Zradené a zabudnutí alebo reálny obraz bombovej demokracie

Kábul, Afganistan: Vo vzduchu cítiť atmosféru jari a nového začiatku. Západné časopisy a noviny na každom rohu, pouličné kaviarničky so štýlovou hudbou, režiséri nakrúcajú filmy s hercami, ktorí sa húfne vracajú z exilu, všade moderné autá a veselá mládež, ženy ponáhľajúce sa do práce na vysokých opätkoch v elegantných kostýmčekoch, s nalakovanými nechtami a perfektným make-upom…skrátka Paríž strednej Ázie. Takáto bola predstava posttalibanovského slobodného Kábulu v hlavách „osloboditeľov“ zo západného sveta. A prezident Bush len nedávno sľuboval Iračanom, že nový Afganistan je model zeme zasnúbenej, ktorá čaká aj ich po páde Saddama.

Zahraničná pomoc a stabilizácia politickej situácie (?)

Ako vyzerá v skutočnosti krajina, o ktorej podpore a svetlej budúcnosti presviedčali verejnosť Mr. Bush a Mr. Blair? Kde je tých sľubovaných 4,5 miliardy USD, ktoré sľubovali američania pred bombardovaním Al Kháidy a Talibanu?

Je pravdou, že minulý rok natieklo do Afganistanu 1.8 miliardy USD zahraničnej pomoci. Niekoľko štastných Afgáncov získalo joby prekladateľov alebo šoférov, väčšina však pomoc nijako nepocítila. Množstvo peňazí bolo totiž spotrebované na nové kancelárie s dokonalým vybavením a klimatizované džípy pre 1.025 organizácií OSN a humanitárnej pomoci, ktoré sa usídlili vo vilkách v luxusnej časti Kábulu Wazir Akbar Khan, kde sa zdržiaval Usama bin Ládin so svojimi Arabmi.

Krajina je však na kolenách, nemocnice, školy, cesty, mosty, farmy…všetko je zničené, plné nášľapných mín. Iba 5% rurálneho obyvateľstva má prístup k pitnej vode, 17% k zdravotníckej pomoci, 13% k vzdelaniu. Zato 25% detí sa nedožije 5 rokov, priemerný vek je 43 rokov. Ulice sú plné žobrajúcich detí, okolo 3 milióny utečencov ešte stále žije v utečeneckých táboroch v Iráne a Pakistane

Politická situácia je nejasná a nestabilná. Moc Talibanu sa síce oficiálne skončila, jeho jednooký vodca Mullah Omar sa údajne stále skrýva v horách a mnoho mullahov inšpirovaných jeho učením bolo zvolených do parlamentu susedného Pakistanu. Prezident Hamid Karzai je v skutočnosti len akýsi starosta Kábulu, jeho moc začína a končí s dosahom západných vojsk. Oblasť mimo Kábulu si mocensky rozdelili Ismail Khan v Herate a Abdul Rashid Dostum, uzbecký generál na severe.

Afganistan má aj svojich zbohatlíkov. V luxusnej časti Kábulu vedľa západných organizácií žijú ministri Severnej aliancie. Minister obrany Fahim si kúpil celú ulicu a uzavrel ju pre verejnosť. Keďže je to jediná luxusná a obývateľná štvrť, cena domov sú tu vyššie ako v Anglicku (okolo 400.000 USD). Taký Ismail Khan v Herate zarába takmer milión USD denne, kým afgánska vláda nedokáže zaplatiť ani učiteľov s platom 16 USD mesačne. Cesta k bohatstvu je veľmi jednoduchá – stačí skonfiškovať zopár zachovaných domov a prenajať ich západným organizáciám. Na to ani nie je potrebné vzdelanie. Na post ministra afgánskej vlády mimochodom tiež nie.

Kde sú ženské práva?

Eufória a nadšenie po páde Talibanu a prevzadí moci podľa amerického receptu pečenou Severnou Alianciou vyvolávala v celom svete najmä jeden obraz – obraz afgánskej ženy zhadzujúcej čadar. Fotky žien v školách a šoférujúcich auto obehli celý svet. Boj za ženské práva bol však rýchlo skončený po tom, ako bola pokroková ministerka pre ženské práva Sima Samar doslova vyrazená z vlády za „rúhanie sa“. Neuznávala totiž extrémne islamské právo šaríja. Samar napr. presadzovala, aby zahraničné pomocné zdroje boli viazané podmienkou na rešpektovanie ženských ľudských práv.

Koniec oslobodenia žien začal v Herate. Zákaz ženám spievať v televízii nasledoval hneď po veľmi dôrazných odporúčaniach nosiť čadar, nepracovať v západných organizáciách a nepodávať západným mužom ruku.

Slogany na stenách v Kábule podpísané Mudžhahedínmi Afganistanu vyzývajú ženy chodiť na verejnosť len úplne zahalené pod čadarom. Len tie najemanicpovaniejšie sa odvážia výjsť na ulicu bez čadaru, zato zahalené od hlavy až po päty (podľa iránskeho vzoru). Podľa šárija má slovo muža dvojnásobnú cenu ako slovo ženy. Presvedčiť súd, že žena bola bitá, týraná alebo znásilnená alebo jednoducho len dosiahnuť rozvod je aj dnes veľmi ťažké ak nie nemožné. Žena, ktorá oznámi znásilnenie a nepodarí sa jej ho dôveryhodne dokázať, riskuje trest za cudzoložstvo. 40-ročná policajtka Rana, ktorá si udržala svoju pozíciu za Talibanu, tvrdí, že znásilnenie je fyzicky nemožné a že takýto zločin vlastne neexistuje. „Ako sa dá previesť niť cez uško ihly, ak sa ihla stále vrtí?“, pýta sa tvrdiac, že žiadny muž si nedokáže vynútiť sex od ženy, ak táto „nepodrží“… a Rana to myslí vážne. A práve ona je zodpovedná za prešetrovanie všetkých trestných činov vykonaných v Kábule proti ženám.

 

Fundamentalizmus a náboženský fanatizmus je silnejší ako kedykoľvek predtým. V auguste 2002 bolo znovuobnovené Ministerstvo pre islamské učenie (za Talibanu známe ako Ministerstvo na presadzovanie mravnosti a potláčanie nerestí), ktoré oporučilo ženám odievať sa podľa „oficiálneho národného odevného kódu“, založeného na islamských hodnotách, make-up je zakázaný. Rina Amiri, vedúca kancelárie OSN v Afganistane hovorí o súčasnej vláde ako o „smiling face of the Taliban“.

„Možno zmenili klobúky, ale ich hlavy sú stále tie isté“, zhodnotila situáciu mladá Afgánka.

Saddám po afgánsky

„Medzinárodné spoločenstvo tvrdí, že chce zbaviť moci vojenských diktátorov a zaviesť právo a poriadok späť do Afganistanu. Ale v Herate sa robí pravý opak. Priateľ medzinárodného spoločenstva v západnom Afganistane je nepriateľom ľudských práv“ tvrdí John Sifton v správe Human Rights Watch (HRW) o Afganistane (November 2002). 51 stranová správa s názvom „Všetky naše nádeje zničené: násilie a represie v západnom Afganistane“ dokumentuje týranie  porušovanie ľudských práv vojakmi a políciou pod vedením a na príkaz guvernéra Ismail Khan. Svojvoľné, často politicky motivované zatýkanie, zastrašovanie, vydieranie a mučenie ako i vážne porušovanie slobody slova, cenzúra a zákaz zhromažďovania sa…nechýba žiadna z praktík diktátorov al´a Saddam a spol. Najmä príslušníci paštúnskej menšiny sú často „stredobodom pozornosti“ Khanovej tajnej polície.

Human Rights Watch krituzuje medzinárodné spoločenstvo, ktoré podporuje Ismaila Khana a mlčiac legalizuje jeho praktiky. Donald Rumsfeld počas návštevy Heratu v minulom roku označil tyranského vládcu Heratu za „príjemnú osobu“. USA a Irán majú v tejto oblasti svoje vojenské zastúpenie, pravidelne sa stretávajú s Khanom a členmi jeho vlády a podporujú ho vojensky i finančne. „Herat bol stáročia známy ako centrum kultúry, literatúry a vzdelania. “, hovorí Sifton, „Taliban sa pokúšal zničiť ho, Ismail Khan teraz pokračuje v ich stopách. USA  a Irán majú veľký podiel na vzraste moci Ismaila Khana, oni ho dosadili tam, kde dnes je. Teraz majú zodpovednosť za jeho konanie“, dodáva.

Väčšina krajiny je v rukách ozbrojených bánd, USA povolilo vyzbrojenie vojenskách diktátorov a ich prívržencov. Human Rights Watch žiada rozšírenie pôsobnosti  International Security Assistance Force (ISAF) a monitorovaniu ľudských práv aj mimo Kábulu. Vyzývajú tiež, aby finančná pomoc nebola distribuované cez vládu Ismaila Khana, ale cez mimovládne organizácie a konečne sa začalo so systematickou pomocou trpiacemu civilnému obyvateľstvu.

„Armáda USA bude pokračovať v spolupráci s vojenkými diktátormi v Afganistane napriek obvinení z porušovania ľudských práv, pretože v neprítomnosti silnej centrálnej vlády zabezpečujú stabilitu a bezpečnosť“ opovedal veliteľ Lt.Gen. Dan McNeill v mene koaličných vojsk.(Times, 4.novembra 2002)

Poučenie z krízového vývoja?

Výrok Gen. McNeilla priam neguje všetky USA použité argumenty na odstránenie Saddáma Husseina. Obrázky jasajúcich iračanov stotožňujúcih slobodu s bezprávím a anarchiou dávajú len tušiť, že sitácia z Afganistanu sa zopakuje. USA už teraz začína rekrutovaním bývalých policajtov a ich ozbrojovaním. V krajine s viac ako 65% príslušníkov šiítskeho etnika je veľmi pravdepodobné, že sa v prípade skutočne slobodných demokratických volieb dostane k moci niektorý z fundamentalistických islamských vodcov. Ako dlho ostane otázka ľudských práv, ktorá poslúžila ako zámienka na rozpútanie vojny, skutočne relevantnou?

Zdroje:

Afghanistan has been well and truly betrayed

The Herald (Glasgow), February 26, 2003 , David Hayman, head of operations, Spirit Aid, 45 King Street, Glasgow.

 A

fghanistan: the Taliban’s smiling face
Le Monde Diplomatique, March 2003 , By Judith Huber 

 

Women forced to have chastity tests
The Guardian, December 17, 2002, Jonathan Steele

Old Fears in the New Afghanistan
The New York Times, Dec 8, 2002, By CHRISTINA LAMB

HRW Reports Rights Abuses by Afghan Governor Ismail Khan
Reuters, Nov.5, 2002

http://www.rawa.org

  1. Pridaj komentár

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: