Komu slúži nevzdelaný národ (Ad: Právo na vzdelanie)

Vzdelané obyvateľstvo miest sa dá získať pre spústu praštených nápadov ako sú tekutá strava alebo behanie maratónu, ale nenechajú sa zregrutovať do súkromných armád alebo popravčích čiat len preto, že im to prikáže niekto v uniforme“, píše v Konci dejín alebo posledný človek Francis Fukuyama. Myslím, že tu niekde sa musíme odpichnúť, ak sa chceme baviť na tému záujmu niektorých mocenských skupín v spoločnosti o prístup (resp. jeho sťaženie) k vzdelaniu.

Nepíšem to náhodou. Pri takýchto článkoch ako prezentoval Ján Gonda sa musíme pýtať, komu slúžia a z akého východiska autor píše. Stačí sa pozrieť na nemenovanú stránku kam prispieva (nechcem jej robiť publicitu, lebo si to nezaslúži),  ktorá uvádza: „Napriek tomu, že socializmus a komunizmus skrachovali, pretože ich prevalcovala realita, ich mäkšie deriváty žijú ďalej: politická korektnosť, pozitívna diskriminácia, ľavicový liberalizmus, feminizmus, environmentalizmus, korporativizmus, antiamerikanizmus, antisemitizmus, neznášanlivý sekularizmus, pacifizmus, humanrightizmus, ekonomický antiglobalizmus, europeizmus a iné cvokizmy.“ Je len typické, že historicky najnebezpečnejšie formy cvokimzov ako klerikalizmus, nacionalizmus a fašizmus sa medzi neprijateľnými formami nenachádzajú. Naopak, inkvizícia je opisovaná ako pozitívny prínos k zavedeniu práva a poriadku. Samozrejme, že na medzi autormi nenájdete žiadneho Róma, geja, Maďara a jediná žena slúži ako prekladateľka, zrejme jej vlastné myšlienky a názory nie sú dostatočne hodnotné a zaujímavé (a niekto musí aj kávu uvariť a hrnčeky umyť). Množstvo článkov pritom zachádza k spochybňovaniu liberálnej demokracie, ľudských práv a ústavného princípu nezávislosti štátu na náboženstve. Iste, v slobodnej spoločnosti má právo a musí existovať priestor pre všetky názory. Smutné je len to, že sa medzi autormi nachádzajú mienkotvorci a politici z najvyšších pozícií. Spoločné majú okrem bigotných klerikálnych antisociálnych a antiliberálnych názorov jedno – všetci získali vzdelanie v rámci nášho bezplatného systému a teraz z neho profitujú.

 

Vadí právo na vzdelanie alebo skutočnosť, že vzdelaní ľudia poznajú svoje práva?

Nemám čas ani chuť reagovať na všetky konštrukcie typu „Právo na vzdelanie má podľa novodobých socialistov vytvárať priestor pre „rovnosť príležitostí“, socialistický nezmysel, ktorý ešte len viac kreuje z ľudí nesvojvoľných jedincov neschopných uspokojovať potreby druhých.“  Nie je to naopak tak, že rovnosť príležitostí dáva jedincom priestor na to, aby uplatnili vlastný potenciál a tým schopnosť svojvoľne konať, kým vzdelanie (aspoň to humanisticky založené) ich vedie k tomu, aby konali nielen vo svoj prospech ale aj v prospech druhých? Politická korektnosť a uznávanie ľudských práv hlavne „tých iných“, ktoré autorovi tak vadia, úzko súvisí s poznaním spoločnosti a histórie a všeobecným rozhľadom, ktorý sa bez vzdelania nedá získať. Právo na vzdelanie nie je abstraktné „socialistické právo“, ako sa nám snaží pán Gonda a jemu podobní nahovoriť. Od jeho akceptácie a presadzovania  závisí prístup všetkých členov a členiek spoločnosti k vzdelaniu ako takému.

Nechcem spochybňovať skutočnosť, že náš vzdelávací systém potrebuje zásadné zmeny hlavne po obsahovej a metodickej stránke – od mechanického memorovania faktov smerom k tvorivému mysleniu, od autoritatívneho prístupu pedagógov smerom k partnerskému dialógu so žiakmi, k posilňovaniu ich komunikačných a argumentačných schopností a osobného výberu predmetov. To sa dá však dosiahnuť hlavne v systéme verejného školstva, kde má štát prehľad o spôsobe a náplni vyučovacieho procesu a mechanizmy na zasahovanie a korektúry. Som zástankyňou evolúcie nielen v otázke vzniku života, ale aj vývoja spoločnosti. Tá totiž nie je laboratóriom pre pokusy ideologicky vykonštruovaných a praxou neoverených radikálnych reforiem. Sociálne zmeny sú trvalo udržateľné len vtedy, ak sa dejú postupne, v prospech spoločnosti a s jej širokou podporou (aspoň to platí v demokracii). Verejné školstvo a povinná školská sú jedným zo systémových opatrení smerom k trvalo udržateľnému rozvoju a vedomostnej ekonomike, to dávno chápu všetky vyspelé štáty sveta a preto vzdelanie podporujú v oveľa vyššej miere ako my. Nechápu ho pritom len ako povinnú dochádzku, ale ako celoživotné vzdelávanie a prispôsobovanie sa novým trendom. Nie náhodou je Slovensko v tejto oblasti na „chvoste“ EÚ. Preto namiesto sťažovania prístupu k vzdelaniu a zavádzaniu libertariánskeho trhového mechanizmu (nielen do vzdelávacieho systému ale i do spoločnosti ako takej) potrebujeme systémovú podporu v prospech zvyšovania kvality vzdelania a jeho dostupnosti. Netvrdím ani, že sa časom nedopracujeme k spoplatneniu vysokoškolského vzdelania, ale určite by to nemalo byť prioritou na najbližšie obdobie. Už dnes je totiž utopické hovoriť o bezplatnom vzdelaní; náklady spojené so štúdiom na vysokej škole ho robia mnohým nedostupným a neustále zvyšovanie životných nákladov rodín k tomu ešte prispieva. Naopak, ekonomický rozvoj a postupné vyrovnávanie životnej úrovne smerom k „starým“ členským štátom EÚ a tým aj schopnosť obyvateľstva časom akceptovať a podporovať systém platených vysokých škôl je priamo podmienené dostupnosťou kvalitného vzdelania a tým schopnosťou „postarať sa o seba“.

Fukuyama ďalej hovorí: „..ekonomický rozvoj vlastne podporuje široké vyrovnanie podmienok, pretože výrazne posilňuje dopyt po početnej a vzdelanej pracovnej sile. A toto široké vyrovnanie podmienok predurčuje občanov k tomu, aby odmietali politické systémy, ktoré rovnosť neuznávajú alebo neumožňujú ľudom participáciu na základe rovnosti“. Myslím, že je to najlepšia otázka na odpoveď, ktorú som postavila v názve odseku.

 

Škodí vzdelanie rozvojovým krajinám?

Autor argumentuje v prospech privátneho vzdelania v rozvojových krajinách, kým verejné školstvo vraj produkuje kriminálnikov. Vykonštruovať analýzy na základe pár čísel vytrhnutých z kontextu v prospech vlastných argumentov nie je až také ťažké. Zaujímalo by ma, koľko rozvojových krajín navštívil. Každý normálny človek pri cestovaní po Afrike (mimo luxusných turistických destinácií) musí vidieť, že aj v najbiednejších oblastiach sú často jediným ostrovčekom pozitívnej deviácie práve školy. Pre ľudí, ktorí žijú pod úrovňou 2 USD na deň – a často aj menej – je už problémom zohnať dostatok peňazí na školskú uniformu a vôbec nie je mysliteľné platiť školné pre deti. Tvrdenie ako „kriminalita mladistvých sa začala zvyšovať v dôsledku zavádzania a sprísňovania povinnej školskej dochádzky“ alebo  „Akceptácia detskej (dobrovoľnej!) práce by vytvorila priestor pre ich sebarealizáciu“ sú argumenty skôr v prospech kolonializmu a otrokárstva ako rozvoja demokracie a vzdelanostnej ekonomiky. Nehovoriac o tom, že väčšina detí je nútená pracovať či už dobrovoľne alebo nie – nosenie dreva a vody na varenie je síce forma neplatenej, ale o to ťažšej práce. Naopak, je úplne zreteľné, že nevzdelaní mladí ľudia bez možnosti na seba uplatnenie alebo aspoň trochu slušný job končia v slamoch alebo na okraji spoločnosti, často nútení hladom držať sa pri živote kradnutím alebo umierajú na AIDS a iné choroby, lebo nemajú dostatok informácií a prostriedkov ako sa im brániť. Iste, ani široko plošné vzdelanie nie je univerzálnym riešením na pokrok a ekonomický rozvoj krajín tretieho sveta, je však jeho minimálnym a neoddeliteľným predpokladom.

„Niektorí by chceli prežiť život v nespútanej prírode, oslobodení od spoločenských konvencií, živiť sa lesnými plodmi, nadobúdať vzdelanie len neformálnymi alebo praktickými spôsobmi, vedieť uspokojiť potreby ľudí na trhu aj bez diplomov“, tvrdí autor. Ako môžu tí „niektorí“ vedieť, čo chcú, ak nemajú možnosť spoznať inú alternatívu? Ako sa dá slobodne vybrať si spôsob života, ak nemáme možnosť voľby?

 

Ohrozuje školská dochádza rodinu?

Snáď za najskvostnejší odsek z autorovho pera hodný zopakovania považujem toto:

Zavedením povinnej školskej dochádzky v dôsledku existencie štátneho monopolu na výchovu a vzdelanie sa výchovná funkcia rodiny postupne okresávala až celkom otupila do súčasného stavu nezáujmu o deti. Každá inštitúcia pozbavená svojich existenčných funkcií začína chradnúť až celkom stratí svoj zmysel a zanikne. Presne tomuto faktu nasvedčuje aj demografický pokles pôrodnosti, ktorý nastal po ustanovení povinne navštevovateľného monopolu na výchovu a vzdelanie. Z rodičov a ich detí sa stali otroci štátnej moci, ktorí sa adaptovali na zhubnú opateru štátu a jeho ľavicovo-liberálnu žbrndu ideí. Kto by už len chcel rodiť deti pre štát a potom ešte dbať o ich blaho?“ Zaujímalo by ma, aké demografické ukazovatele si vzal autor ako základ na toto tvrdenie. Aj najväčší ignorant musí poznať fakt, že pôrodnosť u nás klesla nie zavedením povinnej školskej dochádzky, ale zmenou systému a postupným odstraňovaním podpory rodiny, široko dostupných zariadení pre predškolskú a mimoškolskú starostlivosť. Kým v 60. rokoch bola u nás pôrodnosť ešte okolo 3 detí na ženu, do konca osemdesiatych klesla na 2,1, čo sa ešte považuje za pozitívny prírastok. Až po zavedení ekonomických reforiem a postupnom zbavovaní sa zodpovednosti štátu voči podpore rodiny rapídne klesla pôrodnosť na dnešnú hranicu (v roku 2004 na 1,24). Budem sa iba opakovať, keď zdôrazním, že najvyššiu pôrodnosť v EÚ majú krajiny ako Francúzsko (1,90), Írsko (1,99) a UK, Škandinávske krajiny a krajiny Beneluxu, kde vďaka štátnej politike podpory rodiny a zlučovania možností pracovného a súkromného života sa ženy nemusia rozhodovať medzi rodinou alebo kariérou. Napr. vo Francúzsku sú materské škôlky a družiny bezplatné a k dispozícii až do 18 hod. Hoci sa môže zdať, že  Írsko je výnimkou, jeho prechod od tradičnej spoločnosti k vyspelej ekonomike (tzv. keltský tiger) je podľa správy OECD spôsobený vo veľkej miere vstupom žien na pracovný trh. Naopak, najnižšiu pôrodnosť majú Poľsko, Čechy, Slovinsko, Litva a Lotyšsko, Maďarsko a my, po tejto skupine nasledujú  Španielsko, Grécko, Taliansko a Malta, teda všetko krajiny preferujúce tradičné rodiny s nízkou alebo žiadnou podporou pre „mimo rodinné“ formy opatery o deti. Štatistiky hovoria jasne – práve ženy v domácnosti majú najmenej detí a túto skutočnosť nezmenilo ani zvyšovanie rodinných prídavkov a rôzne pokusy o finančné stimulácie.

Autorom preferované domáce vzdelávanie a ponechanie výchovy a vzdelania len na rodičov má jasný háčik: vzdelávať môžu len rodičia, ktorým samotným sa príslušného vzdelania dostalo. Už v druhej generácii by sme mali problém…navyše predstava ideálnej rodiny podľa pána Gondu, kde sa matka obracia v domácnosti medzi sporákom a piatimi deťmi a kým jej zovrú zemiaky, naučí Janka prečítať „mama má Emu“ a Katke vysvetlí veľkú násobilku medzi umývaním riadu a praním plienok, mi dnes pripadá skôr dobrým motívom pre recesistický film o tom, kde vedie spiatočnícky konzervativizmus ako realistickou víziou pre vyspelú spoločnosť v treťom tisícročí. Pravda, pokračovanie si vieme tiež domyslieť – pán farár platený z našich daní by sa rád ponúkli, že zoberú dietky na faru a tam ich priučia všetkému potrebnému…a sme doma. Práve toto je veľmi efektívna cesta na dosiahnute cieľa spomínaného na nemenovanej web stránke „povzbudzovať dobré a osvedčené konzervatívne hodnoty“.

„Väčšina pracovných schopností najmä pre manuálne pracujúcich je beztak získavaná až samotnou prácou. Podnikať a využívať svoj ľudský kapitál sa dá jednoducho aj bez toho skvelého výučného listu“ , tvrdí ďalej autor. Iste, platilo to v dobe feudalizmu, keď na okopávanie zemiakov nebol potrebný výučný list. Dnes tvorí manuálna práca minimum, zárobky v nej sú mizerné a nevzdelaní ľudia tvoria s odstupom najväčšiu časť dlhodobo nezamestnaných. Stačí si pozrieť tie správne štatistiky.

 

Čo dodať na záver? Som presvedčená, že právo na vzdelanie a zabezpečenie univerzálneho prístupu k nemu je nielen základným predpokladom pre rozvoj spoločnosti a jednotlivca smerom k vyrovnávaniu príležitostí, ale i najférovejším spôsobom, zaručujúcim individuálne šance jednotlivca na základe jeho osobných kvalít, vedomostí a schopností. Druhá vec je, či je spoločnosť schopná a ochotná vytvárať aj dostatočne férové podmienky na to, aby sa individuálne kvality mohli uplatniť v plnom rozsahu, bez „hádzania polien pod nohy“. Ale to je už téma na iný článok.

(Publikované na changenete)

,

  1. Pridaj komentár

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: