Právo na svoj život

„Fuck women’s rights!” vykrikuje postaršia žena v tričku popísanom veršami z Biblie pred univerzitou v Cincinnati. Jediná cesta na campus vedie pomedzi plot vytvorený z obrázkov potratených plodov medzi fotografiami obetí holokaustu, genocídy v Rwande a Kambodži. Neostanete ušetrení ani obrázku horiacich dvojičiek, ktorý prirovnáva Al-Kájdu k plánovanému rodičovstvu. Militantná organizácia Centrum pre bioetickú reformu už 15 rokov brázdi americké cesty kamiónmi oblepenými fotografiami potratených plodov a blokuje campusy putovnými výstavami zvanými „Genocide Awarness Projekt“. Univerzita v Cincinnati je iba jedna z desiatok, ktoré už navštívili. Pri obrazoch postáva skupinka najatých chalanov v pubertálnom veku a pokrikuje na prechádzajúce ženy a študentky „Prečo zabíjate deti? Neviete, že pôjdete za vaše hriechy do pekla?“ Iná skupina profesionálnych protestujúcich, ktorí pôjdu o pár dní za peniaze kľudne podporiť feministickú demonštráciu, lemuje v žltých tričkách chodník a rozdáva letáky.

Obete vojny vo Vietname ani známy obrázok bežiaceho horiaceho dievčatka medzi fotkami však nenájdete. Nie náhodou. Šéfom Centra pre bioetickú reformu je bývalý republikánsky politik Gregg Cunningham, penzionovaný plukovnik U.S. Air Force Reserve a vyslúžilý veterán z Vietnamu. Aby sa v penzii nenudil, vymyslel si vlastnú vojnu. Vojnu proti nepriateľovi, ktorého republikáni nenávidia rovnako ako islamský terorizmus – feminizmus a reprodukčné práva žien. Je až nepochopiteľné, kde sa berie to posadnutie ženskými maternicami a ich sexuálnym životom. Prečo dokážu ľudia, ktorí nespochybňujú vojny a nosenie zbraní tak fanaticky bojovať proti právu ženy rozhodnúť sa o svojom tehotenstve? V celej histórii ľudstva muži umierali a zabíjali v mene svojho Boha, svojej pravdy a svojej slobody. Tieto obete nikto nespochybňuje, naopak. Sú to hrdinovia, ktorí plnia dejepisné knihy a deti sa o nich učia v škole. Ak však ide o slobodu ženy, o jej právo robiť rozhodnutia v mene svojej slobody, hrdinovia tiahnu na barikády. Spýtajme sa teda s Catharine MacKinnon: „prečo by aj ženy nemali mať právo rozhodovať o živote a smrti?“

Sloboda žien však nášho veterána nezaujíma. Fuck women´s rights… CBR vznikla v r. 1990 a odvtedy vedie túto – podla jej protagonistov veľmi účinnú – kampaň v duchu dobrej americkej tradície militantnými prostriedkami, bez ohľadu na kolaterálne škody. Obrázky na kamiónoch šokujú malé deti, čo autorom vôbec nevadí. „Je najvyšší čas, aby sme v tejto kultúre liberálneho pekla na paľbu odpovedali paľbou,“ tvrdí Cunningham. O účinnosti sa však dá viac ako silne pochybovať. Hoci kamióny s obrázkami plodov brázdia americké cesty už roky, na počte interrupcií sa to nijako neodráža, naopak. Americké tínedžérky ich vyhľadávajú sedemkrát častejšie ako ich holandské rovesníčky, ktoré majú kvalitnú sexuálnu výchovu a antikoncepciu zadarmo.

Pobočky Plánovaného rodičovstva paradoxne z takýchto kampaní profitujú – nahnevaní ľudia im posielajú z protestu šeky na podporu činnosti. Ani samotné „pro-life“ hnutie nie je z kampane nadšené. Aktivistka Sarah Nashif z Výboru na ochranu našich tínedžerských dcér (Committee to Protect Our Teen Daughters) tvrdí, že šokujúce obrázky pred očami detí idú proti zmyslu ich hnutia – ochrany nevinných. Takýto extrémisti a fanatici sú považovaní za „hanbu pro-life hnutia“.


Vitajte na Slovensku

Hoci Amerika je – okrem sexu – zvyknutá na akékoľvek obrazy vrátane brutality popráv a masových strieľačiek, na Slovensku to bolo skôr naopak. Samozrejme, že kampaň šokovala a vyvolala rozporuplné reakcie ( v USA by spôsobil obrovský moralizujúci rozruch na billboarde odhalený ženský prsník). Žiadne slovenské pro-life organizácie ani cirkev sa však od nej nedištancovali, naopak. Billboard vraj ukazuje pravdu. Iste, ak by sa ale na veľkej ploche objavil zakrvavený obrázok pôrodu cisárskym rezom s rozrezaným bruchom ženy a zakrvaveným novorodeniatkom, tiež by zobrazoval pravdu a tiež by na mnohých pôsobil odpudzujúco. Len si spomeňme na kampaň Benettonu s novorodencom tesne po pôrode, ktorá vyvolala značnú vlnu protestov. „Ľudom nevadí vidieť novorodenca“, hovorí expert na reklamu Steve Ballinger, „im vadí vidieť ho zakrvaveného na niekoľkometrovom billboarde“. Skutočne, tento obrázok bol jedným z najcenzúrovanejších v histórii Benettonu.

Áno, na veľkosti záleží. Keby bola na billboarde kampane CBR zobrazená dospelá žena, zakrvavený plod na jej ruke by sa takmer stratil. Zrejme by málokoho napadlo uvažovať o tom, že práva toho nepatrného plodu by mali byť nadradené právam tej dospelej ženy. Takáto pravda by ale nebola v zmysle autorov a investorov kampane, tých obdivuhodných slovenských podnikateľov, ktorí pod rúškom anonymity nezištne poskytli svoje ťažko a poctivo zarobené peniaze na tento bohumilý účel. Doslova bohumilý. Hovorca kampane Marek Nikolov totiž píše: „Myšlienka kampane vznikla tak, že sme v spoločenstve (Dobrý pastier) vnímali, že k nám Boh v tejto veci prehovoril cez Božie slovo. Postupne sme začali podnikať prvé kroky a Pán nám začal otvárať dvere.“ Kampaň je vraj pritom nenáboženská, „prezentuje vedecké fakty a spolieha sa na zdravý rozum“. Akurát že tie fakty pochádzajú od „vedcov“, ktorí vyznávajú kreacionizmus a pseudovedu zvanú „inteligentný dizajn“. „Neskôr sa k nám pridalo ešte jedno dievča, ktoré je členkou CBR (organizácia v USA, ktorá robí osvetu o potratoch) a ta zohnala najväčšiu časť peňazí na kampaň.“, píše ďalej Nikolov. Je teda zrejmé, že z USA si autori nepriniesli len vizuály, ale aj peniaze a know-how. Ich forma vedenia diskusie pripomína americké predvolebné prekáračky, založené na útokoch na protivníka, demagógii a neustálom opakovaní svojej jedinej pravdy. Pritom sú to ich tvrdenia, ktoré sú plné rozporov.

Kým „právo na život“ je ústredným heslom, ženám ich právo na život upierajú. Kým svoju demokratickú slobodu slova obhajujú „proti všem“ vrátane Rady pre reklamu, iným právo na slobodný názor berú.1 Kým o interrupcii hovoria ako o zabíjaní detí a o zobrazenom plode ako o ľudskej bytosti, v odvolaní voči rozhodnutiu Rady pre reklamu tvrdia, že billboard nezobrazuje násilie. Kým pred médiami hovoria, že nechcú ovplyvňovať ústavný súd, Nikolov považuje kampaň za dôležitú pre „zákonodarcov a politikov, ktorí budú na jeseň rozhodovať, či je vykonávanie umelých potratov v súlade s ústavou SR (aby im Boh osvietil rozum a dal odvahu rozhodnúť v prospech života)“. Kým ich kampaň je údajne nadstranícka, hovorkyňa Tutková bola šéfkou Kresťansko-demokratickej mládeže a americký šéf CRB v októbri 2003 navštívil KDH.

Podobne ako v USA, aj slovenská (pardon, európska) pobočka CBR zakladá svoju kampaň na konfrontácii s protivníkmi a používaní manipulatívneho slovníka. Nehovoria o gynekológoch ale o potratároch, nie o embryách a o plodoch, ale o deťoch. Na žijúce deti však ohľad neberú, veď na RPR „žiadne sťažnosti neboli podané deťmi.“ Zavádzajú vo vyhláseniach, keď tvrdia, že interrupcie sú platené z verejných peňazí rovnako ako na billboarde, kde ukazujú väčší plod ako je v hraničnom čase legálneho prerušenia tehotenstva na Slovensku. Ich ústa sú plné silných slov ako vražda, zabíjanie, strašné zlo, otrasná nespravodlivosť…. Svoju pravdu chcú vnucovať všetkým bez ohľadu na životy žien a matiek, ale fanatici údajne nie sú.

Nie je nič jednoduchšie ako slepo trvať na svojej pravde a hovoriť iným, ako sa majú správať. Chce to iba zatvoriť oči a ignorovať realitu života. Nie je ale ani nič nebezpečnejšie, ako vnucovať svoje ideologické ponímanie dobra a zla zákonom. V inej oblasti ľudských práv by to bolo považované za extrémizmus. Keby sa po Slovensku objavili billboardy snažiace sa obmedziť právo národnostných menšín na používanie vlastného jazyka alebo právo veriacich vyznávať svoju vieru, strhol by sa riadny cirkus. Ale tu ide „iba o ženy“ a tie už zniesli kadečo, označenie za vrahyne navyše nezaváži. Potrat je vražda. Koniec diskusie. Veď argumenty v prospech slobodnej voľby žien podľa nich ani neexistujú. Omyl. Existujú… a je ich celé množstvo.


Argumenty za slobodnú voľbu ženy

V prvom rade chcem opätovne zdôrazniť, že neobhajujem interrupcie ako také a netvrdím, že sú dobrým riešením. Život ale prináša ťažké rozhodnutia a v danom momente môže byť pre ženu v bezvýchodiskovej situácii takéto riešenie najmenším zlom. Preto obhajujem – a vždy budem – právo ženy ako rovnoprávnej ľudskej bytosti slobodne sa rozhodnúť o pokračovaní alebo ukončení neželaného tehotenstva. Základným princípom demokratickej spoločnosti je totiž osobná sloboda jednotlivca, jeho právo na súkromie, slobodu svetonázoru a telesnú integritu. Pre ženy je to neoddeliteľne spojené s rozhodovaním o tehotenstve, čo znamená vyjadrenie ich plnoprávneho postavenia v spoločnosti. Ak by ženy nemohli rozhodovať ani o tom najintímnejšom – svojom tele a súkromí, vyčlenili by sme polovicu ľudstva do kategórie nesvojprávnych bytostí. Žena predsa nestráca svoje práva tým, že otehotnie alebo že tak môže urobiť. Napriek dlhoročnej histórii ženského hnutia sa pod vplyvom cirkvi a konzervatívnych síl o tejto téme vždy znova a znova diskutuje. Argumenty sa pritom točia okolo otázky počiatku života.


Vznik života, alebo kedy je človek človekom

Vznik života je ideologickým sporom filozofov a právnikov už stáročia, doteraz bez jasného záveru. Iba cirkev má vo veci jasno, hoci ani jej poňatie nebolo vždy také jednoznačné. Tomáš Akvinský hovoril o oduševnení mužského plodu v 40. deň a ženského v 80. deň tehotenstva. Paradoxne až v dobe rozvoja liberalizmu a počiatkov jasne artikulovaného feminizmu pápež Pius IX. zakázal interrupcie tým, že stanovil čas oduševnenia (animácie) plodu pri počatí (1869). Neexistuje totiž lepší spôsob dať žene najavo, že nie je plnoprávna a nezávislá osobnosť, ako podriadiť jej brucho štátu či cirkvi. Pre veriaciach teda je otázka počiatku života jasná a nemusia sa trápiť hľadaním odpovede. (Snáď s výnimkou odpovede na otázku, prečo sa deti nekrstia už hneď pri počatí…keď už im to limbo idú zrušiť.)

Pre nás ostatných je vec komplikovanejšia Závisí totiž od prístupu a od toho, čo rozumieme pod životom. Aj spermie a vajíčko sú živá hmota a aj oni nesú potenciál nového života. Jedinečná DNA? Tá sa dá splodiť aj v skúmavke, na život samotný ale nestačí. Život ako taký sa nachádza aj v mnohých iných formách a tie zákonom chránené nie sú. Ani samotné počatie nepostačuje, oplodnené vajíčko potrebuje telo ženy na to, aby sa mohlo vyvinúť v ľudského jedinca. Ako všetko v prírode, aj prenatálny vývin je vec vývoja. Hoci je dnes už poučka „ontogenéza je skrátenou formou fylogenézy“ prekonaná, je diskusia o vzniku života u človeka obdobná diskusia ako o vzniku života na zemi. Ak kreacionisti vyznávajú určitý bod (stvorenie) ako začiatok života, evolucionisti hovoria o vývoji. V tomto procese je ťažké jednoznačne pomenovať vznik života – bol to vznik prvej organickej molekuly alebo hmoty? Vznik jednobunkových organizmov alebo vyšších foriem života? A kedy vznikol človek ako druh cicavca? Bolo to vznikom vedomia? Ak áno, v akej forme? Aj zvieratá majú vedomie, mozog, niektoré z nich dokonca inteligenciu a sebauvedomenie. Ten proces trval milióny rokov a nedá sa presne určiť jeho začiatok, jedno obdobie vývoja nadväzuje na druhé. Ak však niekto verí, že ľudia behali po zemi spolu s dinosaurami a zem vznikla pred 6000 rokmi, je s ním ťažká diskusia.

Podobne je to pri vzniku ľudského života. Ak veriaci hovoria o jedinom okamihu vzniku života jedinca – oplodnení vajíčka, evolucionisti hovoria o ontogenéze, teda o vývine jedinca ako o individuálnom vývoji organizmu od oplodneného vajíčka po smrť, teda obdobie zahŕňajúce zárodočný vývoj od zygoty cez embryo a plod, novorodenca, batoľa, dieťa, dospievanie a pubertu, dospelosť, rozmnožovanie, starostlivosť o potomstvo a starnutie. Zygota je iná ako embryo a to zas ešte nie je plod. Ak niekto nazýva zygotu a embryo dieťaťom, je to rovnaké tvrdenie, ako keby hovoril, že človek sa rodí ako dospelý jedinec. Štádia vývoja sú nepreskočiteľné a nezameniteľné.

Otázka teda znie inak: kedy v tomto procese od oplodneného vajíčka k novorodencovi začína byť človek človekom. Známy český embryológ profesor Jan Evengelista Jirásek hovorí: „Pro mne platí heslo: human being – to be or not to be. Čili přežít nebo nepřežít. Když někdo potratí plod, který má sto gramů, tak kdybyste sjednotila počítače celého světa, aby se o něj staraly, při životě ho neudržíte. Není to jedinec schopný přežití, není to bytost.“ Keďže život človeka končí pri odumretí mozgu, lekári väčšinou uznávajú za počiatok života jedinca schopnosť podporovanej existencie mimo tela matky a počiatok mozgovej činnosti, čo pripadá až na koniec druhého trimestra. Samozrejme, že aj vyvíjajúce sa embryo nesie v sebe jedinečný potenciál stať sa postupujúcim vývojom skutočnou ľudskou bytosťou. Rovnako jasné je aj to, že interrupcia tento vývoj v určitom okamihu ukončí a teda nie je „len banálny zdravotný zákrok“. Bez tela ženy ale tento vývoj nie je možný a preto len a len ona má právo rozhodnúť, či naň svoje telo poskytne.


Právny pohľad

Ak zákon núti ženu pokračovať v nechcenom tehotenstve, núti ju obetovať jej telesnú integritu, zdravie a život s cieľom poskytnúť život zachraňujúcu pomoc, akú nevyžaduje od iných ani v prípade už narodenej ľudskej bytosti. Spoločnosť síce môže očakávať od človeka pozorujúceho topiace sa dieťa, aby volal o pomoc, ale nepožaduje od neho – ani od matky – skočiť do vody a riskovať vlastný život na jeho záchranu. Členovia rodiny môžu darovať orgány na záchranu života, ale žiadny zákon ich k tomu nenúti. Takúto záchranu možno poskytnúť iba dobrovoľne.

Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach jasne stanovuje, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených. V prípade Paton v. Spojené kráľovstvo (1980) sa manžel pokúsil zamedziť svojej tehotnej manželke prístup k interrupcii, tvrdiac, že ukončenie tehotenstva by porušilo právo plodu podľa článku „každý má právo na život“. Komisia rozhodla, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody, pretože „život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho“. Najvyšší súd USA v prelomovom rozhodnutí Roe v. Wade z roku 1973 podobne rozhodol, že plod nie je osobou oprávnenou na ústavnú ochranu.

Všeobecná deklarácia ľudských práv sa začína základným vyhlásením: „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a rovnoprávne v dôstojnosti a právach.“ Slová „sa rodia“ boli v tomto článku použité úmyselne, aby odkazovalo na všetky osoby narodené živé a tým sa predišlo dezinterpretácii „práva na život“ v duchu, ako to prezentuje súčasná kampaň na Slovensku. Paradoxne to potvrdil aj bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic, keď pri zákone o rodine napísal: „V rámci rímsko-germánskej vetvy európskeho civilného práva, ku ktorej patríme, sa neprikladá význam inej právnej udalosti, ale výlučne porodeniu dieťaťa.“2

Navyše, rozhodnutie priviesť dieťa na svet je také závažné, že sa dá považovať za otázku svedomia. Ak sú zákony ako interrupčný ovplyvnené určitou náboženskou vierou, potom odopierajú slobodu náboženstva, svedomia a myslenia tým, ktorí sa nehlásia k tejto viere alebo ju nechcú v danom prípade nasledovať.

O diskriminácii plodu sa hovoriť nedá, pretože tá sa týka porovnateľných prípadov. Embryo resp. plod sa ale každým dňom vyvíja a ak zákon nechráni embryo v prvom trimestri ale chráni staršie plody, nie je to porovnateľná situácia. Rovnako ťažko poškodený plod je tiež iná situácia ako plod zdravý. Nadobúdanie práv je vecou vývoja a nikomu nenapadne tvrdiť, že 17 roční su diskriminovaní, lebo nemôžu voliť alebo šoférovať auto. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením. Ak by sme aj embryu alebo plodu v skorom štádiu vývoja prisúdili právo na život, nie je schopné ho samostatne využiť. Potrebuje telo matky.

Práve preto, že je téma tak zložitá a citlivá, že sa nedá hovoriť o právach plodu oddelene od práva ženy a naopak, dospela civilizovaná spoločnosť ku konsenzu rešpektovať do konca prvého trimestra právo ženy na jej telesnú integritu a umožniť jej slobodne sa rozhodnúť. Celkový trend vo svete smeruje v tomto duchu k liberalizácii interrupcií, viď posledný prípad „katolíckeho“ Portugalska. Súčasný slovenský zákon patrí k takýmto štandardným normám. Je v súlade s dokumentami OSN, filozofiou EÚ, princípom subsidiarity a tým, že náš štát nie je podľa ústavy viazaný na žiadnu náboženskú ideológiu. Nikoho neobmedzuje a ani nenúti ani žiadnu veriacu ženu konať proti svojmu presvedčeniu.


Príklad z Poľska

Zákaz interrupcií presadzovaný kampaňou a jej politickým pozadím KDH nie je riešenie. Viedol by len k ohrozeniu života a zdravia žien, k ilegálnym interrupciám, k poratovej turistike, ku korupcii, ku kriminalizácii žien a materstva. Navyše, odmietavý postoj cirkvi k akejkoľvek antikoncepcii, tabuizovanie a démonizovanie sexuálnej výchovy k zníženiu počtu interrupcií nepomáha, práve presne naopak.

„Nech sa Slovensko nebojí hrdo hlásiť k spravodlivosti, ako to urobil veľký poľský národ, keď potraty zakázal“, odkazujú autori kampane. V Poľsku skutočne od roku 1993 platí zákaz interrupcií. Zákrok je povolený len v prípade ohrozenia života matky, vážneho poškodenia plodu alebo v prípade otehotnenia po znásilnení. Aj v takýchto prípadoch je veľmi ťažké pre ženu dosiahnuť jeho vykonanie, pretože pod tlakom katolíckej cirkvi sa poľskí lekári obávajú vykonávať ich aj v zákonom povolených prípadoch. Boja sa totiž o svoju pozíciu a radšej sa odvolávajú na výhrady svedomia. Výhradu už ale nemajú vo svojich súkromných ambulanciách, kde vykonajú interrupciu za neúmerne vysoké ceny (750 až 3000 USD). Samozrejme, načierno a bez zdanenia. Takýto výnosný biznis nie je výnimkou, skôr pravidlom. V ženských časopisoch sa pravidelne objavujú inzeráty súkromných ambulancií ponúkajúcich „gynekologické služby pre ženy v plnom rozsahu“. Každý a každá vie, čo to znamená, kde však niet žalobcu, niet sudcu. Takáto situácia je priam živnou pôdou pre pokrytecstvo a korupciu v spoločnosti, o čom nás veľký poľský národ neprestajne presviedča aj v iných oblastiach.

Ďalším typickým javom je tzv. interrupčná turistika. Ženy vycestujú do zahraničia a nechajú si tam celkom legálne zákrok vykonať. Cestovné kancelárie dokonca ponúkajú „zájazdy pre ženy“ do Bieloruska. Pre finančne zabezpečené ženy teda nie je umelé prerušenie tehotenstvo ani v Poľsku problém. Situáciou najviac trpia ženy z nižších sociálnych vrstiev, ktoré si nemôžu dovoliť zaplatiť prehnané ceny za interrupciu, vyhľadávajú preto anjeličkárky a riskujú svoj život a zdravie..

Pomohol zákaz interrupcií demografickému vývoju v Poľsku ako to hlučne propagovali tí, čo ich zákaz presadzovali? Ani náhodou! Za posledných 14 rokov pôrodnosť v Poľsku klesla na najnižšiu mieru v celej EÚ! Oficiálne sa v Poľsku vykoná ročne asi 20 interrupcií, neoficiálne je ich sto až dvestotisíc, ich počet sa dá len veľmi ťažko odhadnúť.


Otázka zdravia

Kam vedie zaslepená totalitná politika voči ženám ukazuje skúsenosť z Rumunska. V súlade s vtedajšou pronatálnou politikou diktátora Ceauşesca boli v rokoch 1966 až 1989 interrupcie a antikoncepcia zakázané. Výsledkom bolo zvýšenie materskej úmrtnosti na úroveň desaťkrát vyššiu než v iných európskych krajinách. V polovici roka 1980 bolo v Rumunsku 86 % materských úmrtí zapríčinených nelegálnymi interrupciami, čo predstavovalo najvyššie percento vo svete. Súčasne bolo počas tohto časového obdobia umiestnených okolo 200 000 detí do detských domovov – ich obrázky dodnes strašia Európu. Uplatňovanie tohto zákazu zahŕňalo aj vážne porušenia práv žien na súkromie a ľudskú dôstojnosť. Zákon vyžadoval, aby ženy podstúpili mesačné vyšetrenia „gynekologickou políciou“ na odhalenie tehotenstva. Tehotné boli zaregistrované a monitorované, aby sa zabezpečilo donosenie každého plodu.

Interrupcie v krajinách s reštriktívnymi zákonmi vykonávané v nebezpečných podmienkach tvoria vo svetovom meradle až tretinu všetkých zákrokov a sú príčinou smrti približne 80 000 žien ročne. Ďalších približne 800 000 žien trpí po takýchto „zákrokoch“ chronickými zdravotnými problémami liečenými v lepšom prípade v nemocniciach.


Na záver

Akokoľvek sa nám to nemusí páčiť, interrupcie boli, sú a budú. V histórii ľudstva sa nepodarilo vytvoriť ideálnu spoločnosť, v ktorej by sa ženy v určitých životných situáciách necítili donútené ich podstupovať. Naša spoločnosť takou tiež určite nie je. Je len otázka, ako sa k problému postavíme. Slovenské ženy nie sú „nezodpovedné, nemorálne a bez zábran vraždiace“, ako sa nás snažia presvedčiť naši bioetickí fanatici. Od roku 1988 sa – bez reštriktívnych zásahov – počet UPT na Slovensku znížil z 51.000 na cca. 10.000, ktoré boli v roku 2005 vykonané na žiadosť ženy, čo je jeden z najpozitívnejších trendov v Európe. Stalo sa tak predovšetkým vďaka používaniu antikoncepcie a sexuálnej výchovy. Aj rozdeľovanie žien na tie „dobré“, ktoré rodia deti a tie „sebecké a zlé“, ktoré chodia na UPT je nezmyslom. Sú to tie isté ženy, len majú deti v iných obdobiach svojho života – vtedy, keď sa pre ne zodpovedne rozhodnú.

Za správnu cestu znižovania počtu interrupcií, hodnú vyspelej občianskej spoločnosti, považujem osvetu, sexuálnu výchovu a objektívnu informovanosť najmä mladých ľudí, zvýšenie dostupnosti antikoncepcie a jej hradenie zo zdravotného poistenia, zabezpečenie dôstojných podmienok v pôrodniciach a v neposlednom rade zlepšenie životných podmienok mladých rodín, rodičov s deťmi a slobodných matiek.

Nič tak neovplyvní život ženy ako dieťa. Nielen na deväť mesiacov. Na celý jej život. Výchova a starostlivosť o deti je v našej spoločnosti automaticky považovaná za úlohu matky. Náš štát ani cirkev nedokážu zabezpečiť dôstojné životné podmienky pre rodiny s deťmi, vymáhanie výživného od nezodpovedných otcov či ochranu žien a detí pred domácimi tyranmi. Očakávajú, že sa rodiny a ženy o seba dokážu postarať samy. Ak teda ony nesú zodpovednosť a následky, nesmie im byť odňaté ani právo rozhodovať.

1 Viď známy mail medika a vyhrážanie sa mu súdom alebo vyhrážanie sa žalobou každému, kto spochybní vek plodu na fotografii

2 Dôvodová správa k návrhu zákona o rodine. Ministerstvo spravodlivosti SR: 2004.

, , , ,

  1. #1 by Milan Ricsin on 6. apríl 2011 - 21:38

    Musím priznať,že tak precízne,detailné a profesionálne spracovanú tému,som ešte nečítal.Je typické,že v tomto spore je na jednej strane náboženstvo viera a cirkev,na strane druhej liberalizmus,humanizmus a ateistické poňatie sveta.
    Myslím,že možno súhlasiť s argumentami uvedenými v článku v prospech práv žien v súvislosti so spoločným životom s dieťaťom.Napriek tomu,mám problém s absolútnym stotožnením sa.Niet pochýb,že ak sa jedná o prípady nechceného tehotenstva z dôvodu znásilnenia,poškodeného plodu,ťažkého onemocnenia,prípadne ohrozenia života matky,je to OK.Mám však iný názor na proklamované právo ženy rozhodnúť sa o interupcii bez týchto dôvodov. Žena má dosť možností zabrániť nechcenému počatiu,vrátane antikoncepcie a vie,že každý pohlavný styk je doprevádzaný rizikom otehotnenia.Som toho názoru,že je minimálne sebecké,ak nie cynické,ak sa žena vedome rozhodne pre rizikovú činnosť,ale potom nie je ochotná niesť dôsledky svojho rozhodnutia.Prirovnal by som to k ľahkovážnosti.
    Chcem tiež zdôrazniť,že nesúhlasím s násilnými,nevkusnými a neetickými kampaňami,ktoré produkujú rôzne,hlavne náboženské zoskupenia.
    Celý problém by sa mal riešiť veľmi citlivo,nie citovo.Neubránim sa ale myšlienkam,ktoré ma v tejto súvislosti prenasledujú:mám viac vnúčat a neviem si predstaviť,že by tu niektoré nebolo,len preto,že žena upaltnila svoje právo rozhodnúť sa.

    • #2 by Olga on 9. apríl 2011 - 22:48

      vsetci sme tu preto, lebo sa nase matky rozhodli… pokial sa nenajde iny sposob ako sa z oplodneneho vajicka vyvinie dieta bez pricinenia zenskeho tela a jej maternice, nemozno zenu z rozhodovania vynechat. nestava sa predsa nesvojpravnou len preto, ze mala sex a otehotnela…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: