Stratená žena

Revue RozRazil, vydavatelstvo Vetrný mlyny Brno, apríl 2006

 

Máloktorá kniha vyvolala v katolíckej cirkvi toľko odporu ako súčasný bestseller Dana Browna. Niet sa čomu čudovať, pri miliónoch predaných výtlačkov a sfilmovaní s brilantným obsadením šíri veľmi efektívnym spôsobom pochyby o pravdivosti učenia cirkvi najmä vo vzťahu ku ženám. Nechajme bokom fikcie a vraždy a komplot Templárov či Opus Dei. Nie je ani podstatné, či Mária Magdaléna skutočne porodila Kristovi potomka. Na pozadí napínavého príbehu odhaľuje ale Dan Brown pár faktov, na ktoré teologickí historici upozorňujú už dávno. Jednou zo základných katolíckych dogiem, doteraz nespochybnenou a neprehodnotenou je jej učenie o vzťahu medzi mužmi a ženami a ich úlohe a postavení v živote. Máloktorá inštitúcia mala taký vplyv na upevnenie patriachálneho modelu spoločnosti ako katolícka cirkev.

“V poddanosti Krista sa podriaďujte jedni druhým, ženy svojim mužom ako Pánovi, pretože muž je hlavou ženy ako kristus je hlavou cirkvi, tela, ktore spasil. Ale ako cirkev je podriadená Kristovi, tak ženy majú byť vo všetkom podriadené svojim mužom. (9Ef.5, 21-24) Patriarchát ako určujúci model „otcovskej nadvlády“ v hierarchii katolíckej cirkvi odvolávajúc sa na bibliu dával (a stále dáva) dostatočný priestor tým mužom, ktorí na utláčanie žien potrebovali (a potrebujú) „ideologické zázemie“. Nadradené postavenie muža v manželstve bolo samozrejmým až do nedávna a pravdupovediac, pre mnohých najmä nábožensky založených manželov je i dodnes neposchybniteľné. Carole Pateman považuje inštitúciu manželstva založeného na nadradenosti muža nad ženou – tzv. sexuálnu zmluvu – za rovnako dôležitú a určujúcu ako sociálnu zmluvu. Kým sociálna zmluva bola predmetom mnohých filozofických a sociologických štúdií, sexuálnou zmluvou sa nikto z nich seriózne nezaoberal. „Súkromné je verejné (teda politické)“ je určujúci princíp pre feministické hnutie, väčšina iných politických a spoločenských názorových prúdov však tvrdí opak a pomery v rodine a postavenie jej členov považuje za predmet nevhodný pre verejné politické diskusie. Nie náhodou práve náboženský konzervativizmus najvehementnejšie obhajuje tradičný model rodiny, ktorý podstatnou mierou prispieva k udržovaniu nerovnoporávneho postavenia žien v spoločnosti.

 

Historici o ženách a cirkvi

Da Vinci kód znamená v prvom rade možnosť, ako zaujímavo sprostredkovaným spôsobom podať miliónom veriacich žien posolstvo, že diskriminácia žien v cirkvi a ich z toho vyplývajúci dlhodobý spoločenský útlak nemajú v Kristovom učení reálne základy. To, čo Teabing objasnil Laure pár slovami k osobe Márie Magdalény, tvrdia renomovaní historici a historičky vo vzťahu cirkvi k ženám už dávno.

Nemecký teológ a kňaz Hans Küng, teologický poradca II. Vatikáskoho koncilu, ktorému Vatikán kvôli jeho kritike zakázal prednášať na teologických univerzitách vo svojom vrcholnom diele Katolícka cirkev – stručné dejiny  píše: „v našom demokratickom veku sotva nájdeme inú veľkú inštitúciu, ktorá by takým opovrhnutiahodným spôsobom vyrovnávala s krízou a odlišnými názormi vo vlastných radoch a ktorá by tak diskriminovala ženy – zákazom antikoncepcie, zákazom sobášenia kňazov a zákazom vysviacky žien.“ Küng spochybňuje odmietanie vysviacky žien ako učenie Ježišovo: „O človeku, ktorý spochybnil predkov a ich tradície a dokonca povolal medzi svojich učeníkov ženy nemožno tvrdiť, že podporoval patriarchalizmus, ktorý je nepriateľský voči ženám“.   Evanjelijá a koncepcia biblie samotnej vznikali však až desaťročia po jeho smrti.

V ranej katolíckej cirkvi zohrávali najmä zámožné ženy dôležitú úlohu. Skutky apoštolov poznajú prorokyne a Pavol dokonca píše o ženských apoštoloch: Júnia, významná medzi apoštolmi (Rim 16,7). Až v neskorších vydaniach textu sa z Júnie stal Juniáš. Práve učenie Pavlovo, vyjadrené v apoštolských listoch dlhé roky po Kristovej smrti, položili základ pre interpretáciu rímsko-katolíckej viery diskriminujúcej ženu nielen v cirkevnej hierarchii, ale i v rodine. V 1. liste Korintským 11, 7-9 píše: „Muž si totiž nemusí prikryť hlavu, lebo je obrazom Božím a Jeho slávou; žena je však slávou mužovou. Lebo nie muž je zo ženy, ale žena z muža; ani nebol stvorený muž kvôli žene, ale žena kvôli mužovi.“

Mravoučné zásady rannej cirkvi ovplyvnilo veľmi silne učenie Aurelia Augustina (354-430) – svätého Augustína.  Bol to on, ktorý sa snažil vysvetliť nemravnosť každej ľudskej bytosti biblickým pádom Adama, „v ktorom všetci hrešia“. Dedičný hriech sa stal sexuálne determinovaný a podľa Augustína sa prenášal prostredníctvom pohlavného aktu na každého ďalšieho človeka. Sexualita a túžba po žene sa stala hriechom a mala sa potláčať. Osud žien v cirkvi sa stával stále ťažším a v šiestom storočí bolo diakonské svätenie žien zrušené. Augustínovo učenie rigoróznej sexuálnej morálky malo ďalekosiahle následky. Čím viac sa sexualita povcažovala za nemorálnu, tým viac sa ženy vytrácajú nielen z hierarchie cirkvi samotnej, ale i z oficiálneho života duchovných.

Jeden z najväčších a najuznávanejších kresťanských teológov, Tomáš Akvinský (1225-1274) pohŕdanie ženami ešte posilnil. Vychádzajúc z Aristotela chápal muža pre jeho spermu ako aktívneho, plodiaceho človeka a ženu ako receptívneho, pasívneho človeka. Preto označil ženu za nedokonala neúplnú, ba dokonca za „nedokonalého, neúplného muža“ (mas occasionatum).

 

Celibát

Otázka povinného celibátu úzko súvisí s chápaním a postavením žien v katolíckej cirkvi. Vatikán sa pri otázke zachovávania povinného celibátu v encyklike Sacerdotalis caelibatus odvoláva na učenie Krista. Küng však oponuje: „Človek, ktorý chválil manželstvo a nikde nestanovil podmienku celibátu ako podmienku učeníctva, človek, ktorého všetci prví učeníci bolo ženatí a ženatými aj ostali (Pavol tvrdí, že on je výnimkou), nemôže slúžiť ako autorita pre zákon, ktorý klérus nazve celibátom.“

V počiatkoch cirkvi sa manželstvo kňazov pokladalo sa samozrejmosť. Samotný Pavol, ktorý vysoko hodnotil bezženstvo, nespochybňoval právo fukcionárov a apoštolov uzavieť manželstvo. Pastorálne listy z rokov 100/110 n.l. pokladajú dokonca manželstvo ako podmienku pre službu biskupa: „biskup má byť bezúhonný, iba raz ženatý…má dobre viesť svoju rodinu a má maž deti poslušné a počestné; ak nedokáže niekto viesť svoju rodinu, ako sa bude starať o Božiu cirkev?“ Povinnosť celibátu pre všetkých kňazov bola zavedená až príkazom pápeža Rehora VII. v jedenástom storočí a potvrdená dvoma koncilmi. Manželky kňazov sa po tomto rozhodnutí stali bezmocným terčom honby na čarodejnice. Po II. Lateránskom koncile 1139 sa kňažské manželstvá pokladali a priori za neplatné a všetky manželky kňazov za konkubíny. Deti kňazov sa stali oficálne majetkom cirkvi ako otroci. Konali sa zúrivé prostesty kléru a do reformácie sa celibát dodržiaval len s určitými obmedzeniami, potom však strikne a rigorózne. Práve zákon celibátu prispel ako máločo iné od odlúčenia kléru od ľudu. Paradoxne sú dodnes hlavne staršie ženy najväčšou oporou cirkvi.

 

Obrazy ženy v katolíckej cirkvi

Nepoškvrnené počatie Panny Márie ako najvyšší ženský ideál katolíckeho učenia stavia pred veriace ženy nikdy nedosiahnuteľný model ženstva. Málokto dnes vie, to tak nebolo vždy. Naopak, v 17. storočí Rímska inkvizícia, neskoršie Sväté ofícium, zakázala používať výraz „Nepoškvrnené počatie“. Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom Počatí sa uskutočnilo až v r. 1854 až po diskusiách, ktoré trvali niekoľko storočí. Udialo sa v napätej situácii v Ríme, keď zanikal pápežský štát, na čele ktorého stál Pius IX. Krátko na to nasledoval Prvý vatikánsky koncil, ktorý potvrdil neomylnosť pápežov, čo sa týka viery a mravov, a to je aj prípad vyhlasovania dogiem a kanonizácií. Dogma o nepoškvrnenom počatí bola vyhlásená i napriek tomu, že niektorí z najväčších učiteľov cirkvi (Tomáš Akvinský) nesúhlasili s jej teologickými dôvodmi.

Niet snáď v katolíckej náuke kontroverznejšieho prístupu k žene ako v prípade Márie Magdalény. Nielen Dan Brown, ale historické výklady podložené evanjeliami, objavenými v r. 1945 pri egyptskom mestečku Nag Hammadi a o pár rokov neskôr v Červenom mori – tzv. Gnostické evnjeliá, hovoria o nej ako o Ježišovej družke, najbližšej osobe a usudzujúc z vtedajších židovských tradícií pravdepodobne manželke. Podľa pôvodných dokumentov to bola ona spolu s inými ženami, ktorá ho nasledovala až k hrobu a zvestovala jeho zmŕtvychvstanie. Pri výklade biblie sa však časom z Ježišovej družky stala prostitútka, hoci nič nenasvedčuje, že sa pri týchto dvoch ženských charakterov v Biblii jedná o tú istú osobu. Pre mocenskú hierarchiu kléru, kde nie je miesto pre ženy, je obraz kajúcej sa hriešnej ženy vítanejší ako vízia partnerského vzťahu s ústrednou postavou cirkvi.  Až na II. Vatikánskom koncilu cirkev potichu uznala, že tieto dve postavy boli “preklopené do jednej” nesprávne. Dodnes ich  však väčšina veriacich považuje za identické. Pravda, okrem tých, ktorí čítali Da Vinciho kód.

Obraz bežnej ženy pre katolícku cirkev je notoricky známy obraz hriešnej Evy. „Veľmi rozmnožím strasti tvoje a tehotenstvá, deti v bolesti rodiť budeš, a hoci po mužovi túžiť budeš, on nad tebou vládnuť bude.“, vyniesol súd nad ženami Starý zákon (Genesis, 3:16). Do textov biblie sa už nedostala postava Lilith, ktorá bola podľa starých hebrejských mýtov prvá žena Adama, stvorená s ním v rovnoprávnosti. Lilith odmietala podradné postavenie (dnes by sme ju nazvali feministkou) a nechcela ani pri pohlavnom akte ležať pod mužom, čo sa nepáčilo ješitnému Adamu a ten sa stažoval Bohu. Lilith na protest opustila raj a stala sa v Biblii temnou postavou noci.  

 

Svätice alebo čarodejnice

Hriech má v katolicizme podobu ženy. Žena ako deklarovaná najbližšia spolupracovníčka diablova bola hlavným objektom inkvizičných procesov, ktoré predstavujú historicky jedinečný príklad inštitucionálneho násilia páchaného na ženách. V zaujímavej knihe Strach na západe v 14.-18. storočí píše francúzsky historik Jean Delumeau o cirkevných hodnostároch: “na základe poznatkov hĺbkovej psychológie môžeme zákonite predpokladať, že sa ich nebývale potlačované  libido menilo v agresívne chovanie. Sexuálne frustrované bytosti, ktoré sa nedokázali zbaviť pokušenia, prenášali na blížneho to, čo nemohli pomenovať sami na sebe. Vytvorili si tak obetných baránkov, ktorých mohli hanobiť a obviňovať namiesto seba.”

Malleus Maleficarum – Kladivo na čarodejnice, neblaho preslávený návod na potláčanie bosoráctva jasne hovorí: „Čo iné je žena ako nepriateľ priateľstva, trest, ktorému sa nedá uniknúť, nevyhnutný diabol, prirodzené pokušenie, domáce nebezpečenstvo, pohroma, po ktorej túžime, ujma, ktorú vopred predpokladáme, diabol od prírody maľovaný krásnymi farbami!.“  Najbrutálnejšia kniha v histórii ľudstva prijatá cirkvou bola návodom ako potlačiť sebavedomé a silné ženy, búriace sa voči svojmu cirkvou nalinkovanému postaveniu v rodine a v spoločnosti. Desiatky až stovky tisíc nevinných obetí, zväčša žien (odhady obetí inkvizície sa rôznia, najnižšie čísla hovoria o sedemdesiattisíc, iné idú do milióna)  zhorelo v inkvizičných plameňoch kvôli snahe Vatikánu o potvrdenie dogiem a posilnenie moci. 

Pre cirkev bola však vždy ideálom panna, najlepšie poslušná mníška. V dvojtisícročnej histórii sa objavilo množstvo žien, ktoré si získali úctu a vplyv medzi veriacimi. Hranica medzi vyhlásením za svätú alebo inkvizičnými plameňami bola veľmi krehká. Jedno mali tie ženy spoločné: vždy to boli muži, teológovia, sudcovia, duchovní a svetskí, ktorí vedeli, ktorá žena má byť upálná a ktorá vyhlásená za svätú. Katarína Sienská, Brigita Švédska či Johanka z Arku boli pre cirkev prijateľné a použiteľné dovtedy, kým ich vplyv a obľúbenosť medzi ľudom nekonkurovala jej hierarchii.

Ideálny obraz ženy pre cirkev sú obetavé ženy, znášajúce s pokorou svoj ťažký osud. Len také majú šancu dostať sa medzi ideály a svätice. Napr. v roku 1994 vyhlásil pápež Ján Pavol II. za svätú Elisabettu Canosri Mora (zomrela 1825), ktorá má slúžiť ako vzor kresťanského perfekcionizmu. Táto žena radšej znášala nekonečné fyzické týranie svojho manžela, akoby mala porušiť manželský sľub. Podľa pápeža „jej absolútna oddanosť manželskému zväzku naplnila sviatosť manželstva“.  Martýrstvo a znášanie týrania je podľa Vatikánu hrdinstvo hodné vysvetenia, kým obrana ženských práv je a autorky základných feministických diel ako „Druhé pohlavie“ od Simone de Beauvoir sa dostali na listinu zakázaných kníh.

 

A buď svetlo….

Oslabovanie patriarchátu šlo ruka v ruke s liberalizáciou spoločnosti a hoci mnohí filozofi od čias liberálnej revolúcie  tvrdia, že „časy patriarchátu už pominuli“, spoločenský vývoj dokazoval (a stále dokazuje) opak. Čím boli ženy aktívnejšie v boji za svoje práva, tým väčších represií sa dočkávali. V čase liberálnej revolúcie začalo nahlas hovoriť o práve ženy na rozhodovanie o tehotenstve. Pre prvých obhajcov a obhajkyne kontroly pôrodnosti bolo priame spojenie medzi princípom ovládania vlastného tela a feministickými požiadavkami očividné. Cirkev sa však patriarchálnej doktríny nemienila vzať tak ľahko; v dobe rozvoja liberalizmu a počiatkov jasne artikulovaného feminizmu pápež Pius IX. zakázal interrupcie (1869) tým, že stanovil čas oduševnenia (animácie) plodu pri počatí. Pre porovnanie ten istý pápež bol schopný prijať v Taliansku v roku 1848 ústavu ako znak pokroku a občianskych slobôd, samozrejme platiacich len pre mužov. A bola to zase katolícka cirkev, ktorá v 19. storoči najvehementnejšie protestovala proti snahám žien o nadobudnutie volebného práva. Nie náhodou sa už v počiatkoch ženského hnutia objavili zásadné diela, analyzujúce vplyv cirkvi na postavenie žien v spoločnosti. V tzv. druhej vlne feminizmu v 60. a 70. rokoch minulého storočia bolo jedným z najpopulárnejších sloganov “nie cirkev, nie štát, ale ženy majú rozhodovať o svojom osude”.

 

Ako je to na Slovensku

Napriek jednoznačne pozitívnemu vývoju sa tradičné stereotypy o obraze ženy búrajú len ťažko. Vďaka politickej a mocenskej podpore strán hlásiacich sa ku kresťanskému demokratizmu sa katolicizmus stáva určujúcou ideológiou na Slovensku. Cez nedávno  schválenú Zmluvy so Svätou Stolicou o vzdelávaní a vďaka silným štruktúram Rímsko-katolíckej cirkvi, ktorá zrejme ako jediná dokáže zabezpečiť výuku na všetkých školách, naše deti sa budú opäť od malička učiť o tradičnom rozdelení úloh v spoločnosti. Podľa katechistickej príručke sa deti učia: „A manželka nech si ctí muža. Žena, ktorá vie všetko lepšie ako jej manžel, to nie je žena do manželstva, taká ničí manželstvo… Žena musí byť taká múdra, že to nebude dávať manželovi najavo, že má vyššiu inteligenciu, že je múdrejšia… Muž skôr znesie, keď mu žena dá viackrát do mesiaca bryndzové halušky, ale neznesie, aby mu dávala najavo, že niečomu lepšie rozumie, aj keď tomu naozaj lepšie rozumie.“ Aký vplyv má takáto výchova na mladú generáciu sa dá iba tušiť.

 

Bolo by príliš jednoduché tvrdiť, že na vine podradeného postavenia žien je len cirkev. Situácia žien v starom Ríme ani pred rozšírením kresťanstva nebola ideálna. Na druhej strane mnoho kultúr, pohltených kresťanstvom, boli ak nie matriarchálne tak aspoň nie mužmi dominované modely spoločností. Žena ako nositeľka života bola v polyteistických náboženstvách zastúpená medzi božstvom minimálne rovnoprávne. Gea, Héra, Ištar, Ester…silné ženské vzory, ktoré nástupom kresťanstva upadli do zabudnutia  a viera nadobudla mužskú podobu. Iste, nemáme k dispozícii porovnanie vývoja v „paralelných svetoch“, aby sme mohli porovnať vývoj spoločnosti bez vplyvu kresťanstva a katolicizmu. Názory sa – ako vo všetkých iných oblastiach – budú líšiť od uhla pohľadu a priblížiť sa k objektívnej pravda (ak taká vôbec existuje) môžeme len zohľadnením čo najväčšieho množstva subjektívnych teórií. Môj článok poskytuje jednu z nich.

 

 

,

  1. Pridaj komentár

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: