- voľby na funkciu prezidenta/ky (marec – apríl 2009);
- voľby do Európskeho parlamentu (jún 2009);
- voľby  do orgánov samosprávnych krajov (november 2009);
- voľby do Národnej rady SR (jún 2010).

Všeobecne sa dá konštatovať, že napriek niektorým pozitívnym trendom výsledky týchto volieb potvrdili doterajší stav nízkeho zastúpenia žien na kandidátnych listinách a tým aj v zvolených orgánoch a funkciách.

Prezidentské voľby 2009

Slovensko patrí ku krajinám, ktoré ešte nemali v prezidentskej funkcii ženu. V prezidentských voľbách, ktoré sa konali v roku 2009, prvý raz v histórii Slovenska postúpila do druhého hlasovacieho kola ženská kandidátka. Hoci v druhom kole vyhral mužský kandidát (kandidujúci z pozície úradujúceho prezidenta), znamenali tieto voľby určitý prelom v politickom uvedomení žien. Kladne možno hodnotiť aj fakt, že z celkového počtu siedmych kandidujúcich boli tri ženy. V porovnaní s predchádzajúcimi priamymi prezidentskými voľbami, kedy v roku 2004 nekandidovala ani jediná žena a v roku 1999 jedna, sa jedná o pozitívny vývoj.

Účasť troch kandidátok spomedzi celkovo siedmich kandidujúcich by podľa teórií mala znamenať prekročenie kritických 30 percent, „ktoré umožňuje, aby boli osoby ženského pohlavia vystupujúce vo verejnom priestore vnímané ako jedinečné osobnosti a nezlievali sa do hromadného rodovo stereotypného obrazu „ženy““.[1]

Iveta Radičová vo svojej kampani, inšpirovanej úspešnou kampaňou prezidenta USA, cielenou na zmenu, zdôrazňovala svoje postavenie ženy a matky[2]. Občianska kampaň „Moja prezidentka“[3], v rámci ktorej vyjadrilo čelnej kandidátke podporu o.i. aj množstvo mimovládnych ženských organizácií, prispela tiež k zviditeľneniu rodového rozmeru prezidentských volieb.

V prezidentskej kampani sa objavili určité prvky rodového diskurzu, hlavne otázka umelého prerušenia tehotenstva a partnerstiev neheterosexuálnych dvojíc. Úroveň verejnej diskusie o nich však sotva možno hodnotiť kladne, pretože namiesto ľudsko-právnych východísk prevažovali najmä východiská a hodnoty definované nábožensky a metafyzicky, a to aj u najsilnejšej ženskej kandidátky. Mediálna diskusia sa nevyhla ani typickým rodovo-stereotypným hodnoteniam kandidujúcich žien, ich vzhľadu a súkromného života. Je zrejmé, že rodová citlivosť v slovenských médiách je doteraz neznámy pojem a v príprave na žurnalistické povolanie chýbajú základné východiská rodovej rovnosti a porozumenie pre rodovú stereotypizáciu.

Pozitívom je, že podľa sociologických prieskumov sa v prezidentských voľbách prejavil  na Slovensku nový  fenomén, keď ženy cielene volili ženskú kandidátku.

Voľby do Európskeho parlamentu (2009)

V druhých voľbách do Európskeho parlamentu (2009) sa opätovne potvrdil pozitívny výsledok z prvých eurovolieb (2004), keď v oboch prípadoch bolo zvolených päť žien. Nakoľko v roku 2009 sa celkový počet mandátov pripadajúcich SR znížil zo 14 na 13, úmerne narástlo aj zastúpenie ženských poslankýň z 35,7% v roku 2004 na 38,5% v súčasnosti[4].

Doteraz nebola urobená analýza, prečo sú práve voľby do Európskeho parlamentu pre ženské kandidátky najúspešnejšie. Z poznania slovenského politického a verejného života môžeme usudzovať na nasledujúce dôvody:

-        neznalosť slovenskej verejnosti o európskej politike;

-         nízky záujem voličov a voličiek o voľby do Európskeho parlamentu;

-        nezáujem politických strán, médií a verejnosti o európsku politiku;

-        mocenské a ekonomické záujmy jednotlivých politických strán sa dajú ovplyvňovať na národnej, regionálnej a lokálnej úrovni, nie v EÚ;

-        nezáujem vrcholných predstaviteľov politických strán o európsku politiku skôr umožňuje kandidovať ženám;

-        kultúra a tlak EÚ na uplatňovanie princípov rodovej rovnosti vplýva na politické strany, ktoré skôr umožnia kandidovať ženám.

Potvrdzujú to aj slová politológa Grigorija Mesežnikova, podľa ktorého voľby do EP „nie sú natoľko mocensky významné ako voľby do Národnej rady SR“.[5] Je zrejmé, že ženy dostávajú šancu umiestniť sa na vrcholových pozíciách na Slovensku najmä vtedy, keď je to pre mužov z mocenského hľadiska menej zaujímavé.

Voľby do orgánov samosprávnych krajov (2009)

Na riadení samosprávneho kraja v pozícii predsedu vyššieho územného celku (VÚC) sa zatiaľ nepodieľala ani jedna žena. Tento stav sa nezmenil ani vo voľbách v roku 2009. Vo ôsmych samosprávnych krajoch kandidovalo na pozíciu predsedu celkom 54 kandidátov, z čoho bolo iba päť žien. Dve z nich kandidovali ako nezávislé kandidátky (Prešovský VÚC) a ostatné za marginálne politické strany bez akejkoľvek šance na úspech. Do druhého kola sa ani v jednom kraji neprebojovala žena.

Podiel žien medzi zvolenými poslancami samospráv na úrovni VÚC sa dlhodobo pohybuje na veľmi nízkej úrovni a narastá len veľmi pomaly. V roku 2001 bolo zvolených 51 žien (12,7 % poslaneckých zborov regionálnych samospráv), v roku 2005 bolo zvolených 59 žien (zastúpenie 14,3 %) a v roku 2009 63 žien (zastúpenie 15,4%). Vo všetkých voľbách bol podiel zvolených žien o 4 až 5% nižší ako ich zastúpenie na kandidátnych listinách, čo odráža jednak slabšiu ekonomickú pozíciu žien, ktoré si nemôžu dovoliť investovať do kampane toľko ako muži, a jednak spomínaný fakt, že ženy skôr kandidujú za marginalizované strany alebo ako nezávislé. Väčšinový volebný systém pri voľbách do regionálnych samospráv je v takomto prípade pre ženy najnevýhodnejší.

Tabuľka 1 Podiel žien na kandidátnych listinách a zvolených postoch vo voľbách do VÚC

Zdroj: MV SR, 2001 (www.civil.gov.sk);

Ženy a muži na Slovensku II. Koordinacný výbor pre problematikužien, Bratislava 2002;
ŠÚ SR 2008 (http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=69).

ŠÚ SR, Infostat: http://www.volbysr.sk/vuc2009/menu/indexV_sk.html

Zastúpenie žien v lokálnej politike pomaly narastá a v posledných voľbách do samospráv miest a obcí (2006) dosiahlo hranicu 20,6 %. Vyššie zastúpenie medzi starostkami je badať iba u menších obcí, kým krajské a väčšie mestá sú spravidla riadené mužmi. To odráža aj rodové pomery v Združení miest a obcí Slovenska (ZMOS), kde vo vrcholovom vedení je zo 6 členov len jedna žena na pozícii podpredsedníčky. V predsedníctve ZMOS je z 34 členov iba 5 žien (14,7%).

Voľby do národnej rady SR (2010)

Vo voľbách do Národnej rady SR v roku 2010 kandidovalo celkom 18 politických strán a hnutí, z toho zhruba tretina s reálnou šancou na prelomenie hranice 5%, potrebnej pre vstup do parlamentu. Z celkového počtu 2 397 registrovaných kandidátov/iek bolo 545 žien, čo predstavuje 22,8%[6]. Tento počet vypovedá len málo o reálnych možnostiach zvolenia žien a ich výslednom pomernom zastúpení, nakoľko ženy sa častejšie nachádzajú na vyšších, nezvoliteľných miestach kandidátnych listín a sú výraznejšie zastúpené u politických strán bez reálnej šance na zvolenie. Ak vezmeme do úvahy len politické strany pohybujúce sa v preferenciách nad hranicou 5%, podiel žien na ich kandidátnych listinách bol 18,3%[7].

Na čele kandidátnej listiny politických strán stála iba jedna žena, a to u SDKÚ-DS. Celkove mala táto politická strana na popredných miestach rodovo najvyváženejšiu kandidátku a jej kampaň bola cielene vedená na 4 čelné osobnosti, z ktorých boli dve ženy. V médiách boli prezentované aj názory, že spomínaná líderka sa dostala na čelo kandidátnej listiny len vďaka tomu, že pôvodný líder odstúpil kvôli podozreniu z nekalého financovania politickej strany[8].

Na základe priameho výsledku volieb získali ženy v parlamente spolu 23 mandátov, čo z celkového počtu 150 predstavuje 15,3 %. V porovnaní s predchádzajúcimi parlamentnými voľbami v roku 2006, kedy zastúpenie žien bolo 16 % to neznamená pozitívnu zmenu, ale stagnáciu. Na tretinové zastúpenie, ktoré sa považuje za kritickú minimálnu hranicu pre reálnu schopnosť ovplyvňovať rozhodovanie, je potrebný dvojnásobok tohto počtu ženských poslankýň.

Tabuľka 2 Podiel žien na kandidátkych listinách a podiel zvolených žien vo voľbách do NR SR

N = údaj nedostupný.

Zdroj: Zoznamy zaregistrovaných kandidátov MV SR pred volbami (www.civil.gov.sk);
Volby a referendá v Slovenskej republike (http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=4490);
Zoznam poslancov NR SR (http://www.nrsr.sk/default.aspx?sid=poslanci/kluby/zoznam).
ŠÚ SR, Infostat: www.volbysr.sk

Po odchode niektorých poslancov/kýň do vedúcich pozícií výkonnej moci a nastúpením náhradníkov/čiek ženám napokon pripadlo v NR SR celkom  24 poslaneckých kresiel, čo znamená 16 % zastúpenie. Oproti minulému volebnému obdobiu teda kleslo zastúpenie žien v NR SR o 4%.

Zastúpenie žien vo vláde a exekutíve

Zastúpenie žien vo vláde SR odráža ich dlhodobo nízke zastúpenie vo volených orgánoch a spravidla nedosahuje ani ich percentuálne zastúpenie v NR SR; počas uplynulých 20 rokov sa pohybovalo v rozmedzí do 0 do 15 %  a len krátkodobo (na 16 mesiacov v roku 1997-98) dosiahlo 21%. Takéto nízke zastúpenie sa udržuje bez ohľadu na to, či vládu zostavuje pravica alebo ľavica. Z dlhodobého hľadiska nemožno hovoriť ani o pomalom náraste a teda pozitívnom vývoji; cielené obsadenie niekoľkých miest vo vláde ženami nebolo a nie je strategickým rozhodnutím žiadnej vlády. Paradoxne to platilo aj u predchádzajúcej vlády, ktorá sa vo svojom programovom vyhlásení zaviazala presadzovať rodovú rovnosť a uplatňovať rodové hľadisko (gender mainstreaming) vo verejných politikách.

Jedinou pozitívnou výnimkou je skutočnosť, že v súčasnom volebnom období stojí na čele vlády SR prvý raz v histórii žena, premiérka Iveta Radičová, čo zohráva pri narúšaní rodových stereotypov nesporne pozitívnu úlohu. Okrem nej je vo vláde iba jedna ďalšia žena na poste ministerky spravodlivosti

Tabuľka 3 Zastúpenie žien vo vládach SR od roku 1989

Zdroj: História vlád SR, http://www-8.vlada.gov.sk/index.php?ID=1073
Vláda SR 9.7.2010. od http://www.vlada.gov.sk//21939/vlada-sr-od-9-7-2010.php

Analýza politického prostredia

Volebný systém

Voľby do NR SR sa na Slovensku platí pomerný volebný systém, ktorý sa všeobecne považuje za priaznivejší pre zastúpenie žien ako systém väčšinový. To platí za predpokladu, že v politických stranách existuje vôľa cielene presadzovať ženy na kandidátnych listinách a tým uplatnenie rodovej rovnosti vo verejnom živote. Tento princíp na Slovensku dodržujú výnimočne iba niektoré politické strany, ktoré sa navyše dlhodobo pohybujú pod hranicou zvoliteľnosti. Pri stranách s reálnou šancou získať podiel na moci je skôr typické umiestnenie jednej ženskej kandidátky „na ukážku“ (token woman).

Pri voľbách do samosprávy miest a obcí a vyšších územných celkov sa uplatňujú väčšinové volebné systémy, ktoré sú pre ženy všeobecne menej výhodné.

Prednostné hlasovanie

Všetky zákony o voľbách na Slovensku poskytujú možnosť uplatniť tzv. prednostné hlasovanie pre určitý stanovený počet kandidujúcich. Prednostné hlasovanie v posledných rokoch skutočne dokázalo zmeniť výsledné poradie rozhodujúce o postupe do parlamentu, a to aj z vyššieho miesta na kandidátnej listine.

Pri parlamentných voľbách v roku 2006 preferenčné hlasy posunuli celkovo tri ženy na vyššie miesto, ktoré znamenalo poslanecký mandát. V parlamentných voľbách 2010 sa podarilo „prekrúžkovať“ dvom ženám a vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2009 sa získala vďaka prednostným hlasom mandát jedna žena.

Pri neochote politických strán zaviesť podporné opatrenia úpravou existujúcich volebných zákonov (napríklad zavedením dočasných podporných opatrení formou pomerného zastúpenia pohlaví na kandidačných listinách) zostáva práve možnosť prednostného hlasovania ako jediný nástroj, ktorý môže ovplyvniť výsledné umiestnenie žien vo voľbách.

V parlamentných voľbách 2010 získali ženy iba 19 % preferenčných hlasov. Až 57 % krúžkujúcich voličov nedalo žiadnej ženskej kandidátke prednostný hlas. Jednej kandidátke dalo hlas 34 % voličov; dvom až štyrom kandidátkam 9 % voličov. Vo všeobecnosti sa teda zdá, že voliči prejavili iba slabú vôľu posilniť pozíciu žien oproti ich pôvodnému umiestneniu na kandidačnej listine. Najpozitívnejší prípad predstavovala SDKÚ, kde ženské kandidátky získali až 46 % podiel preferenčných hlasov.[9]

Parlamentné voľby ukázali, že rozhodujúca je kvalita kandidátok, známosť a ich pozícia na kandidátke, čo platí nakoniec u oboch pohlaví.  Pri prednostných hlasoch pre kandidujúce ženy a mužov sa neprejavili významné rodové rozdiely ani solidarita žien so ženskými kandidátkami. Pohlavie bolo pri rozhodovaní o prednostných hlasoch považované voličmi a voličkami za najmenej dôležitý dôvod.[10]

Prístup politických strán

Voči dočasným opatreniam na zvýšenie zastúpenia žien vo volených funkciách (napr. zavedením pomerného zastúpenia oboch pohlaví na kandidátnych listinách) existuje na Slovensku dlhodobý odpor, a to v stranách naprieč politického spektra. Práve neochota politických strán, v ktorých dominujú muži,  je hlavnou prekážkou v prijatí účinných opatrení na zvýšenie zastúpenia žien v rozhodovacích funkciách. Odpor sa prejavuje voči povinným i dobrovoľným opatreniam na straníckej alebo legislatívnej úrovni. Iba marginalizované politické strany (napr. Slobodné fórum a Strana zelených) prijali dobrovoľný záväzok na paritné zastúpenie žien na kandidátnych listinách vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Príkladom hostilnej atmosféry voči ženám v politických stranách je príbeh prvej slovenskej premiérky. Iveta Radičová dokázala svoj politický potenciál, získaný v prezidentských voľbách, využiť v prospech svojej presadenia vlastnej politickej strany v parlamentných voľbách. Napriek tomu, že je dlhodobo najpopulárnejšou političkou svojej strany, nebola zvolená v straníckych primárnych voľbách  za líderku a do čela kandidátky sa dostala len vďaka rezignácii predsedu strany kvôli podozreniu z nejasného financovania. Jej príbeh len potvrdzuje dlhodobo pozorovaný jav, že slovenské politické strany sú prevažne „pánske kluby“ tvorené s udržované tzv. „mužskými sieťami“[11].

Verejná mienka a občianske aktivity

Výskumy dlhodobo potvrdzujú, že väčšina žien a mužov SR podporuje účasť žien na politickom rozhodovaní[12].  Názor, že „ženy by mali mat v politike rovnaké slovo ako muži“ zastávali v roku 2006 tri štvrtiny populácie (73 %: z mužov 65 % a zo žien 81 %); k presvedčeniu, že „ženy by sa nemali starať do politiky“, sa prikláňa iba pätina populácie (22 %, zo žien 16 % a z mužov 29 %). Rozdiely v názoroch žien a mužov boli v prieskume pomerne výrazné.^[13]

Podľa výskumu Inštitútu pre verejné otázky z augusta 2006 zastúpenie žien vo vláde pokladalo za nedostatočné 73 % žien a 59 % mužov; v parlamente 67 % žien a 53 % mužov. Vo všetkých hodnoteniach je názor žien výrazne kritickejší. Potrebu vyššej účasti žien na politickom rozhodovaní si väčšmi uvedomujú ženy a muži s vyšším vzdelaním[14].

V porovnaní rokov sa vedomie nedostatočného zastúpenia žien na politickom rozhodovaní v slovenskej verejnosti prehĺbilo – u žien i u mužov (muži sa v názoroch posunuli výraznejšie, stále však zaostávajú za názorom žien)[15].

Agende zvyšovanie participácie žien na politickom rozhodovaní sa dlhodobo venovali ženské MVO, predovšetkým členky Fóra žien 2000. Ich tlak na zavedenie dočasných podporných opatrení (kvót), ktorý bol najintenzívnejší pred voľbami 2002 a zopakoval sa ešte v roku 2004, však nepriniesol ovocie v podobe legislatívnych zmien ani v podobe zvýšeného úsilia politických strán o zaradenie žien na zvoliteľné miesta kandidátnych listín[16]. V ostatných voľbách sa neprejavili výraznejšie kampane na zvýšenie zastúpenia žien. Príčinou toho nie je nezáujem ženských MVO, ale skôr nedostatok finančnej podpory a grantových schém pre takého advokačné aktivity.

Pred voľbami do Európskeho parlamentu v roku 2008 sa SR zapojila do celoeurópskej kampane Európskej ženskej loby (EWL) 50/50 – No Democracy Without Gender Equality[17]. Skúsenosti predstaviteliek Ženskej loby Slovenska, ktoré sa snažili získať podporu po celoeurópsku petíciu EWL ukázali veľmi nízku podporu medzi poslancami NR SR. Petíciu podporilo len … ženských poslankýň, pričom niektoré vyslovili ústne podporu, ale obávali sa petíciu podpísať kvôli očakávanej kritike mužských kolegov[18].

Závery

Všetky uvedené údaje dokumentujú dlhodobo pretrvávajúcu nízku účasť žien na zákonodarnej i výkonnej moci svedčiacu o faktickej politickej marginalizácii žien[30]. Rovnako nepriaznivá je aj okolnosť, že v uplynulých rokoch neboli prijaté nijaké zákony, ktoré by posilnili politické práva žien.

Vstupu žien do rozhodovacích pozícií bránia viaceré prekážky ako sú:

• prežívajúce predsudky a stereotypy týkajúce sa roly muža a ženy v rodine a verejnom živote;
• konflikt rodinných povinností a politickej kariéry žien a z toho plynúci nedostatok času venovať sa politickým aktivitám;
• nedostatok dôvery v politiku ako takú, negatívny obraz politikov v krajine a prepolitizovanie spoločenského života;
• prekážky v rámci politických strán – ako napr. nejednotné a netransparentné výberové mechanizmy, mužské siete a pod.;
• nízka miera solidarity medzi ženami a ich nedostatočná vzájomná podpora[31].

Kresťanský terorizmus

Ale áno. Za druhý najväčší teroristický útok v USA v Oklahome (1995), kde zahynulo 168 ľudí a vyše 800 bolo zranených, bola zodpovedná organizácia Christian Patriot Movement. Násilie v severnom Írsku, Rwande alebo v nedávnom balkánskom konflikte dokázalo, že hoci sa slovného spojenia kresťanský terorizmus kvôli až prehnanému rešpektu ku kresťanstvu vyvarujeme, neznamená to, že neexistuje. Napriek týmto skúsenostiam označenie Breivika médiami za pravicového extrémistu a kresťanského fundamentalistu vyvolalo v kresťansko-konzervatívnom (nielen) blogerskom tábore vlnu nesúhlasu. Autori, ktorí nemajú problém označiť za islamského teroristu ktoréhokoľvek moslima bez ohľadu na motiváciu jeho činu, sa tentoraz krvopotne bránia označeniu Breivika za kresťana. Jeho manifest proti marxistickým multikulturalistom pritom nápadne pripomína rétoriku našich kresťansko-konzervatívnych ideológov a pravicových populistov, ktorí sa na jej základe v posledných rokoch stali takmer bežnou súčasťou parlamentov inak tradične liberálnych krajín západnej Európy.

Kultúrna voja prináša obete

Tí istí ľudia, ktorí považujú kresťanstvo za základ identity európskej civilizácie, by ho v súvislosti s terorom na jej obranu chceli vynechať. Také ľahké to však nebude. Kultúrna vojna, ktorú rozpútali kresťanskí fundamentalisti v našom regióne je obdoba pravicového populizmu v Európe západnej: vytváranie obrazu nepriateľa – tých iných – ktorí ohrozujú naše tradičné európske hodnoty. Kým v západnej Európe sú tí iní moslimskí prisťahovalci a boj za zachovanie národnej identity sústreďuje na zákaz buriek, u nás sú to vraj ľavicoví liberáli a ako podstatné pre kresťanskú identitu sa javí zákaz interrupcií a neheterosexuálnych partnerstiev.

Breivik oba tieto tábory tragickým spôsobom zjednotil. Opätovne dokázal, že najväčšími nepriateľmi náboženských fanatikov nie sú ich protivníci z druhého tábora. Naopak, tých práve potrebujú pre vyhrotenie zrážky civilizácií, ktorá je opodstatnením ich svätej vojny. Ich najväčšími nepriateľmi sú ľudia presadzujúci tolerantnú liberálnu multikultúrnu spoločnosť.

Lavica obžalovaných

Ak niekto zdvihne zástavu kultúrnej vojny, mal by prevziať zodpovednosť aj za jej obete. Tak, ako horliví odporcovia interrupcií posilňujú otvorenú nenávisť voči pro-choice táboru a ospravedlňujú tým fanatikov vraždiacich lekárov, tak ideovou nenávisťou zaslepení odporcovia multikulturalizmu vytvárajú svojou rétorikou latentne xenofóbne prostredie privádzajúce psychicky labilných Breivikov k šialeným, ale presne naplánovaným činom.

A hoci na lavici obžalovaných za zatvorenými dverami v Osle bude sedieť iba jeden muž, hromada iných na čele s platinovým blondínom z Holandska by si to zaslúžila rovnako.

Komentár vyšiel v občianskej prílohe denníka Pravda OSA 30. júla 2011

Diskusia sa konala v rámci projektu Transeuropa festival v spolupráci s: Jetotak.sk, Euractiv.sk a A4

Strach sám o sebe však nemusí byť negatívny, naopak. Je to schopnosť rozpoznať nebezpečenstvo a tým aj možnosť ochrániť sa pred ním. V ľudskej evolúcii zohrával strach dôležitú úlohu ako základný obranný mechanizmus pre prežitie jednotlivcov a celých skupín. Strach z divých zverí alebo nepriateľa zachránil našich prapredkov a umožnil prežiť aj situácie, v ktorých tí odvážnejší ťahali za povestný kratší koniec.

Okrem obranného mechanizmu pre jednotlivca slúžil pocit strachu ako vynikajúci prostriedok pre štruktúry moci. Strach z ohňov pekelných (alebo tých inkvizičných) dlhé stáročia udržoval ľudí v úlohe ovečiek v názorovo utilitárnom košiari navzájom sa prepletajúcej cirkevnej a svetskej moci. Strach pred stratou práce a spoločenského statusu urobil zas z mnohých našich susedov za minulého režimu ak už nie rovno agentov ŠtB, tak aspoň poslušných a totalitnej diktatúre neodporujúcich ľudí. Skrátka, celé generácie nášho národa sa naučili žiť
s každodenným strachom, až sa stal ich prirodzenou vlastnosťou.

Roky nádeje

A potom prišiel november 1989 a náš strach sme zahnali cinganím kľúčov a sľubovaním si lásky. A na chvíľu sa naozaj zdalo, že úspešne. Začali sme budovať slobodnú spoločnosť so slobodnými ľuďmi, ktorí mohli slobodne cestovať a slobodne prejavovať svoj názor. Už sme nepotrebovali mať obavy angažovať sa v politickej strane alebo občianskom združení, vypovedať či napísať svoj názor na spoločenské problémy. A predsa…

Zostalo to v nás. V generácii našich rodičov, ale i v nás samotných. Evolúcia spoločnosti neprebieha totiž len samotnou zmenou jej zriadenia, ale hlavne zmenou postojov a zmýšľania ľudí. A tie si vyžadujú čas a spravidla aj výmenu generácií. Na Slovensku určite.

Nevyčnievať z rady

Predchádzajúce štyri desaťročia zanechali v  ľuďoch poznačených socializmom neviditeľnú, ale hlbokú stopu. Hoci represívny systém prestal existovať, pud sebazáchovy prejavujúci sa podriaďovaním sa mocenskej štruktúre v spoločnosti zostal vlastný väčšine z nás. V priebehu pár rokov sa z formálne oslobodených a naoko slobodných ľudí zase stala akoby jednoliata masa ľudí bez identity a mienky, prejavujúcich svoj názor iba ak anonyme, v dedinských krčmách alebo diskusiách na internetových portáloch, aj to spravidla  jazykom  primitívnych kočišov.

Či už je to skutočný strach o svoje miesto alebo len jednoducho vypočítavosť, otvorene a verejne sa priznať k svojmu (sveto)názoru, filozofickému a politickému smerovaniu či sexuálnej orientácii dokáže len málo ľudí. A je úplne jedno, či si názorovú utilitu vymáha systém represívnymi prostriedkami alebo slobodu slova a názoru zaručuje v ústave.

Stále je najistejšie a najpohodlnejšie nevyčnievať z rady.

Mlčanie jahniat

Presadzoval predchádzajúci režim svetonázor vedeckého ateizmu? Bez problémov; väčšina spoločnosti nemala problém akceptovať ho. Keď po nežnej revolúcii cirkev získala opäť vysoký spoločenský kredit a miesto na výslní, z národa ateistov sa cez noc stal jeden z najzbožnejších národov v Európe. Ak odmietneme tézu, že väčšina ľudí sa zrazu priklonila k viere v Boha na základe vlastného poznania, je zjavné, že ľudia sa jednoducho prihlásili k filozofii politickej elity. A to, či ľudia klamali predtým alebo teraz, je vlastne úplne jedno. Podstatné je, že sa klaňajú mocensky presadzovanému svetonázoru, či už je jeho symbolom kosák a kladivo alebo kríž. Morálny kódex budovateľa socializmu vymenili za mravoučné učenie tej ktorej cirkvi a systém šľape ďalej. Matrix jednoducho nepustí…

Vyžaduje napríklad nadriadený v nemocnici uplatnenie si výhrady svedomia pri interrupciách z náboženských dôvodov? Bez problémov…  svedomie sa ľahko prispôsobí tlaku zvonka. A aj keď sa nájde pár statočných, ktorí majú odvahu ozvať sa (a patrí im za to vďaka a uznanie), urobia to radšej skryto. Radšej ma nemenujte… na kameru vám to nemôžem povedať, mám strach o môj job…. Podobne je to u žien, ktoré radšej znášajú sexuálne obťažovanie na pracovisku, akoby riskovali konfrontáciu s nadriadeným a svoje miesto. Tých príkladov je samozrejme oveľa viac; obdobne to platí pri vymáhaní iných práv a osobných slobôd, či už na pracovisku alebo aj mimo neho.

Otvorene si to rozdať so systémom moci si trúfa len málo z nás. A práve tá pasivita mlčiacej väčšiny dáva systému samotnému najväčšiu moc. Systému, tvorenému a udržovanému strachom ľudí z vlastnej slobody a z prejavenia svojho názoru. Iného názoru. Pluralitná spoločnosť sa javí u nás iba prázdnym teoretickým konceptom, bez reálne naplneného obsahu. Samozrejme, nejde pritom len o pluralitu v oblasti svetonázorov.

Strach ako konkurenčná výhoda

Bolo predtým automatické byť členom alebo členkou v odboroch? Bez problémov; angažovanosť v ROH, keď okrem rodinných rekreácií vlastne o nič nešlo, bola takmer sto percentná. A dnes? Kým odbory v západných krajinách Európy dokážu zmobilizovať na ulice desiatky tisícok ľudí, u nás sa stali bezzubým aparátom zabezpečujúcim slušnú existenciu iba ak svojim vlastným odborárskym bossom.  Je len prirodzené, že Slovensko je obľúbenou destináciou ázijských koncernov využívajúcich možnosť vyrábať priamo v EÚ kombinovanú s bezproblémovým uplatňovaním feudálnych pracovno-právnych vzťahov importovaných spolu s vrcholovým manažmentom.  Servilnosť politických elít a poslušnosť vlastných zamestnancov im zabezpečuje nerušenú prevádzku za podmienok, za ktoré by ich Francúzi zrejme defenestrovali.  A tak sa paradoxne slovenský strach stal z hľadiska globálneho trhu zaujímavou konkurenčnou výhodou.

…izmy a Roosevelt

Najväčším ohrozením pre našu slobodu je zjavne naša vlastná národná mentalita. Mať vlastný názor, niesť zaň zodpovednosť a prípadne aj nepríjemné následky vedie ľudí logicky k záveru, že jednoduchšie je mlčať a prispôsobiť sa väčšine. Sme skrátka národ holubičí, kde stále platí, že mlčať je zlato a múdrejší ustúpi. Pravda, ak má ešte kam…

A tých pár z nás, čo už nemá kam ustúpiť, alebo jednoducho nechce, čo svoj názor má, vyčlenia s istotou božích mlynov melúce  mocenské štruktúry z mlčiacej masy na okraj. Napríklad tým, že im vymyslia pomenovanie ako nejaký ten –izmus (eko-alarmizmus, humanrightizmus), priradia k relatívne akceptovanému pojmu vhodný prívlastok  (militantný ateizmus, ľavicový liberalizmus, bojovný sekularizmus) alebo ich vlastnú identitu zmenia na ekvivalent pejoratívneho označenia (feministky a lesby). Takto vyčlenená menšina ľudí s vlastným názorom nakoniec stojí ako kričiace memento na okraji mlčiacej spoločnosti hermeticky uzavretej do seba a paralyzovanej strachom z vlastnej slobody.

„Jediná vec, ktorej sa musíme obávať, je strach samotný“, povedal pri svojej inaugurácii v roku 1933  jeden z najznámejších prezidentov USA Franklin D. Roosevelt. Nie je to len podobná krízová situácia, ktorá robí jeho výrok pre nás, národ holubičí, stále aktuálnym.

Vyšlo v prílohe Pravdy OSA v mierne skrátenom zneni: http://dennik.pravda.sk/Pravda.aspx?datum=30.4.2011#36

Roky nádeje

A potom prišiel rok 1989 a náš strach sme zahnali cinganím kľúčov a sľubovaním si lásky. A na chvíľu sa naozaj zdalo, že úspešne. Na chvíľu.

Po páde železnej opony, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, sme mali pocit, že svet sa konečne oslobodil z pút strachu pred Damoklovým mečom neustálej hrozby prerastenia studenej vojny v otvorený konflikt. My a oni prestalo mať zmysel a z nedávnych imperialistických nepriateľov sa cez noc stali demokratickí spojenci. Konali sa svetové konferencie na úrovni OSN, ktoré prijímali závery posúvajúce svet skutočne dopredu. Vízie o veľkej Európe,  rovnoprávnosti žien a mužov, ekologických riešeniach a zbližovaní národov a kultúr celého sveta pretavené do ambicióznych Miléniových rozvojových cieľov dávali ľuďom aj v rozvojových krajinám nádej na lepšiu budúcnosť ich detí.  V politike sa uplatňovali ľudia s víziami lepšieho sveta (pravda, s výnimkou Slovenska), ktorí dokázali nadchnúť svojimi ideálmi a tretími cestami. Najväčším problémom sa javil orálny sex v oválnej pracovni a znečistené šaty praktikantky s poľským menom.

Celý svet ako jedna globálna dedina spoločne oslávil príchod nového milénia a začínali sme mať pocit, že sa naozaj blíži koniec dejín ako najvyšší level globálnej hry demokracie.

Zlatá éra politiky strachu

Potom sme si v teplý septembrový podvečer roku 2001 zapli televízory a pri pohľade na kataklizmu symbolu úspechu západného sveta, v tom momente ešte stále sa týčiaceho sa v kúdoloch dymu nad dolným Manhattanom, sme začali chápať, že koniec dejín sa odkladá na neurčito. Naše nádeje a ilúzie o lepšom svete padli spolu s dvojičkami a na ich miesto zas pomaly začal nastupovať starý, dobrý strach. Fukuyamu sme teda založili na hornú policu knižnice medzi ostatnú sci-fi literatúru a vymenili za Huntingtona. Heslom prvého desaťročia nového milénia sa stala jeho Zrážka civilizácií a boj s terorizmom. A politika strachu začala písať novú stránku svojich dejín. Zatiaľ sa zdá, že veľmi úspešnú.

Keď Gallupov inštitút robil v roku 2005 prieskum medzi mladými ľuďmi v USA, čoho sa najviac boja, najčastejšie odpoveď bola teroristického útoku; hneď za ňou nasledovali pavúky a smrť. Americkým neokonzervatívcom sa podarilo  z národnej tragédie Američanov vyrobiť druhý Pearl Harbor slúžiaci na rozpútanie vojny s terorizmom, teda aspoň vo verbálnej rovine  politických Pé áR. Po páde železnej opony chýbal totiž jasne pomenovatelný nepriateľ, pred ktorým by mal národ strach. A strach politici potrebujú. Najmä niektorí. Pretože keď má národ strach, pre istý druh politikov kvitnú zlaté časy.  G.W.Bush patril nesporne k tým, ktorí ho vedeli – vďaka svojim ideologickým poradcom – premeniť vo svoj politický kapitál. Nanešťastie, tento kovboj nezostal sám.

Prvé desaťročie nového milénia sa nieslo v budovaní kultúry a politiky strachu. Globalizovaný svet sa začal deliť na západnú kresťansko-židovskú civilizáciu a tých iných. Spravidla boli tými inými moslimovia, ktorí majú to šťastie (smolu?), že doslova sedia na svetových zásobách ropy. A začala sa zlatá éra pravicových extrémistov a populistov v inak liberálnej Európe. Prvé rétorické krížové výpravy platinového blondína z Holandska či jeho ideového súputníka z Paríža pripomínali skôr zúrivých psov brešúcich na neochvejnú karavánu tolerantnou Európou dávno akceptovaného multikulturalizmu, ktorých sotva niekto bral vážne.

Ale potom prišla kríza a všetko bolo inak. Z marginálnych strán sa stali strany mainstreamové a mnohé mainstreamové strany si zas osvojili ich rétoriku. Pragmatické riešenia sa začali zdôvodňovať populistickými argumentmi a z brešúcich psov sa stali koaliční spojenci. S nástupom krízy slávili pravicoví populisti úspechy v tradične liberálnych krajinách ako Holandsko, Belgicko, Švédsko, Nórsko, Dánsko, Francúzsko a najnovšie aj Fínsko. V podstate k nim môžeme pripísať celú východnú Európu, kde je populizmus a agresívna politická základom úspechu vo voľbách.

Popri skôr imaginárnej hrozbe terorizmu začala prevládať hrozba reálna: sociálne istoty a systémy mnohých európskych krajín sa otriasajú v základoch a strhávajú so sebou do problémov aj tých, na pomoc ktorých sú odkázaní. Voliči a voličky začali mať strach; v západnej Európe je to po dlhom čase prvá generácia rodičov, ktorí nemajú istotu, že ich deti sa budú mať  lepšie ako oni. A pre pravicových populistov je tento strach najlepší politický kapitál. Ich stratégia je založená na vykresľovaní obrazu nepriateľa, tých iných, ktorí sú ohrozujú spoločné dobro nás. Síce zjednodušené a manipulatívne, ale o to zrozumiteľnejšie posolstvo. A hlavne účinné… Nakoniec, nie je to po prvý raz, kedy sa v krízových časoch odvádza pozornosť od riešenia skutočných problémov na nepriateľov z iných kultúr, žijúcich medzi nami. Ako sa zdá, veľa sme sa z dejín nepoučili.

Úspech pravicových populistov v inak liberálnych spoločnostiach Európy, zákaz výstavby minaretov vo Švajčiarsku či nosenia buriek vo Francúzsku a Belgicku, ale i veľkomaďarská ústava našich južných susedov dáva len tušiť, čo všetko nás ešte čaká. Dáva tušiť, že v európskom zápase politiky strachu a politiky vízií lepšieho sveta budú idealisti ťahať za kratší koniec. Hoci volanie po demokracii v arabských krajinách prináša určitú nádej, nakoniec to môže dopadnúť úplne inak. A osamotený idealista na čele ekonomicky na lopatkách ležiaceho USA sotva postačí na vybalansovanie tohto zápasu. Akokoľvek bolo úžasné počúvať jeho Yes, we can, dnes sa skôr s obavou pýtame: Can we?

Ak sa čoskoro nenájde sa nová generácia politikov, ktorá opráši Roosveltove  „Jediná vec, ktorej sa musíme obávať, je strach samotný“, ak ľudia prestanú veriť vo vízie a ideály lepšieho sveta a uspokoja sa kultivovaním svojich nacionalisticky a nábožensky podfarbených predsudkov voči iným za dverami vlastných obývačiek vybavených nábytkom globalizovanejšieho charakteru ako jeho majitelia, ostane Fukuyama navždy medzi spoločenskou sci-fi literatúrou, o ktorej sa deti našich detí budú učiť ako utopistických úchylkách.

A to je jediné, z čoho by sme mali mať skutočne strach.

http://www.jetotak.sk/editorial/politika-strachu

Tieto a im podobné urban legends rozširujúc KDHáci s veľkou obľubou na podloženie údajného útlaku kresťanov, pričom pod útlakom musíme rozumieť obmedzovanie ich práv diskriminovať a utláčať iných. Pozrime sa teda na konkrétny príklad vzornej kresťanskej matky, ktorá momentálne kvôli (zrejme nekresťanským?) Nemcom sedí vo väzení.