – politika. Bratislava : Prvé lesbické združenie Museion.

PIETRUCHOVÁ, O. 2007. Interrupcie a právo. Bratislava : Pre Spoločnosť pre plánované rodičovstvo vydal Esfem. http://www.rodicovstvo.sk/interrupcie_pravo.pdf

POLACK-PETCHESKY, R. 2001. Reprodukčná sloboda: viac než právo ženy na slobodnú voľbu. In Autorky. Možnosť voľby. Aspekty práv a zodpovednosti. Bratislava : Aspekt.

PORADŇA PRE ĽUDSKÉ PRÁVA, CENTER FOR REPRODUCTIVE RIGHTS: Telo i duša, násilné sterilizácie a ďalšie útoky na reprodukčnú slobodu Rómov na Slovensku. 2003.

Ruess, P. – Erickson, J. rok. Access for All? Reclaiming Women’s Contraceptive Options one Pharmacy at a Time. http://www.now.org/issues/reproductive/ec_action_plan.html.

SANGER, A. 2004. Beyond Choice: reproductive freedom in the 21st century. New YorkMesto : Public Affairs – Perseus Books.

Silver, M. L. 2007. Challenging Mother Nature. Biotechnology in a Spiritual World. Mesto : Princeton University. Prezentácia na konferencii De Lange Conference VI, 5 6. marca 2007. http://delange.rice.edu/silver.pdf.

Sumner, L.W. 1981. Abortion and Moral Theory. Mesto : Princeton University Press. In Autori. Rok. Právo ženy, Bratislava : Kaligram.

Thomson, J. 1971. A Defense of Abortion. Philosophy and Public Affairs. In autori. Právo ženy. Bratislava : Kaligram.

Uzel, R. 2003. 4000 let antikoncepce. Pelhřimov : Nová tiskárna Pelhřimov.

WERNOW, J. 2008. Dispensing with Concience: a History of Difference. In Ethics and Medicine. Volume 24:2, Summer 2008, Chicago 2008.

West, R. 1990. Taking Freedom Seriously. In 104 Harvard Law Review, s. 8485.

WILLIAMS, G. C. 2002. Plán a účel v prírode. Bratislava : Kaligram.

World Health Organization (WHO, Svetová zdravotnícka organizácia) : Unsafe Abortion. Global and regional estimates of incidence of a mortality due to unsafe abortion with a listing of available country data (Third Edition). Geneva : SZO. 1997.

World Health Organization (WHO, Svetová zdravotnícka organizácia) a Guttmacher Institute : Facts on Induced Abortion Worldwide. 2007. http://www.guttmacher.org/pubs/fb_IAW.pdf

World Health Organization : Maternal Mortality in 2005. Estimates developed by WHO, UNICEF, UNFPA, and The World Bank, World Health Organization. 2007.

Zavacká, K. 2001. Právo a prerušenie tehotenstva. In autorky. Možnosť voľby. Aspekty práv a zodpovednosti. Bratislava : Aspekt.

http://www.forumzivota.sk/files/stanovisko/stanovisko.pdf.

Dokumenty :

Akčný program IV. Celosvetovej konferencie žien. 1995. Peking.

Akčný program Medzinárodnej konferencie OSN o populácii a rozvoji (1994 Káhira) angl. ICPD – International Conference on Population and Development, Cairo 1994.

Dohovor OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie voči ženám (1979, New York), angl. CEDAW -Convention on the Elimination of All Forms of Discrimination Against Women.

Miléniové rozvojové ciele Milenium Development Goals, OSN 2000.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 12/01-297.

Národný program ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia (NPOSRZ), Ministerstvo zdravotníctva SR, jún 2007.

Rezolúcia Európskeho parlamentu o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach, júl 2002.

Tieňová správa pre Výbor pre odstránenie diskriminácie žien. Aliancia žien Slovenska, Kultúrne združenie Rómov Slovenska, Centrum pre práva na bývanie a vysťahovania, Možnosť voľby, EsFem, Nadácia Milana Šimečku, Fenestra, Poradňa pre občianske a ľudské práva. 2008. – dostupne na Moznost volby www doplnit pls


[1] K sexualite pozriLKris a LK.

[2] V júli 2008 obhajovala SR 2. a 3. periodickú správu pred Komisiou OSN pre postavenie žien v New Yorku. Vďaka mimovládnym organizáciám, ako sú napr. Možnosť voľby a Poradňa pre ľudské práva, sa značná pozornosť venovala aj situácii v oblasti SRZP na Slovensku. Do odporúčaní Komisie sa dostala aj otázka prístupu k službám a metódam plánovania rodičovstva najmä z hľadiska práva zdravotníckeho personálu na uplatňovanie výhrady svedomia.

[3] Nemusí ísť o pohlavný styk, stačí kontakt.

[4] Text charty je dostupný v slovenskom jazyku na stránke http://www.rodicovstvo.sk.

[5] Dnes je známa súvislosť podkožného tuku s metabolizmom estrogénov a pre jeho odporúčanie existujú aj vedecké vysvetlenia.

[6] Ak plod v skorom štádiu tehotenstva nemá dušu, interrupcia v tomto štádiu nie je „zabitie človeka“.

[7] Podobný názor zaujíma i väčšina dnešných vedcov – vznik človeka počas prenatálneho vývoja považuje za proces.

[8] Táto myšlienka sa nanovo objavuje v encyklike pápeža Pavla IV. Humanae Vitae.

[9] Zodpovedá zhruba polovici tehotenstva, teda 20. týždňu.

[10] V tom čase bolo umelé prerušenie tehotenstva ešte stále najčastejšou formou kontroly pôrodnosti.

[11] Pre porovnanie, ten istý pápež bol schopný prijať v Taliansku v roku 1848 ústavu ako znak pokroku a občianskych slobôd, ktoré platili, samozrejme, len pre mužov.

[12] Kapitola je spracovaná na základe právnej analýzy pre amici curiae, vykonanej Centrom pre reprodukčné práva (New York, USA) a Právnickou fakultou City University of New York, USA.

[13] Pozri nasledujúci text.

[14] Zákon č. 73 Zb. o umelom prerušení tehotenstva z roku 1986 v pôvodnom znení.

[15] Až do presadenia moderných foriem antikoncepcie bola kontrola fertility vykonávaná prevažne umelým prerušením tehotenstva.

[16] Vo svetle takejto interpretácie je aj domáce násilie porušením súkromia ženy.

[17] V čase písania článku bola reprezentovaná hlavne konzervatívnym prezidentom G. W. Bushom.

[19] WHO považuje za prelomový bod vzniku vedomia a schopnosti podporovanej existencie mimo tela matky cca. 24 týždeň.

[20] Pozri kampaň Právo na život,  2007, http://www.cbreurope.sk.

  1. Zanechať komentár

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

Sleduj

Prijímaj upozornenia na nové články na tvoj email.

%d bloggers like this: