Oľga Pietruchová: Za nerovné postavenie žien môže aj cirkev

Ženy sa boja označiť za feministky kvôli automatickej nálepke, že sú staré, škaredé a nechcené, tvrdí šéfka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo Oľga Pietruchová.

Vyštudovali ste analytickú a fyzikálnu chémiu. To je dosť vzdialené tomu, čomu sa venujete posledné desaťročie.

Rozhodnutie o štúdiu som urobila v časoch socializmu. Premýšľala som aj nad právom, vtedy to však bol skôr odbor komunistických detičiek. Prírodné vedy sú univerzálne, neideologické a platia, i keď aj tie sa niektorí snažia popierať. Navyše, bavilo ma to, bola by som rada robila vedu.

Neskôr ste istý čas strávili v Nemecku.

Áno, vydala som sa tam a s vtedajším manželom sme začali podnikať. V roku 1995 sme sa však vrátili na Slovensko. Podnikali sme s prístrojmi na analýzu vody a podobne, teda v oblasti environmentalistiky. V roku 1998 som si robila takú bilanciu, asi som mala krízu stredného veku (smiech), a pýtala som sa samej seba, či naozaj zmyslom môjho života bude presviedčanie ľudí, aby odo mňa kúpili nejaké prístroje. Vyšlo mi z toho, že ma to neuspokojuje.

A skúsili ste to v politike.

V roku 1998 sa tu mlela situácia proti Mečiarovi a ja som sa chcela zapojiť do verejného života. Vznikala Strana občianskeho porozumenia, tak som šla za jej predstaviteľmi a spýtala som sa, či majú záujem. Automaticky mi prischla problematika ženských práv. Vtedy som mala možnosť sedieť trebárs aj na Koaličnej rade – síce nie priamo za stolom – ale vedľa, kde KDH bojovalo, aby sa interrupcie stali neústavnými a pripadala som si tam ako Alenka v krajine zázrakov. Sedelo tam snáď dvadsaťpäť chlapov a tí o interrupciách diskutovali spôsobom: „No dobre, my vám podporíme toto, čo nám podporíte vy?” Hovorila som si, že to snáď ani nie je možné, to sa ani nikto neopýta, čo na to hovoria samotné ženy?

Už predtým som mala nejaké kontakty so ženskými organizáciami, spojili sme sa a vytvorili sme kvôli tomu iniciatívu za Možnosť voľby. Začali sme zbierať podpisy a robiť tak akúsi opozíciu voči KDH.

Za to, že sa venujem interrupciám, môže KDH

Čiže KDH spôsobilo, že sa dnes venujete týmto témam?

Áno, čo sa týka interrupcií. Prelomovým bodom bolo to rokovanie Koaličnej rady v roku 2000. Nakoniec, bez KDH a jeho pozadia by tu tá agenda na stole vôbec nebola, nebola by žiadna potreba sa jej intenzívne venovať.

Po odchode z SOP ste však koketovali s ďalšími neúspešnými stranami – LDÚ a naposledy so Slobodným fórom. To máte taký zlý odhad, keď vždy stavíte na stranu na jedno použitie?

No, koketovala… po SOP som už nebola členkou žiadnej strany, robila som asistentku poslancovi Budajovi, ale musím povedať, že som mala ponuku aj z oveľa silnejších strán. To nie je o zlom odhade. Tým by to bolo, keby som chcela urobiť kariéru a sedieť v parlamente za každú cenu. Vtedy by som prijala tú druhú ponuku.

Je to aj o zlom odhade. Staviť na tých, ktorí neuspejú v boji o moc, je staviť na to, že nič nepresadíte ani vy sama, či nie?

Ja som vždy kandidovala ako nezávislá a navyše spolu s inými ľuďmi s „rovnakou krvnou skupinou”. Ide o to, že človek musí byť aj vnútorne stotožnený s tým, čo robí. Nemám pocit, že som nič nepresadila, skôr naopak, viac sa mi to darí takto zvonka, mimo straníckej politiky. Mimochodom, v posledných voľbách som sa prekrúžkovala z pätnásteho miesta na kandidátke na siedme, a keby Slobodné fórum vtedy uspelo, malo by z desiatich poslancov šesť žien.

Majú z vás muži strach?

Neexistuje kategória „muži”, skôr množstvo mužov, z ktorých je každý iný a s inými  postojmi. Ja sa skôr spýtam vás – boja sa ma muži? (smiech) Dúfam, že nie, lebo ak má niekto pocit, že bojujem proti nim, je to skreslený pocit.

Fungovalo tu povedomie, že matka sa stará o všetko a otec číta noviny

Prečo je pojem feministka v tejto spoločnosti pejoratívom? Nespôsobujú si to aj feministky sami?

No dobre, prečo to potom neplatí rovnako aj v Rakúsku a Nemecku? Podľa mňa je to spôsobené spoločenskou atmosférou a ja mám pocit, že niekomu aj vyhovuje, že slovo feministka je tu nadávkou. Keď sa pozriete do histórie, vidíte, že na Západe feministické hnutie naozaj čosi dosiahlo. U nás to tak nebolo. Emancipácia tu bola komunistami nútená zhora a ženy sa s tým jednak nestotožnili, jednak si to ani neuvedomovali. Bola to totiž iba hra navonok, nie smerom dovnútra rodín. Fungovalo tu povedomie, že matka sa stará o všetko, otec príde domov a číta noviny – viď socialistické učebnice.

Feministky však nie sú spokojné ani dnes. Kto je na vine tomu, že doteraz nie je všetko podľa ich predstáv?

Je to historický proces a pomaly sa to mení, i keď nie všade rovnako. Inak je to v Bratislave a vo veľkých mestách, kde to ide rýchlejšie, najmä u mladej generácie, inak je to vo vidieckom a nevzdelanom prostredí.

Niekto alebo niečo byť na vine musí.

Tie tradície a postoje sa vytvárali stáročia a boli udržované štruktúrami moci.  Pozrite sa do histórie, kto mal moc, kto prenasledoval silné ženy. Boli to najmä konzervatívne sily a cirkev, ktorým veľmi dobre vyhovovalo, že ženy sú v pozícii tých, ktoré len poslúchajú. Až od osvietenstva sa začala situácia zlepšovať. Cirkev aj potom odmietala volebné práva žien a v celom boji za ich zrovnoprávnenie bola vždy v opozícii.

Podiel samotných feministiek na tom nevidíte? Nemôžu zlyhávať aj tie, ak nevedia presvedčiť ženy o svojom videní sveta?

Bez prvých feministiek by sme nemali volebné práva ani možnosť vzdelávať sa. Kde fungujú už tridsať rokov, je vidno, že sa im mnohé podarilo. Veď ešte v roku 1972 v Nemecku platil zákon, že ak chcela manželka pracovať, musel s tým súhlasiť jej manžel. V USA a inde na Západe svojho času nemohli byť v televízii hlásateľky, lebo „akože” nemali na to, aby mohli reportovať o politike. A pozrite sa, ako je to dnes. Ak pred tridsiatimi rokmi na Harvarde ešte ženy vôbec neštudovali, teraz musel jeho prezident, kvôli vyjadreniam spochybňujúcim ich rovnaké schopnosti, odstúpiť.

Mal som na mysli skôr prostredie u nás.

K tomu sa chcem dostať. Tým, že v socializme existovala akási emancipačná politika štátu, najmä v podobe plnej zamestnanosti a vzdelanosti žien a mužov, na strane druhej tu logicky neboli žiadne ľudsko-právne hnutia. A feministické aktivity patria práve k nim. Chýbajú teda korene a začalo sa s tým až po roku 1989. Je známy výrok Gorbačova, ktorý po perestrojke povedal, že „Tak a ženy teraz môžu ísť konečne domov, nemusia pracovať”, čo malo do opačného extrému posunúť stav, ktorý tu bol dovtedy.

Ja teda naozaj nechcem obhajovať socializmus, ale bolo zlé, že sa tu po revolúcii rušili jasle, materské škôlky a podobne, pretože to ženám sťažovalo situáciu na trhu práce. Aj z toho pritom vychádza rovnoprávnosť, lebo ak žena nie je ekonomicky nezávislá, vôbec sa tu na rovnoprávnosť nemusíme hrať. Ale ja si naozaj nemyslím, že to množstvo mimovládnych organizácií tu nič po revolúcii nedosiahlo.

Feministkám sa často pripisuje agresivita, nadáva sa im do mužatiek a podobne. V čom vidíte príčiny, že tak pôsobíte na niektorých ľudí?

Kebyže nám nadávali len do toho. Občas počúvame, že sme sexuálne frustrované staré dievky, ktoré nikto nechce, lebo sú škaredé a feministkami sú, lebo inak sa v živote nevedia uplatniť. To súvisí s umelo vytváraným obrazom a ženy sa potom boja s nami identifikovať, lebo majú strach, že ak sa označia za feministky, automaticky budú onálepkované za staré, škaredé a nechcené. Mám pritom množstvo kolegýň a všetko sú to krásne ženy, matky, úžasné manželky a partnerky.

Žehliť viem, ale vyhýbam sa tomu

Panuje tu aj mýtus, že feministka doma nepracuje a všetko za ňu musí robiť muž.

(smiech) Kde sa dá taký nájsť?

Skúsme konkrétne – ako sú domáce práce podelené u vás? Čo všetko musí robiť váš manžel Juraj Mesík?

Keby som na neho nechala varenie, mala by som postavu ako modelka. (smiech) Samozrejme, necítim sa byť nikoho slúžkou, mám dievčinu, ktorá nám chodí upratovať, pretože svoj čas viem stráviť lepšie a nemienim u nás nechať fungovať tie rodovo stereotypné veci, že všetko musím robiť ja. Juraj nevie ani naprogramovať video. On s radosťou rúbe drevo, tak nech ho rúbe, ja zase robím iné veci, ktoré ma bavia. A čo nás nebaví, to si nejako rozdelíme, alebo to delegujeme na iného. (smiech)

Žehliť viete?

Viem, ale vyhýbam sa tomu a nechávam to robiť niekoho iného. Nie však Juraja. (smiech) Nemám problém zaplatiť za veci, ktoré sa mi nechcú robiť alebo ich nestíham.

Nie som závislá od Tutkovej

Z mnohých strán zaznieva, že nebyť slečny Jany Tutkovej, nemali by ste na čom stavať agendu a naopak. Inými slovami – údajne sa vzájomne potrebujete ako Slota s Durayom. Nasvedčujú tomu aj vaše výmeny názorov na blogu.

(smiech) Ak sa nemýlim, kampaň Centra pre bioetickú reformu začala v septembri tohto roku a spor o interrupcie ešte v roku 2000. Pokojne si môžete pozrieť moje mediálne výstupy za celé tie roky. Žila a existovala som teda aj bez slečny Tutkovej, tá je len malým pešiakom vo vojne katolíckej cirkvi proti ľudským právam žien. Nehovoriac o tom, že už predtým tu bola kauza „učebnica sexuálnej výchovy”, ktorú napadla Konferencia biskupov Slovenska, tiež výhrada vo svedomí, kampaň Piata žena proti násiliu páchanému na ženách a mnohé iné, takže nemám pocit, že by som bola na komkoľvek závislá. Nepotrebujem sa zviditeľňovať.

Čo je zlé na tom, ak chce niekto na niečo, čo vníma ako problém, poukázať takou šokujúcu kampaňou? Musíte uznať, že to zarezonovalo v celej spoločnosti. Skúste sa teraz odosobniť v to, že ide o tému, na ktorú máte diametrálny odlišný pohľad, zaujíma ma forma.

Samozrejme, že šokujúce kampane sú súčasťou marketingu. Je právom každého robiť kampaň spôsobom, ktorý považuje za adekvátny. Tú kampaň však poznám z USA, kde aktivisti behajú po krajine s veľkými nákladiakmi a ukazujú podobné obrázky. Robia to snáď už desať rokov a počet interrupcií sa tam absolútne neznížil. Inými slovami – takáto kampaň nie je účinná a neodradí ženy, ktoré sa rozhodnú pre interrupciu. Veď tie ženy predsa vedia, že ide o ľudské embryo a že sa im nenarodí dinosaurus. Je to teda skôr podceňovanie žien.

Video: Oľga Pietruchová o tom, že šokujúca kampaň v USA nezabezpečila pokles interrupcií:

autor: Dana Salajová

VIDEO

Oľga Pietruchová o kampani proti potratom

 

Vložte si video na vlastnú stránku, kliknite na menu – kód na stránku

Kamera: Dana Salajová

Nie je šanca, aby také obrázky odradili ženy od interrupcií

Vylučujete teda, že by taký obrázok mohol ženu odradiť od zákroku?

Nie je šanca. Zapôsobilo to skôr na tie, ktoré potratili nechtiac a ktoré museli podstúpiť interrupciu zo závažných dôvodov. Dostala som veľa mailov o tom, akú traumu im to spôsobilo. Považujem teda za vrcholne nezodpovedné, že sa k nim takto niekto zachoval. Ženy majú právo rozhodovať sa samé aj bez toho, aby ich nejakí fanatici obťažovali takýmito obrázkami.

Oni dokonca priznali, že im vôbec nejde o samotné ženy, ale o ovplyvňovanie verejnej mienky, politiky a Ústavného súdu. Pochybujem, že by sa jeho sudcovia chystali na interrupciu, napriek tomu im zaslali videá. Aj Rada pre reklamu jasne povedala, že tá kampaň nebola zvolená adekvátne a zodpovedne voči všetkým. To už môžeme robiť aj kampane proti dopravným nehodám tak, že urobíme bilboardy so zmasakrovanými ľudskými telami.

Marketingovo to ale bolo geniálne, nie?

Povedala by som, že to bola najbrutálnejšia forma „píár”, akú si mohli zvoliť. Keď teraz nejaká firma „vyhodí” reklamu na jogurt s tým, že je otrávený, tak sa o tom bude hovoriť všade. Iná vec je, či si ten jogurt bude kupovať viac ľudí. Ja som presvedčená, že nie.

Vy ste zástankyňou toho, že proti potratom treba bojovať prevenciou – teda výchovou a prístupom k antikoncepcii. Tutková však na svojom blogu argumentuje, že Plánované rodičovstvo vo Veľkej Británii funguje už desaťročia, antikoncepcia je mladým rozdávaná zdarma a napriek tomu tam počet potratov neklesá, za posledný rok dokonca stúpol o štyri percentá. Nepopiera teda vaše slová prax?

O Veľkej Británii som niečo čítala a tam bolo, že prístup k antikoncepcii sa skôr zhoršuje. Keď Tutková tvrdí to, čo tvrdí, nech tú kampaň robí v Británii, veď odtiaľ pochádza pozadie jej kampane, žije tam, má tam kontakty… čo si budeme rozprávať.

Tam by tú kampaň ale robiť nemohla. Osobne som ju zažila na jednej diskusii, kde s ňou bol aj jej priateľ Bruno Quintavalle z britskej „Pro life aliancie”, ktorý tam do nej húdol, čo má hovoriť a akým útočným spôsobom má reagovať. Jeho strana sa v rámci volebnej kampane neustále snažila pustiť v BBC volebný spot  s brutálnym videom z potratu. BBC to odmietla a celý spor sa dohnal až na najvyšší súd, ktorý dal za pravdu práve BBC s tým, že zodpovedné médium má právo ochraňovať spotrebiteľov.

Ešte raz, skúsenosť z Británie – ak teda Tutková hovorí pravdu – vyvracia vaše argumenty, že aktivity Plánovaného rodičovstva zabezpečia pokles počtu potratov.

V USA existuje štúdia, podľa ktorej pokles interrupcií u mladých dievčat o štvrtinu, bol z 86 % zapríčinený používaním antikoncepcie. Čo sa týka Británie, tam sa v posledných rokoch snažia vo verejnom zdravotníctve ušetriť, okliešťujú sa služby plánovaného rodičovstva a zatvárajú kliniky. Samozrejme, odráža sa to na náraste interrupcií. Je o tom štúdia britského ministerstva zdravotníctva. Keď sa pozriete na kontexty, tak to práveže vyvracia jej tvrdenie.

Nie je ale namieste argumentovať len Britániou. Slečna tam žila, ale my sme na Slovensku. Na Slovensku od roku 1989 poklesol počet interrupcií na žiadosť ženy z 51 tisíc na 10 tisíc (číslo nezahrňuje interrupcie zo zdravotných dôvodov, pozn. autora). Pritom počet užívateliek antikoncepcie stúpol zo 180 tisíc na 360 tisíc. To zodpovedá poklesu interrupcií. Pri nechránenom sexe je totiž asi štvrtinová pravdepodobnosť, že žena otehotnie v priebehu niekoľkých mesiacov. Myslím, že o tom hovorí aj zdravý rozum – na interrupciu ide žena, keď nechtiac otehotnie a právo tomu antikoncepcia zabraňuje.

Interrupcia nie je zločin

Tutková tiež tvrdí, že kým druhá svetová vojna mala na svedomí 40 miliónov obyvateľov, komunizmus 100 miliónov, potraty až 50 miliónov ročne. Označuje to za najväčšiu genocídu v histórii ľudstva.  

To je jej názor, na ktorý má právo. Ale mňa fascinuje, ako niekto dokáže hodinu rozprávať o hodnote života a ani raz pri tom nespomenúť ženu. Na to, aby vôbec vznikol človek, je pritom potrebná práve žena a jej maternica. Pritom Tutková ani neuvádza presné čísla, pretože podľa odhadov až polovica tehotenstiev končí predtým, ako sa žena vôbec dozvie, že je tehotná. To už nie je genocída „z vyššej moci”? Okrem toho, spájať výraz genocída, kde je z nenávisti páchané brutálne násilie na cítiacich a vnímajúcich ľuďoch s interrupciami, kde ide o zákrok voči nič necítiacemu embryu, je podľa mňa zľahčovanie brutálnych zločinov. Interrupcia nie je zločin a nie je motivovaná nenávisťou.

Vytýka sa vám, že síce zastávate právo ženy, ale kašlete na právo dieťaťa žiť. Jeden jedinec na úkor druhého.

To by platilo, pokiaľ by sa to týkalo dvoch samostatných a nezávislých jedincov. Oplodnené vajíčko sa ale bez ženy na dieťa vôbec nevyvinie. Je to jej život a jej telo, o ktorom má právo rozhodnúť, či ho na tento vývoj „poskytne”. Ide teda o to, či sa vôbec nový život, respektíve človek, vytvorí. Právo ženy predsa tiež nie je absolútne, ukážte mi, kde som ja povedala, že je správne, aby sa vykonávali interrupcie po dvanástom týždni.

To netvrdím. Ale logicky – ak preferujete právo ženy rozhodnúť sa, popierate právo dieťaťa. Vaši oponenti zase naopak.

Nie. Ja všade tvrdím, že súčasný slovenský interrupčný zákon je úplne v poriadku, lebo je to jediná forma, ako sa tieto dve práva dajú dať do nejakej rovnováhy. To nie je o preferovaní jedného na úkor druhého. V prvom trimestri je nadradené právo ženy, ide o dobu, kedy sa ešte vyvíja embryo na plod, keď plod necíti, nevidí, nemá vyvinutú nervovú sústavu, ani ľudské schopnosti. Od dvanásteho týždňa je zase nadradené právo plodu nad práva matky. Nikto zatiaľ nevynašiel lepší spôsob, ako dať do rovnováhy právo na slobodu a zároveň na život.

Realitou je – teraz si odmyslime závažné dôvody typu znásilnenie, ohrozenie života matky, choroby a podobne – že na interrupcie chodia niektoré ženy aj z pohodlia, pretože si nechcú kaziť život, kvôli kariére. Sám som s takými hovoril. Aj vtedy akceptujete slobodu voľby ženy, keď ide o čistú nezodpovednosť?

Mali by sme sa pozrieť aj na to, prečo je u nás materstvo prekážkou v kariére. V krajinách, kde to tak nie je – Francúzsko, Škandinávia a podobne, sa rodí oveľa viac detí. Ak máte pocit, že také ženy zabíjajú svoje deti, bežte na políciu a ohláste trestný čin.

Nebavíme sa o zabíjaní „de jure”.

Pozrite – vždy sa nájdu ženy, ktoré na interrupciu pôjdu z – pre niekoho – nie závažných dôvodov. To ale neznamená, že niečo také je dôvodom obmedziť právo na interrupcie všetkým ženám.

To ani netvrdím.

Ja som presvedčená, že väčšina žien si veľmi dobre uváži, či na tú interrupciu pôjde a vypovedá o tom aj počet samotných zákrokov, ktorý klesá. Prevencia teda funguje oveľa lepšie ako nejaká reštrikcia. Na to platí jediný argument – aj keď sa interrupcie zakážu, vždy sa nájdu ženy, ktoré ich budú vyhľadávať.

Vždy musí byť jasné, kto danú kampaň platí

Organizácia, ktorá „vypustila” tie bilboardy proti potratom, vznikla 31. augusta 2007, pričom kampaň sa spustila tesne potom, čo je dôkazom, že peniaze museli mať už predtým. V Paľbe na Markíze spochybnili Tutkovej argument, že na to mohli vybrať peniaze od sponzorov, ak predtým neexistovali. Ona tvrdí, že už predtým boli združením občanov a preto peniaze mohli zbierať.

Pozrite – ak naozaj ide o nezištných slovenských podnikateľov, ktorí chcú viesť boj za záchranu počatých detí a ak je ten boj taký šľachetný, ako tvrdí Tutková, potom sa pýtam – prečo sa boja zverejniť svoje mená?

Ja som robila viac kampaní a viem veľmi dobre, ako to funguje. Na internete ktosi tvrdil, že „ľudia nedajú peniaze iba na kampane, ktoré robí Pietruchová,”. Pritom my sme robili kampaň proti týraným ženám! Na toto by slovenskí podnikatelia peniaze nedali a na protipotratovú kampaň áno? Tomu nebodaj veríte? To by museli byť veľmi zvláštni podnikatelia.

Tutkovej teda neveríte, že to financovali slovenskí podnikatelia?

Myslíte takých ako Gabura? (smiech)

Vy ste vždy zverejňovali mená sponzorov vašich kampaní?

Samozrejme, to bola podmienka, aby vám vôbec dali peniaze. Museli byť uvedené priamo na bilboarde, buď logo alebo ich meno. Žiadna kampaň takého rozsahu tu nebola sprevádzaná tým, že bolo odmietnuté zverejniť mená tých, ktorí to financujú tak, ako to urobili práve v tomto prípade. Vždy predsa musí byť jasné, kto za tým stojí. Som presvedčená, že ak ide o takú úžasne šľachetnú kampaň, ako sa tvária, nemali by mať problém priznať mená. Naopak, mali by sa k tomu hrdo hlásiť. Inak to zákonite vyvoláva nepríjemné otázky.

Nie sme platení z potratových peňazí

Teraz jeden citát z článku Tutkovej: „Spoločnosť pre plánované rodičovstvo (ktorej je Pietruchová šéfkou, pozn. autora) je nastrčenou pobočkou medzinárodnej federácie, prevádzkujúcej najväčšiu sieť potratových kliník vo svete”.

Neviem, kde na toto slečna prišla.

Konkrétne – ste nastrčenou pobočkou? Ako ste vznikli?

Myslíte nastrčenou ako CBR? Nie, naša spoločnosť vznikla v roku 1992 úplne oficiálne ako iné mimovládne organizácie.

Kto ju založil?

Skupina gynekológov – doktori Kliment a Cupaník, ktorí dlhodobo spolupracujú s WHO (Svetová zdravotnícka organizácia, pozn. autora).

Boli tam od začiatku väzby na zahraničie?

Neviem, to sa musíte spýtať ich. Keby aj – no a čo? Až potom, keď vznikli, sa stali členom Medzinárodnej federácie pre plánované rodičovstvo. Treba jasne povedať, že nie sme nejaká zločinecká a mafiánska organizácia, aby sme sa museli hanbiť, že vôbec existujeme. IPPF spolupracuje so Svetovou zdravotníckou organizáciou, OSN, EÚ a inými relevantnými a uznávanými organizáciami. To sa o CBR určite povedať nedá.

Prevádzkuje sa tá najväčšia sieť potratových kliník alebo nie?

To je blbosť. V Európe určite nie, jedine snáď v USA, kde sú kliniky plánovaného rodičovstva. Mám pocit, že slečna jednoducho prenáša rétoriku z USA a v slovenských pomeroch hovorí o americkej realite. Zadajte si do Googlu „biggest abortion provider” a nájdete to vždy v súvislosti s USA. Z americkou spoločnosťou pre plánované rodičovstvo nemáme ani kontakty, nieto ešte peniaze od nich.

Tutková teda klame?

Neviem o tom, že by sa tu prevádzkovala nejaká sieť takých kliník. Platí to iba pre USA. Federácia pre plánované rodičovstvo robí viac menej lobing a vzdelávanie, funguje v 150 krajinách a vznikla ešte v roku 1950. Robí najmä projekty v rozvojových krajinách, kde existuje vážny populačný problém a kde zachránila milióny ľudských životov pred smrťou od hladu a biedy. Tam nemôže prevádzkovať kliniky ponúkajúce interrupcie, pretože sú ilegálne. V takýchto krajinách pomáha vytvárať zariadenia, ktoré zachraňujú životy žien po pokútne vykonaných interrupciách. Ročne ich na to ešte stále umiera okolo sedemdesiat tisíc. Jedno je isté – my nie sme financovaní peniazmi z prevádzkovania interrupcií.

Kto vás financuje?

Predkladáme projekty a na základe nich získavame granty. Mali sme grant z holandskej vlády MATRA, teraz máme jeden z Európskeho sociálneho fondu a podávali sme si projekt na nórsky grantový program a podobne. Nejaké peniaze na sexuálnu výchovu máme z našej európskej centrály. Všetko je zverejnené na web stránke.

Dosť sa hovorí o tom, že vás financujú aj farmaceutické firmy, výrobcovia antikoncepcie.

Občas požiadame, aby nám prispeli na konkrétne aktivity, kde sa potom môžu zviditeľniť. Robili sme jednu konferenciu a spýtali sme sa ich, či by nám nemohli prispieť. Asi tri – štyri firmy nám dali po desaťtisíc korún. Ak toto považujete za financovanie farmaceutickými firmami, tak potom áno. My nemôžeme mať nezištných slovenských podnikateľov?

Žiadna pravidelná spolupráca tam nie je?

Nie. Nejaké peniaze sa snažíme získať skôr cez dve percentá daní. A to nikdy nebolo viac ako sto až dvestotisíc. Ani farmaceutické, ani potratové organizácie nás teda nefinancujú. Je ale úžasné, ak niekto, kto odmieta zverejniť vlastné finančné pozadie, poukazuje na protivníka a snaží sa ho práve cez financovanie spochybniť v duchu „najlepšia obrana je útok”. Kľudne si môžeme sadnúť s CBR za stôl a vyložiť účtovníctvo, my môžeme doložiť a zverejniť každú korunu.

Nemáte pocit, že celý spor spoločnosti o interrupciách je len smiešna zákopová vojna? Jedna strana nikdy nepresvedčí druhú, viď diskusie pod vašimi a Tutkovej článkami. Vždy to je len o urážkach, nepochopení, arogancii a pohŕdaním tými druhými. Aký to má potom zmysel?

To je ako v každej diskusii. Nie je cieľom presvedčiť protivníka, aby zmenil svoj názor, ale existuje tu predsa množstvo ľudí, ktorý žiadny názor nemajú. Ide teda o to, aby sa argumentovalo voči nim. Okrem toho – keď niekto na mňa zaútočí, možno by som mala byť natoľko vznešená a nereagovať, ale taká nezvládam byť vždy a za každých okolností. Preto píšem a snažím sa uviesť tvrdenia na správnu mieru.

Keď však dokola reagujete jedna na druhú, nie je to už viac o emóciách, ako o racionálnej argumentácii?

To závisí od toho, aký článok píšem – či serióznejší, alebo taký, aký som si raz dovolila – o nemravnej Biblii. Pozrite sa na moje články. Sú tiež veci, na ktoré sa nedá argumentovať rozumne, pretože sú zamerané na zosmiešnenie a znemožnenie protivníka. Vtedy je najlepšie obrátiť to na srandu. Okrem toho, ja vždy uvádzam fakty a tiež zdroje, odkiaľ čerpám.

Učenie katolíckej cirkvi prispelo k nerovnosti žien voči mužom

Na serveri JeToTak.sk ste sa v článku vyjadrili, že žena v katolíckej cirkvi je vlastne degradovaná. Prečo si to myslíte?

Som presvedčená, že učenie katolíckej cirkvi počas tých dvetisíc rokov prispelo k nerovnoprávnemu postaveniu ženy u nás.

Akým spôsobom?

Už keď sa pozriete do Biblie, vidíte tam citáty typu „Ženy na verejnosti nech mlčia” a „Muž je hlavou ženy ako Kristus je hlavou cirkvi…, „Ako cirkev je podriadená Kristovi, tak ženy majú byť vo všetkom podriadené svojim mužom”, Muž si totiž nemusí prikryť hlavu, lebo je obrazom Božím a Jeho slávou; žena je však slávou mužovou…” Teda keby bolo podľa Biblie, behali by sme so šatkami ako islamské ženy.

Samotná kniha Genesis hovorí: „Veľmi rozmnožím strasti tvoje a tehotenstvá, deti v bolesti rodiť budeš, a hoci po mužovi túžiť budeš, on nad tebou vládnuť bude.” Niektoré interpretácie hovoria, že tu treba hľadať zdroj odporu cirkvi voči právu ženy na možnosť voľby, aby neušla svojmu bolestnému údelu. Aj preto cirkev po vynáleze narkózy odmietala ju pri pôrode, aby tým žena neušla svojmu údelu, ktorý jej prisúdil rodiť v utrpení.

Okrem toho, staré židovské mýty hovoria o Lilit, ktorá údajne bola prvou ženou, stvorenou zarovno s Adamom. Nepáčilo sa jej však, že ješitný Adam sa stále tváril ako niečo lepšie, stále chcel byť pri sexe navrchu a podobne, odmietala to, tak sa Adam posťažoval Bohu: „Počúvaj, s touto ženskou nevydržím, ona nechce poslúchať”. Na to jej Boh povedal: „Nonono, takto to nejde, musíš počúvať Adama”. Tá im odpovedala, aby jej kamsi vyliezli a odletela. Boh preto stvoril poslušnú Evu. Lilit bola vlastne prvá feministka. (smiech)

Katolícka cirkev však oponuje, že žena pre ňu menejcenná nie je.

Tak sa pozrite na hierarchiu rímskokatolíckej cirkvi, koľko žien sa v nej nachádza, ako sa odmietajú venovať diskusii o vysviacke žien, nehovoriac o diskusii na tému celibát. Celú cirkev držia pritom pri živote najmä staršie ženy. Nebyť tých, už by dávno zanikla.

Dôvod?

Kto chodí do kostolov, kto sa o ne stará, kto indoktrinuje malé deti svojimi predstavami a vierou?

Ak tie babky chodia do kostola, nemôže to byť dôkazom, že sa ako ženy necítia menejcenné a degradované?

Ak niekto stále žije v nejakom stereotype, zdá sa mu to normálne. Ak mu stále niečo hovoria, uverí tomu. A tu sú k tomu odmalička deti vedené bez toho, aby sa mohli slobodne rozhodnúť. Oni si cirkev nevyberajú, vyberá im ju niekto iný.

Rodičia, ktorí ich vychovávajú. Tí snáď majú právo vychovávať dieťa ako chcú.

Slobodu má teda rodič, nie dieťa. Týmto naháňaním detí sa cirkev udržala celé tie roky. Inak by už dávno nebola. Nie nadarmo hovoria: „Nechajte maličkých prísť ku mne.” Tým, že hustia do detí tieto veci, je pre ne oveľa ťažšie vo vyššom veku utvoriť si vlastný názor. Deti sú vedené k tomu, aby počúvali autority bez výhrady a nevyberajú si, čomu majú veriť a čomu nemusia. Náboženstvo si človek nevolí, on sa do neho narodí. Preto som presvedčená o tom, že náboženstvo nemá čo hľadať v školách, že patrí výhradne na fary. Pozrite si, aké zmätky v hlavách im to spôsobuje – na biológii sa učia o Darwinovi a na náboženstve o tom, že svet vznikol za sedem dní. Vo veku osem až deväť rokov tomu majú ako rozumieť?

O Darwinovi sa učí vo veku trinásť rokov.

No práve, o stvorení sa učia už skôr. Ako majú potom porozumieť vedeckým zdôvodneniam, keď im doteraz tvrdili v tej istej škole niečo iné? Okrem toho, v ústave je jasne napísané, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Ja neupieram cirkvi právo vyučovať. Ale mala by to robiť buď na cirkevných školách alebo na farách, aby to bolo aj pre deti jasne oddelené. Vo verejnom školstve to nemá čo hľadať.

Nerovnomerné postavenie žien voči mužom je príčinou násilia na ženách

V tom článku na JeToTak ste napísali aj toto: „Podľa Metodickej príručky pre vyučovanie výchovy k láske a rodičovstvu (vydala Katechistická komisia pri Konferencii biskupov Slovenska) sa deti učia: „A manželka nech si ctí muža. Žena, ktorá vie všetko lepšie ako jej manžel, to nie je žena do manželstva, taká ničí manželstvo… Žena musí byť taká múdra, že to nebude dávať manželovi najavo, že má vyššiu inteligenciu, že je múdrejšia… Muž skôr znesie, keď mu žena dá viackrát do mesiaca bryndzové halušky, ale neznesie, aby mu dávala najavo, že niečomu lepšie rozumie, aj keď tomu naozaj lepšie rozumie.” To tam naozaj je? Na ktorej strane konkrétne?

Samozrejme, môžete si ju kúpiť a presvedčiť sa. Na náboženskej výchove sa to bežne vyučuje. A učia sa tam aj iné nezmysly, že homosexualita je hriech, sexuálne aktivity pred manželstvom detto, že vírus HIV prejde aj cez porcelán, že kondómy a antikoncepcia sú hriešne zlo a podobne.

Teraz ma vyslovene zaujíma tá vec, ktorú som citoval o ženách – že cirkev naozaj učí deti takéto nezmysly.

Ja netvrdím, že to vyučujú na všetkých školách, ale majú to v ich metodickej príručke. A je to aj spôsob, akým formujú názory chlapcov, ako sa majú správať k ženám a ako sa ženy majú správať k mužom. Oni vám to aj tak poprú, lebo budú rozprávať o úžasnej úlohe ženy matky v rodine a domácnosti, ale zamlčia, že práve tá úloha je zdrojom nerovnosti medzi mužom a ženou. Netvrdím pritom, že to robia so zlým úmyslom, ale vidíte, aký majú názor.

Pritom práve nerovnomerné postavenie žien voči mužom je napríklad príčinou násilia na ženách. Oni vôbec nemajú ambíciu vychovávať deti k tomu, že ženy sú rovnoprávne ľudské bytosti a že ich tak treba brať. Žijeme na začiatku tretieho tisícročia, takže to nie je normálne.

Každý, kto o tom premýšľa, sa musí stať ateistom

Ste veriaca?

Nie. Ja som panteistka.

Nikdy ste o tom bližšie nepremýšľali?

Práveže áno a práve vďaka tomu som neveriaca. Som presvedčená, že každý, kto o tom premýšľa, sa musí v určitom bode stať ateistom. Chápem ľudí, že majú potrebu spirituality, že je niečo nad nami, ale ja osobne to nepotrebujem. Ale je iné byť veriacim a iné stotožňovať sa s tým, čo robí rímskokatolícka hierarchia na Slovensku. Tu sa niekto oháňa číslom 80 % ohľadne sčítania ľudu, ale ten niekto neskutočne manipuluje. Viera nemá s cirkvou nič spoločné, ja to oddeľujem. A v sekulárnom štáte nemá cirkev právo vnucovať svoj svetonázor všetkým.

Vyplýva vaše „neverenie” aj z toho, ako podľa vás pristupuje k ženám cirkev?

Z toho vyplýva skôr odpor voči cirkvi, moje ateistické presvedčenie vychádza z vedeckého poznania a faktov. A zaujímalo by ma, prečo vôbec cirkev reaguje na problémy ľudskej sexuality. Prečo majú pocit, že sa to toho musia miešať?

Prečo by sa nemohli?

My sme napríklad vydali príručku sexuálnej výchovy pre deti na etickej výchove. Nie na náboženstve, ale na etickej výchove, čo je alternatíva! A viete, čo tu potom cirkev rozpútala.

Im v tej príručke prekážalo, že tam označujete za normálne veci, ktoré oni za normálne nepovažujú.

Áno, že homosexuáli sú normálni ľudia, ktorých treba rešpektovať, že masturbácia je neškodná, že sex pred manželstvom nie je hriech. Nebolo to tam takto presne napísané, ale nedali sme tam ani vetu, že „sexuálny styk jedine v manželstve”. Viete, rozprávky môžete čítať deťom pred spaním, ale my sme vychádzali z reality. A keďže vieme, že mladí ľudia budú mať sex pred manželstvom vždy, dokonca aj pred dosiahnutím plnoletosti, snažili sme sa, aby tam boli veci, ktoré im pomôžu zorientovať sa.

Nechýbal v tej príručke moment zodpovednosti vo výchove tých detí?

Ale veď to je metodická príručka pre učiteľov a len jedna časť sexuálnej výchovy! Nemala komplexne riešiť celú sexuálnu výchovu ako takú. My sme nikdy nepovedali, že učitelia v tomto smere nemajú deti vychovávať, na to majú iks iných príručiek, aj od cirkvi. My sme sa venovali len jednej časti a je to tam jasne napísané. Nie sme mravokárcovia, snažíme sa reflektovať realitu a pomáhať mladým ľuďom.

Aké sú odozvy na tú príručku?

Veľmi pozitívne, dokonca sme mali na jednom tréningu dvoch katechétov, ktorí povedali, že nechápu, čo už len môže mať proti tej príručke ich cirkev. Čiže je množstvo učiteľov a učiteliek, ktorí tú príručku používajú, my sme ich vyškolili asi sto, z toho dvoch spomínaných katechétov. Tí sa veľmi čudovali, ako voči tomu môže niekto protestovať.

Blogujete na Sme a občas vám v diskusii niekto vytkne, že ste sa nepresadili v rodovej rovnosti, so sexuálnou príručkou pre školy, tak to teraz skúšate v boji proti fanatikom. Aký je váš protiargument?

Hlúposť. Všetko so všetkým súvisí. Moja „kariéra” je v tomto smere konzekventná od roku 2000. Dodnes sa venujem rovnoprávnosti mužov a žien, čo, úplne samozrejme, obsahuje množstvo ďalších tém. Sústreďujem sa na tému reprodukčných a sexuálnych práv, pod ktorú spadajú interrupcie i sexuálna výchova, naďalej sa tiež venujem téme rodovej rovnosti. Napríklad teraz vydávam publikáciu Rodová rovnosť v organizácii – stručná sprievodkyňa. Nie je teda pravdou, že rodovej rovnosti sa nevenujem, skončila som na túto tému dokonca postgraduál vo Viedni. A rodová rovnosť bez toho, aby sa ženy mohli o sebe rozhodovať, predsa neexistuje. Ten diskutér teda zavádza.

Video: Oľga Pietruchová o nerovnosti žien voči mužom:

autor: Dana Salajová

VIDEO

Oľga Pietruchová o nerovnosti medzi ženami a mužmi

Vložte si video na vlastnú stránku, kliknite na menu – kód na stránku

Kamera: Dana Salajová

Kvóty pre ženy v politike sú potrebné

Ako pozeráte na kvóty pre ženy v politike? Nebola by to ich degradácia na čosi „nižšie”, čomu treba pomáhať pozitívnou diskrimináciou?

Zastúpenie žien v politike je nižšie ako u mužov, o tom sa snáď nemusíme baviť.

Ženy majú o politiku reálne menší záujem ako muži.

Ale kde, je množstvo žien, ktoré by chceli byť v politike. Choďte sa pozrieť na sekretariáty strán, kto tam v skutočnosti robí nejakú robotu. Nemáte teda pravdu. Iná vec je, ako sa k tomu stavajú samotné strany a ako sa zostavujú kandidátky do volieb. Vyskúšala som si to a je mi jasné, že veľká väčšina ľudí do politiky nejde preto, že tam chce niečo presadiť alebo má nejakú tému, ale len kvôli…. viete čomu.

K tým kvótam…

Ja sa považujem za sociálnu liberálku a pre mňa sú proste kvóty menším zlom. V osemdesiatych rokoch som zažila Nemecko, ktoré práve vtedy zavádzalo kvóty pre ženy v politike. Prvé dva roky to bolo o tom, že keď nejaká žena niečo nie veľmi šťastne sformulovala, označovali ju, že „áno, to je tá kvótovaná” a smiali sa z nej. Keď však niečo blbé povedal muž, tak sa nezovšeobecňovalo, že všetci muži sú blbí, ako pri ženách. Dnes sú tam už kvóty, myslím, zrušené, napriek tomu tam nie je relevantná strana, ktorá by si dovolila postaviť kandidátku, na ktorej by nebola aspoň tretina žien. Nie kvôli nejakým príkazom, ale preto, že je to tam už normálne.

Kvóty sú síce kontroverzné, ale prevracajú obraz v celej spoločnosti. Tu máme pocit, že ak sú vo vláde jedna až dve ministerky, je to normálne. Ale nie je. Normálne by bolo, aby ich tam bola tretina alebo polovica. Bavme sa o tom, že na Slovensku tvoria polovicu ľudí ženy, tie majú dokonca vo všeobecnosti lepšie vzdelanie ako muži.

Máte zmapované ženy, ktoré chceli ísť do politiky, ale nemohli, lebo nie sú mužmi? Pretože realitou je, že zakázané to nemajú a príklady Belousovovej, Tóthovej, Belohorskej, Záborskej, Martinákovej, Radičovej a ďalších, to dokazujú.

Nemám zmapované také ženy, ale opäť hovorím – bolo by zaujímavé spraviť si obraz o štruktúre politických strán u nás a pozrieť sa, kto v nich  naozaj vykonáva prácu, kto tvorí volebné programy a tak ďalej.

Ktorá strana je podľa vás v prístupe k ženám do politiky najhoršia?

Spomeňte si na bilboardy z posledných volieb, na ktorých stáli štyria páni v čiernom. KDH.

Aj oni však majú v parlamente ženy, dokonca aj europoslankyňu.

Iste, ale to nie je len o pohlaví a samotnej žene v politike, ktorou sa dá ukazovať. Radšej nech ich je tam menej, ale takých, ktoré sa neboja presadzovať agendu v prospech všetkých žien.

Aby sme uzavreli tému – nevnímate kvóty ako niečo degradujúce pre ženy?

Máme tu predsa množstvo iných kvót v politike a o tých nikto nehovorí. Sto percent kandidujúcich musí mať viac ako 21 rokov, všetci musia byť na kandidátkach politických strán a podobne. To už nie sú kvóty?

Vy však bojujete o rovnosť medzi ženami a mužmi.

A v čom tam vidíte pri kvótach rozpor?

V tom, že ak budú na ženy kvóty, nie sú si s mužmi rovní, je to pozitívna diskriminácia, a teda nemôže ísť o rovnosť.

No moment, vy tomu hovoríte pozitívna diskriminácia, ja tomu hovorím vyrovnávacie opatrenie. Rovnosť predsa neznamená, že s každým zaobchádzate rovnako. Ak sa narodí dieťa v bohatej bratislavskej rodine a niekto iný ako ôsme dieťa v rómskej rodine v Jarovniciach, de jure majú rovnaké práva a šance, ale de facto to tak nie je ani zďaleka. Takže to neberte ako pozitívnu diskrimináciu žien, ale ako vyrovnávacie opatrenie v snahe pomôcť tomu, kto má nižšie šance vďaka tradíciám alebo pôvodu, ktorý nedokáže ovplyvniť. Ženy predsa nemôžu za obraz, ktorý tu o nich niekto vytváral dvetisíc rokov. Keď sa bude rovnosť odrážať aj vo výsledkoch, teda bude skutočná, nebude treba žiadne kvóty. Ale teraz sú potrebné.

Či je žena dobrou matkou, nezáleží od toho, koľko času trávi doma

Je mnoho ľudí, dokonca aj žien, ktoré tvrdia, že miesto ženy je po pôrode doma, nie v práci pri robení kariéry. Odôvodňujú to tým, že jedine žena dokáže otehotnieť, porodiť, kojiť, preto by mala byť kvôli dobru samotného dieťaťa doma čo najdlhšie. Ako vnímate takéto názory? Nehovorím teraz o tom, že má robiť slúžku mužovi.

Podľa mňa je rovnako dôležité, aby dieťa vyrastalo aj s otcom, nielen s matkou. Áno, biológia hovorí to, čo ste spomínali, ale už neurčuje, že jedine žena môže prebaľovať, pripravovať kašu, vstávať v noci k dieťaťu, respektíve sa oň starať.

To ani nespochybňujem.

Ide mi len o to, aby sa na tých biologických základoch nevytvárala nejaká schéma, ktorá sa prenáša cez socializáciu a vytvára obraz ženy, ktorej miesto je výhradne v domácnosti. Z toho potom totiž vzniká dôsledok, že žena nemá čo hľadať vo verejnom živote. Jediná pravda v tomto neexistuje a nespochybňujem ani, že je množstvo žien, ktorým vyhovuje byť doma a starať sa o deti.

Ja sama tiež veľa času trávim so svojim malým synom a nikam som ho zatiaľ nedala. Mne ide o právo ženy rozhodnúť sa – aby to nebolo len o tom, že spoločnosť ich bude „nútiť”, aby ostali po pôrode doma tri roky s dieťaťom. Sú predsa aj ženy, ktoré chcú mať deti a zároveň ďalej pracovať. Prečo nie? O tom má rozhodovať žena, nie spoločnosť, ktorá určí, že jej miesto je doma a výhradne pri výchove detí.

Sú aj ženy, ktoré už mesiac po narodení dieťaťa idú do práce, pretože nechcú prísť o kariéru.

Po mesiaci určite nie. Aspoň nie u nás, aj keď v USA je to úplne bežná nutnosť.

Minimálne jednu takú poznám. Nezovšeobecňujem, len ma zaujíma, ako na to pozeráte vy.

No dobre, ale je to jej vec. Či je dobrou matkou, predsa nezáleží na tom, koľko času strávi v domácnosti. Teraz práve takáto debata prebieha v Nemecku. Ministerkou rodiny je tam žena – lekárka od kresťanských demokratov, ktorá má sedem detí a celý život pritom pracovala. Ona hovorí, že dobrú matku nepredstavuje žena, ktorá sedí doma pri deťoch a v zúfalstve si trhá vlasy. Stráviť doma tri roky s malým dieťaťom nie je žiadna sranda.

Dobrou matkou predsa môže byť napríklad aj tá, ktorá sa po šestnástej hodine, teda po návrate z práce, šesť hodín v kuse venuje svojmu dieťaťu. Malo by to byť navyše vyvážené – a treba hovoriť aj o otcoch. Nie je normálne, ak chodia domov vtedy, keď už dieťa spí a odchádzajú do práce ešte predtým, ako sa zobudí. Mnohí muži sa zrazu spamätajú až pri rozvode a cítia sa pritom ukrivdení, že im je dieťa odobraté.

http://www.sme.sk/c/3628957/olga-pietruchova-za-nerovne-postavenie-zien-moze-aj-cirkev.html

, , ,

  1. Pridaj komentár

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: