Ad: Svedomie a sloboda

„Vatikán nie je štát a preto sa na neho nevzťahuje povinnosť pomáhať OSN pri pátraní po vojnových zločincoch“, vyhlásil nedávno minister zahraničia Svätej stolice arcibiskup Giovanni Lajola v súvislosti s kritikou prokurátorky z Haagu Carly del Ponte. Vatikán totiž odmietol pomôcť pri pátraní po  chorvátskom generálovi Ante Gotovinovi, ktorý sa podľa del Ponte ukrýva sa vo Františkánskom kláštore v Chorvátsku. Ak teda Svätá stolica nie je štát (a už vôbec nie národný), ani pripravovaná zmluva o výhrade svedomia nemôže mať charakter medzinárodnej dohody o ľudských právach a stáť nad našimi zákonmi. V takom prípade sa jedná o zmluvu s cirkvou, konkordát, ktorý zďaleka nemá tú právnu silu, ako ju dnes proklamuje ministerstvo spravodlivosti a podstata problému je vyriešená.

Predpokladám, že aj na túto skutočnosť sa nájde nejaký šikovný argument v duchu „účel svätí prostriedky“ alebo sa skutočnosť bude jednoducho ignorovať. Tlak, akým sa predstavitelia katolíckej cirkvi a KDH snažia zmluvu presadiť dáva tušiť, že im záleží viac na politickom vplyve v budúcnosti ako na slobode svedomia všetkých občanov a občaniek Slovenska. Inak by nemali problém pristúpiť na štandardnú, nediskriminačnú formu úpravy zákonom, platiacim pre všetkých rovnako.

Teoreticky je síce možné, že podľa zmluvy si môže uplatniť výhradu svedomiakaždý bez rozdielu vierovyznania. Zmluva hovorí, že „každý môže odmietnuť konať to, čo vo svojom svedomí pokladá za nedovolené podľa vieroučných a mravoučných zásad“ pričom tieto sú vyhlásené Magistériom Katolíckej cirkvi. Ak si chce teda slobodu svedomia uplatniť podľa tejto zmluvy nekatolík, musí sa podriadiť jej definícii podľa katolíckej cirkvi. Sloboda svedomia znamená aj možnosť správať sa podľa vlastných etických princípov. Nakoniec, príklady z politického života spomenuté autorom nie sú podľa pripravovanej zmluvy uplatniteľné. Svedomie nie je monopolom katolíkov a tlak zákona definovať ho takto je obmedzením náboženskej slobody jednotlivca a tým základných ľudských a ústavných práv. Výbor OSN pre ľudské práva považuje situáciu, kedy má len jedna náboženská skupina právo uplatniť si výhradu svedomia za porušenie Medzinárodného paktu o občianskych  a politických právach.

Navrhovaná komisia so zástupcami Vatikánu umožní Svätej Stolici vstúpiť a aktívne participovať v legislatívnom procese na Slovensku, čo je proti zásadám demokratického štátu. Demokracia však podľa výkladu ESĽP vyžaduje, že len inštitúcie vytvorené občanmi majú mandát vykladať a aplikovať zákony štátu. Zmluva okrem toho zavádza do legislatívy nedefinované a nejednoznačné pojmy a podkopáva tým právnu istotu, ktorá je základom právneho štátu. Všetky tieto nedostatky sa dajú vyriešiť návrhom demokratického zákona, ktorý bude platiť rovnako pre všetkých občanov a občianky Slovenska a zaručovať práva oboch strán. Takýto zákon by na rozdiel od zmluvy dával možnosť ďalším generáciám definovať a rozširovať výhradu na svedomia podľa vývoja spoločnosti a pokroku vedy.

Nakoniec, ústavný súd pred nedávnom práve na žiadosť predkladateľa zmluvy rozhodol, že zvýhodňovanie etnickej alebo národnostnej skupiny obyvateľstva je v rozpore s  Ústavou SR. Je logické, že rovnaký argument musí platiť aj pre náboženské  vierovyznanie, ktoré netvorí výnimku ani vďaka svojim zásluhám pri páde komunizmu. Ak bol slovenský disident  podľa autora tvorený  kresťanmi v cirkevných spoločnostiach (a nezabudnime pripomenúť, že to bola len jedna časť protikomunistického hnutia), nedáva mu to právo správať sa dnes rovnako totalitárne ako ideológia, proti ktorej sa vtedy snažili bojovať.

  1. Pridaj komentár

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: