Nedocenená práca žien

História, legislatíva a konceptualizácia rodového rozdielu v odmeňovaní

Európska únia už pri svojom zrode roku 1957 zakotvila v Rímskej zmluve princíp rovnakého odmeňovania mužov a žien. Napriek obrovskému pokroku, ktorý ženské emancipačné hnutie spravilo od roku 1957, napriek rapídnemu nárastu zamestnanosti žien a úrovne ich vzdelania, dobrému legislatívnemu zázemiu, ako i napriek úplne odlišným podmienkam na pracovnom trhu v roku 1957 a dnes, záruky rovnakej odmeny za rovnakú prácu, dané ženám pred 50 rokmi, ostávajú stále v rovine nesplnených sľubov.

Lisabonská stratégia zaviazala členské štáty znížiť do roku 2010 rodový rozdiel v odmeňovaní na polovicu. V súčasnosti však v priemere stále dosahuje 15 %, pričom kolíše od najnižšej (napr. Slovinsko 11 %) až po najvyššiu úroveň (viac ako 25 % – Cyprus, Estónsko a Slovensko). „Napriek tomu, že dievčatá dosahujú v škole lepšie výsledky ako chlapci a na trh práce vstupuje viac žien s vysokoškolským vzdelaním ako mužov, naďalej pretrváva 15-percentný rozdiel v odmeňovaní. Táto situácia je absurdná a vyžaduje si zmenu,” uviedol Vladimír Špidla, komisár EÚ pre zamestnanosť, sociálne záležitosti a rovnaké príležitosti.[1]

Zarážajúce je, že za posledných 10 rokov sa rodový rozdiel v zárobkoch    vôbec neznížil, skôr naopak. Je zrejmé, že pretrvávajúci androcentrický pohľad na ekonomiku a nerovnováha medzi mužmi a ženami v iných oblastiach znemožňujú prijať skutočne účinné opatrenia a – v prvom rade – radikálne zmeniť prístup k ponímaniu hodnoty práce ako takej.

 Historický pohľad

Od začiatku moderných dejín ľudstva sa ženská práca, vykonávaná každodenne na udržanie chodu domácnosti a opateru detí – tzv. reproduktívna práca -, považuje za menejcennú a v dôsledku obmedzenia na súkromnú sféru za neviditeľnú. Nástupom osvietenstva a ženského hnutia v 18. a 19. storočí začínajú byť ženy ekonomicky aktívne. Prístup k vzdelaniu im postupne otvára aj obzory odbornej práce, hoci odborne vzdelané ženy stále ostávajú výnimkou. Priemyselná revolúcia už od začiatku 18. storočia vo Veľkej Británii a neskôr i v ostatných krajinách prináša so sebou masový nástup žien do výrobnej sféry. Typy prác, ktoré ženy môžu dostať, sú však naďalej veľmi obmedzené. Razantne sa potvrdzuje rozdelenie práce na mužskú a ženskú. Ženy aj naďalej pracujú predovšetkým v domácnosti a v oblasti starostlivosti, teda v reproduktívnej súkromnej sfére. Pracovné sféry sa čoraz intenzívnejšie od seba oddeľujú, pričom mužská práca sa hodnotí vyššie ako ženská. Industrializácia, rozvoj priemyselného trhu práce a ideológia domáceho kozubu ženám vytvorila nové a v porovnaní s mužmi odlišné podmienky zamestnávania, pričom ich podriadila mužským živiteľom rodiny, znevážila ich schopnosti a ženskú prácu vytlačila na okraj (Abrams, 2002). V Európe sa počas priemyselnej revolúcie vytvárajú hlavne dva druhy ženskej práce: slúžka v domácnosti a továrenská robotníčka. Práca v priemysle, vyčlenená pre ženy, je spravidla menej platená a sústreďuje sa v určitých odvetviach.

Aj v Československu dostávali zamestnané ženy za rovnakú prácu nižšiu odmenu ako muži. Ich platy sa často považovali za „hladové mzdy”. V roku 1929 predstavovala priemerná pláca žien len 62 % pláce mužov. Najlepšie mzdové podmienky mali ženy v peňažníctve a najhoršie v obchode. Mzdové tarify boli stanovené osobitne pre mužov a ženy, pričom ženské boli aj o polovicu nižšie (Glos, 1937).

Filozofia považujúca ženskú prácu za dočasnú (do vydaja), respektíve u vydatých žien za „prilepšenie k príjmom manžela – živiteľa”, mala o. i. za následok, že sa ženy vo všeobecnosti pokladali za lacnú pracovnú silu. „Ideológia cnosti spečatila chudobu pracujúcich žien a umožnila víťazstvo priemyselnej revolúcie.” (Smith, 1989, strana 178) Priemyselná revolúcia by totiž bez pracujúcich žien nemohla prebehnúť tak, ako ju poznáme. 

Socializmus a práca žien      

 Rozdiely v zárobkoch mužov a žien pretrvávali aj v rovnostárskej socialistickej spoločnosti. V čase pádu socializmu rozdiel medzi príjmami mužov a žien predstavoval asi 25 – 30 % (Eberhardt – Heinen, 1993). Tieto rozdiely boli zvlášť výrazné v priemysle, a to aj v sektoroch s prevahou žien (napríklad v textilnom priemysle). Príjmový rozdiel bol najmenší v službách – predstavoval asi 10 – 15 % (Eberhardt – Heinen, 1993).

V čase pádu Berlínskeho múru bola v krajinách východnej Európy plná zamestnanosť, pričom ženy predstavovali 47 – 50 % všetkých pracujúcich. Vo feminizovaných sektoroch (ľahký priemysel, služby, verejná správa, poľnohospodárstvo) boli výrazne nižšie platy, a aj v rámci jednotlivých sektorov existovala platová priepasť; napr. v zdravotníctve boli lepšie zaplatené oblasti obsadené prevažne mužmi (chirurgia), kým ženy sa museli zväčša uspokojiť s horšie odmeňovanými pozíciami praktických lekárok. Rozdelenie kategórií na inžiniersko-technických pracovníkov a úradníkov v platových sústavách viedlo k platovému zvýhodneniu mužov, nakoľko ženy sa sústreďovali v horšie platenej úradníckej kategórii. Nemalé rozdiely v mzdách boli aj v tých prípadoch, keď ženy vykonávali rovnakú prácu ako muži (Barošová, 2004). V Československu v roku 1946 predstavovala priemerná mesačná mzda žien 64,6 % zo mzdy mužov, v roku 1966 68,5 % a v roku 1984 68,9 % (Barošová, 2004).

 Ekonomický rast západných krajín a globalizácia

 Platená práca žien zohrávala dôležitú úlohu v ekonomickom raste krajín západnej Európy a Severnej Ameriky v 90. rokoch. Medzi rokmi 1991 a 1996 stúpla zamestnanosť žien v 18 z 24 západných krajín, pričom nárast je najzreteľnejší v krajinách s nízkou ekonomickou aktivitou žien ako Grécko, Írsko, Španielsko a Švajčiarsko. Vo Švédsku a Fínsku dosahuje zamestnanosť žien rovnaké čísla ako zamestnanosť mužov. Pokračujúca feminizácia pracovného trhu sa očakáva vzhľadom na demografický vývoj, ako aj vzhľadom na motiváciu vyplývajúcu z legislatívnej a politickej podpory. V súčasnosti 75 % novovytvorených pracovných miest v EÚ obsadzujú ženy (EK, 2007). Štatistiky hovoria, že v EÚ je počet žien s vysokoškolským vzdelaním vyšší ako počet rovnako kvalifikovaných mužov. Napriek tomu ženy zarábajú v priemere o 15 % menej ako muži.

Na druhej strane, v dôsledku globalizácie sa situácia na trhu práce v rozvojových krajinách veľmi podobá európskej situácii počas priemyselnej revolúcie. Nadnárodné spoločnosti najímajú na monotónnu prácu hlavne ženy, pretože majú „väčšiu trpezlivosť a šikovnejšie prsty”. Kvôli nižšiemu statusu žien v týchto krajinách im možno pri vyššej efektivite platiť menej ako mužom. Rovnako sa predpokladá, že sú poslušnejšie a nebudú sa organizovať v odborových organizáciách (Webster, 1996).

 Legislatíva o rovnosti v odmeňovaní

 S nástupom ľudskoprávneho prístupu, ktorý bol priamou reakciou na masové vyvražďovanie za 2. svetovej vojny, a schválením Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa začína aj na rovine medzinárodného práva hovoriť o rovnosti žien a mužov. Druhá vlna feministického hnutia už vo svojich začiatkoch upozorňuje o. i. na znevýhodnenie žien v odmeňovaní za prácu. Simone de Beauvoir píše: „…žena sa usiluje emancipovať prácou práve v spoločnosti, kde existuje manželské spoločenstvo: pripútaná k rodinnému kozubu svojho otca, manžela, uspokojí sa často s tým, že prináša do domácnosti príspevok. Pracuje mimo rodiny, ale pre ňu. A pretože sa robotníčka nemusí starať o všetky potreby rodiny, je ochotná prijímať oveľa menšiu odmenu za prácu, než požaduje muž. Keďže sa väčšina žien uspokojuje s nižšou mzdou, udržuje sa ženská mzda vôbec na úrovni, aká je pre zamestnávateľa výhodná.” (Beauvoir, 1949, s. 149.) Očividná a verejne aj odsudzovaná nespravodlivosť v odmeňovaní našla (na rozdiel od iných otázok ženského hnutia) pomerne rýchlo aj legislatívne ukotvenie.

Medzinárodná organizácia práce (ILO) v roku 1951 prijala Dohovor o rovnakom odmeňovaní (Equal Remuneration Convention, No. 100), ktorý postupne ratifikovalo 146 členských krajín, medzi nimi všetky krajiny Európy. Už tu sa hovorí o princípe rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty, čo je oveľa širší pojem.

Priekopníkom rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu bolo Francúzsko, ktoré už v roku 1927 zákonom zakotvilo pre kvalifikované učiteľky a učiteľov „égalité de rémunération”. V USA federálna vláda v roku 1963 schválila „United States Equal Pay Act” a v roku 1964 bol zakotvený aj princíp rovnakého odmeňovania za prácu porovnateľnej hodnoty.

V roku 1968 štrajkovali sústružníčky vo Veľkej Británii proti stereotypnej hierarchii založenej na diskriminácii na základe pohlavia. Zakrátko na to, v roku 1970, bol schválený Equal Pay Act.

V Nemecku zakotvuje článok 3 Ústavy z roku 1949 rovnoprávnosť mužov a žien. Zákonník práce z roku 1972 vyžaduje, aby každý zamestnávateľ zabezpečil rovnaké zaobchádzanie pre každú osobu, pričom zdôrazňuje najmä rodovú rovnosť.

Za progresívne škandinávske krajiny môžeme uviesť príklad Fínska, ktoré už v ústave z roku 1919 zaručuje rovnosť všetkých občanov pred právom. Zákon o zamestnaneckých zmluvách z roku 1970 zakazuje diskrimináciu na základe pohlavia v zamestnaneckom pomere.

Československo

Po skončení 2. svetovej vojny bola v novej Československej republike v júli 1945 oficiálne vyhlásená mzdová rovnoprávnosť medzi mužmi a ženami (Novacký, 1969). Mzdové sadzby po tomto vyhlásení už neboli stanovené osobitne pre mužov a osobitne pre ženy, hoci mzdové skupiny mali ešte stále znaky predchádzajúceho rozlišovania podľa pohlavia. Bolo to zrejmé z vytvorenia skupiny robotníkov pre ťažšie práce a pre ľahšie práce, pričom ťažšie – lepšie platené – práce vykonávali výhradne muži. Až po zavedení tarifno-kvalifikačných katalógov v rokoch 1958 – 1960 boli priznané robotníkom kvalifikačné triedy na základe kvalifikačných skúšok (Barošová, 2004).

Európska únia

Rímska zmluva (1957) o založení Európskeho spoločenstva zakotvila v článku 119 (teraz článok 141) princíp rovnakého odmeňovania mužov a žien za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty. Článok 119 hovorí:

„V priebehu prvej etapy každý členský štát zabezpečí uplatňovanie a ďalšie dodržiavanie zásady rovnakej odmeny mužov a žien za rovnakú prácu. V zmysle tohto článku ´odmena´ znamená obvyklú základnú alebo minimálnu mzdu alebo plat a všetky ďalšie plnenia, či už v peňažnej forme alebo v naturáliách, ktoré zamestnávateľ priamo alebo nepriamo vypláca pracovníkovi v pracovnom pomere.

Rovnosť odmeňovania bez rozdielu pohlavia znamená, že:

  • odmena za rovnakú prácu pri úkolovej mzde sa vypočíta podľa rovnakej sadzby,
  • odmena za prácu je pri časovej mzde za rovnakú prácu rovnaká.”

Treba však poznamenať, že motiváciou pre zakotvenie tohto článku nebola len snaha o zrovnoprávnenie žien a odstránenie ich diskriminácie, ale aj tlak Francúzska. Francúzi sa totiž princíp rovnakého odmeňovania snažili uplatňovať už v 50. rokoch a obávali sa, že im to oproti ostatným štátom prinesie konkurenčné znevýhodnenie vyššími nákladmi na pracovnú silu.[2]

Až do roku 1976 bol tento princíp považovaný za ekonomický (a nie sociálny a ľudskoprávny) cieľ; išlo o úsilie vyhnúť sa rozdielom v nákladoch na prácu zamestnávaním žien, ktoré boli za rovnakú prácu platené horšie ako muži. V roku 1976 Európsky súdny dvor v prelomovom prípade Defrenne v. Sabena[3] odmietol tento prístup, keď deklaroval, že článok 119 má dvojitý cieľ „predísť konkurenčnému zvýhodňovaniu niektorých členských štátov, pričom súčasne patrí aj k sociálnym cieľom spoločenstva, ktoré nie je len ekonomickou úniou”.

Princíp rovnakej pláce za rovnakú prácu sa v roku 1975 premietol do Smernice o rovnakom odmeňovaní[4] a členské štáty ho povinne aplikovali do svojej legislatívy; o jeho uplatňovaní v praxi existuje množstvo rozsudkov súdnych dvorov vrátane Európskeho súdneho dvora. Zmluva z Amsterdamu, prijatá 2. októbra 1997, zaväzuje všetky členské štáty, aby zabezpečili princíp rovnakého odmeňovania mužov a žien za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.[5]

 Teórie príčiny rodových rozdielov v odmeňovaní

 Na vysvetlenie rodových rozdielov v zárobkoch existujú dva odlišné prístupy. Teória „voľby” vychádza z neoliberálnej filozofie ľudského kapitálu a všemocnosti slobodného trhu, kým teória „diskriminácie”, resp. „inštitucionalizovanej ekonomiky” je postavená na feministických pozíciách a hovorí o štruktúrnom znevýhodnení žien a o rodovej deľbe práce. Pritom je dôležité, že ľudský kapitál, ktorým operuje neoliberálna teória, sa získava na individuálnej úrovni, čo neposkytuje veľký priestor pre intervenciu, kým teória diskriminácie považuje znevýhodnenie žien za zlyhanie systému pracovného trhu, a preto intervencie legitimizuje.

Teória ľudského kapitálu alebo teória „voľby”

Teóriu ľudského kapitálu (Human Capital Theory) vypracoval nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Gary Becker. „Analýza ľudského kapitálu vychádza z predpokladu, že sa jednotlivci rozhodujú o svojom vzdelaní, pracovnej príprave, lekárskej starostlivosti a o ostatných doplňujúcich vedomostiach a zdraví na základe porovnania výnosov a nákladov. Výnosy zahrnujú popri zlepšení zárobkov a zamestnania kultúrne i ostatné zisky, zatiaľ čo náklady obvykle závisia od ušlej hodnoty času stráveného získavaním týchto investícií.” (Becker, 1997, s. 195.)

Podľa tejto neoliberálnej teórie je nižší zárobok žien výsledkom ich voľby, podmienenej rôznymi prioritami žien a mužov pri výbere povolania a zamestnania. Ženy okrem toho investujú do ľudského kapitálu – vzdelania a skúseností – v oblastiach, ktoré ich uspokojujú, ale nevyznačujú sa vysokou návratnosťou investície, kým muži uvažujú opačne. Becker argumentuje, že primárnym záujmom žien je venovať sa rodine a domácnosti, preto si vyberajú nenáročné povolania, ktoré vyžadujú menšie investície do vzdelania a majú menšie nároky na schopnosti (Becker, 1992). Sama diskriminácia je podľa Beckera na konkurenčnom pracovnom trhu niečo iracionálne, a preto aj nepravdepodobné.

Hoci autor uznáva, že teória ľudského kapitálu nemusí vysvetliť celý rozdiel v zárobku a diskriminácia môže hrať svoju rolu (Becker, 1992), mnoho libertariánov a neokonzervatívcov to popiera a používa túto teóriu ako univerzálne vysvetlenie a argument proti akýmkoľvek štátnym zásahom. Tento prístup sa často vyskytuje v populárnych knihách, bez serióznych výskumov a dôkazov. Jeden z hlavných protagonistov teórie voľby Warren Farrell vo svojej knihe Why Men Earn More (Prečo muži zarábajú viac) tvrdí, že existuje 25 rozdielov v prístupe mužov a žien k pracovnej činnosti, a tie sú dôvodom, prečo muži zarábajú viac (Farrell, 2005). Kým muži si volia lepšiu kariéru a lepšie zárobky, ženy uprednostňujú „lepší život”, t. j. viac času pre domácnosť a rodinu. Keby si ženy vybrali správne odvetvia, zarábali by podľa autora rovnako dobre ako muži. Farrell argumentuje, že zužovanie pojmu odmeňovanie iba na zarobené peniaze je scestné, pretože dôležité je míňanie peňazí. Ženy v USA rozhodujú o 80 % rodinných nákupov, čo svedčí o silnom presune financií od mužov k ženám. Analýzy, ktoré sa venujú iba porovnávaniu zárobkov, tento dôležitý fakt podľa Farrella obchádzajú. Po vyhodnotení všetkých 25 premenných dospieva autor k záveru, že ženy zarábajú v prepočte na rovnako odpracovaný čas (rozumej v platenej práci) a na rovnakú zodpovednosť vlastne viac peňazí ako muži.

Farrellove kalkulácie a metodológia nikto nikdy neoveroval. Sú však rozšírené a populárne, preto sa nimi treba zaoberať. Mnohé seriózne akademické výskumy (Blau a Kahn 1997, Wood 1993) na rozdiel od Farrella zistili, že i pri zarátaní faktorov ako rodinný stav či materstvo, vzdelanie, skúsenosť a iné stále zostáva signifikantný rozdiel v odmeňovaní v prospech mužov.

 Kritika teórie voľby

Teória ľudského kapitálu je založená na predpoklade, že preferencie ľudí, ich rozhodovanie a ekonomické správanie ovplyvňujú dva základné typy kapitálu: osobný (vplyv minulosti a rodiny) a spoločenský (vplyv spoločnosti). Ako ukázala rodová dekonštruktivistická teória, rodové roly a stereotypy sa formujú práve pod vplyvom socializácie v rodine a spoločnosti. Ak teória voľby vychádza z argumentu, že sa ženy dobrovoľne rozhodujú o výbere svojej životnej dráhy, jej kritici spochybňujú princíp „slobodnej voľby” práve v tomto kontexte. Je síce nepochybné, že ženy nesú primárnu zodpovednosť za domácnosť a rodinu, podľa rodových socializačných teórií je však otázne, do akej miery je prijímanie tejto zodpovednosti dobrovoľné a do akej vynútené rodovými stereotypmi. Teória ľudského kapitálu ale nerozlišuje medzi obmedzeniami, ktoré na seba kladú samy ženy, a medzi štruktúrnymi obmedzeniami, čo je jej najväčší nedostatok. (Renzetti – Curran, 2003)

Pohľad na slovenskú realitu hovorí, že vzdelanosť žien (53,1 % vysokoškolsky vzdelaných sú ženy, 92,1 % žien má ukončené aspoň stredoškolské vzdelanie[6]) je vyššia ako vzdelanosť mužov (90,9 % má ukončené aspoň stredoškolské vzdelanie). No hoci jedna z podstatných investícií do ľudského kapitálu je u žien vyššia, existuje veľký rodový rozdiel v zárobkoch (26,9 %[7]), čo jasne spochybňuje teóriu ľudského kapitálu. Najväčšie rozdiely sú vo finančníctve, kde muži zarábajú až o 38,8 % (v roku 2001 až o 50,4 %), a v obchode o 33,6 % viac ako ženy. Paradoxom je, že tu ide o služby, ktoré sú považované za doménu žien. Rozdiel v zárobkoch je pritom najvyšší medzi vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi na riadiacich pozíciách, vedúce a riadiace pracovníčky totiž dostávajú v priemere o 33,8 % nižší plat ako muži. Pritom muži i ženy na získanie určitej pozície pravdepodobne investujú rovnaký ľudský kapitál.

Feministická ekonómka Mascha Madörin (Madörin, 2000) poukazuje na slabé stránky neoliberálnej teórie ľudského kapitálu. Odkazuje pritom na dve švajčiarske štúdie (Bauer, 2000, Flückiger, 2000), zo záverov ktorých vyplýva, že rovnaké vzdelanie je u mužov ohodnocované lepšie. Podobne je to aj na Slovensku – čím vyššie vzdelanie, tým väčšie sú rodové rozdiely v odmeňovaní, a to najmä v súkromnom sektore. Štúdie ďalej dokazujú, že vydaj sa prejavuje negatívne na zárobkoch žien. Kým ženatí muži dostávajú v priemere o 4,5 % vyššiu mzdu ako ich slobodní kolegovia, u vydatých žien je to naopak – zarábajú o 3,7 % menej ako slobodné. To jasne poukazuje na predsudky zamestnávateľov voči vydatým ženám (matkám) a na preferovanie ženatých mužov, otcov rodín, od ktorých sa očakáva väčšia stabilita.

Štatistické dáta v uvedených štúdiách dokazujú, že cca 60 % rozdielu v platoch sa nedá vysvetliť pomocou teórie ľudského kapitálu. K obdobným záverom na Slovensku dospela aj analýza Svetovej banky: „Existuje signifikantný hrubý rodový rozdiel v zárobkoch vo výške 24 až 27 %, ktorý bol počas analyzovaného obdobia stabilný. (…) Ak zvážime vysvetliteľné okolnosti, hrubý rodový rozdiel sa zníži na 18 %.” Teória ľudského kapitálu zohľadnením veku, vzdelania a skúseností, ako i charakteristikou vykonávanej práce síce vysvetľuje časť rozdielu, ale len nepodstatnú. „Nevysvetliteľný podiel rodového rozdielu v zárobkoch je následkom diskriminácie, čo je okolo 21 % v domácich i zahraničných súkromných spoločnostiach a 9 % v štátnych podnikoch,” hovorí analýza Svetovej banky (Pacci, 2005). Zhruba tri štvrtiny výšky rodového rozdielu v odmeňovaní teda možno pripísať na vrub diskriminácie žien. Paradoxom pritom je, že rozdiel vo vzdelaní by hovoril v prospech žien, pretože na Slovensku je ich vzdelanostná úroveň vyššia ako vzdelanostná úroveň mužov.

Pri konceptualizácii rodového rozdielu v odmeňovaní došiel výskumný tím z Veľkej Británie k záveru, že dichotómia ľudský kapitál/diskriminácia je prekonaná, pretože ženy sú znevýhodňované aj pri získavaní samotného ľudského kapitálu, ako je prístup k vzdelaniu, ďalšia kvalifikácia a získavanie praktických skúseností v závislosti od pracovnej pozície a pod. (Olsen – Wendy, 2004).

Teória inštitucionalizovanej ekonomiky

Túto teóriu vypracovali americkí antropológovia David Colander a Joanna Wayland Woos ako opozíciu voči teórii ľudského kapitálu, vysvetľujúcej rodové rozdiely v odmeňovaní. Autori tvrdia, že teória voľby vylučuje akékoľvek úvahy o inštitucionálnej diskriminácii a zjednodušuje produktívne systémy. Tie však majú množstvo inštitucionalizovaných podmienok a štruktúr, ktoré ich vedú určitým smerom, určovaným na mocenských pozíciách. V ekonomických procesoch majú „insideri” na vedúcich priečkach (spravidla muži) možnosť voliť pracovné techniky a metódy, ktoré ich samotných uprednostňujú a preferujú ich vlastný ľudský kapitál ako ten správny a nevyhnutný. Takto možno celkom jednoducho vytvárať predsudky voči práci žien. Muži sa na ochranu vlastných pozícií kolektívne zasadzujú za organizáciu či reorganizáciu práce, jej evaluáciu a kritériá hodnotenia alebo za zavádzanie nových technológií tak, aby ich takto vytvorené podmienky uprednostňovali pred ženami a aby tie boli vopred „diskvalifikované”. V ekonomickom žargóne sa hovorí, že si vytvárajú „insiderskú rentu” (Colander – Woos, 1997).

Príkladom takéhoto prístupu môže byť evaluácia práce na základe odpracovaného času. Muži, ktorí spravidla vykonávajú len málo prác v domácnosti a v starostlivosti o deti, si môžu dovoliť tráviť v práci nadčasy. Naproti tomu ženy, ktoré sú nútené hľadať všetky možnosti na zosúladenie rodinného a pracovného života, sa snažia o čo najhospodárnejšie a najefektívnejšie využitie času vrátane toho pracovného. Ak sa teda pri evaluácii práce berie do úvahy len počet odpracovaných hodín a nadčasy a neberú sa do úvahy individuálne rozdiely v efektivite a produktivite práce, môže to znevýhodňovať ženy.

Množstvo odpracovaného času (v platenom zamestnaní) ako prirodzené vysvetlenie rodových rozdielov v zárobkoch býva najčastejší argument odporcov teórie diskriminácie, pretože „ženy pracujú menej” (Týždeň, 2006). Je zrejmé, že ide o výpoveď v rovine kvantitatívnej, a nie kvalitatívnej. Paradoxne, samotný zástanca teórie voľby Farrell hovorí, že o 13 % viac odpracovaného času prináša až o 44 % vyššiu mzdu, bez ohľadu na skutočnú produktivitu (Farrell, 2005). Bude preto zaujímavé sledovať, ako sa moderné formy práce ako teleworking odrazia na rodových rozdieloch v odmeňovaní. Tu sa totiž posudzuje len kvalita a splnenie úlohy, nie odpracovaný čas.

Nemecká feministická teoretička Barbara Stiegler v súlade s touto teóriou hovorí: „Pracovné procesy sú formované podľa mužského životného cyklu. Predpokladajú bezhraničné disponovanie časom, priestorovú flexibilitu a mužskú kultúru správania. Ženy síce nie sú a priori vylúčené kvôli svojmu pohlaviu, ale ich pohlavie sa často stáva dôvodom na ich vytláčanie. V dôsledku objemu domácich prác ženy nie sú schopné prispôsobovať sa požiadavkám pracovného trhu na čas a neustálu dostupnosť.” (Stiegler, 2000.)

Uplatnením teórie inštitucionalizovanej ekonomiky sa dajú analyzovať mocenské pomery a metódy, akými sa presadzujú a udržiavajú. Poznanie, či je rodový rozdiel v odmeňovaní dôsledkom nízkej konkurencieschopnosti žien a ich prirodzených vlastností, alebo samoprivilegovaním mužov, je podľa Masche Madörin dôležitým východiskom aj pre uplatňovanie politiky rodovej rovnosti (Madörin, 2000).

 Teória diskriminácie

Teória diskriminácie považuje za podstatný dôvod rozdielov v zárobkoch mužov a žien podceňovanie práce žien a diskriminačný prístup zamestnávateľov. Podceňovanie ženskej práce sa odohráva v dvoch rovinách: jednak je to nižšie ohodnotenie rovnakej práce, keď ju vykonáva žena, a jednak podhodnotenie celých feminizovaných sektorov (Grimshaw, 2007).

Britský výskumný tím dospel k výsledkom, podľa ktorých najdôležitejšie faktory rodových rozdielov v zárobkoch sú: diskriminácia (38 %) a rodová segregácia na trhu práce (10 %), skúsenosť v práci na plný úväzok (18 %), prerušenie práce kvôli starostlivosti o deti a iných členov domácnosti (14 %) a čas odpracovaný na polovičný úväzok (3 %), vzdelanie (8 %), veľkosť firmy (4 %) (Olsen – Walby, 2004).

Vďaka silnému vplyvu ženského hnutia aj Európska únia pokladá za hlavný faktor rodových rozdielov v odmeňovaní diskrimináciu na základe rodu. Expertky a experti na rodovú problematiku v štúdii vypracovanej pre Európsku komisiu pomenovávajú dôvody existencie rodového rozdielu v odmeňovaní (EK, 2007): Diskriminácia žien na trhu práce sa prejavuje v otvorených formách ako priama a nepriama, ale aj vo formách, ako sú:

  •  horizontálna segregácia na pracovnom trhu a sektorová segregácia najmä vsúkromnom sektore;
  •  vertikálna segregácia – tzv. sklený strop, determinujúci množstvo žien dosahujúcich najvyššie a najlepšie odmeňované pozície aj voblastiach, ktoré sú feminizované;
  •  štruktúra odmeňovania – platobné systémy tvoriarôzne zložky, ktoré sa vyjednávajú na individuálnej úrovni; vtýchto vyjednávaniach sú ženy spravidla menej úspešné a často znevýhodnené;
  •  systémy kolektívneho vyjednávania sú charakterizované androcentrickým prístupom sminimálnym zastúpením žien, resp. ich pohľadov na skutočnosť;
  •  nerovnosti vzodpovednosti za chod domácnosti arodiny – ženy trávia nepomerne viac času vneplatenej (ale iplatenej) práci zameranej na starostlivosť odeti, členov rodiny adomácnosť;
  •  viacnásobná diskriminácia napr. na základe veku, rodinného stavu, resp. počtu detí aich veku, etnického arasového pôvodu zvyšuje rodové rozdiely vzárobkoch;
  •  nerovnosti vo vzdelaní, založené jednak na prístupe kštúdiu, jednak na stereotypných predstavách apredsudkoch o„práci vhodnej pre ženy”;
  •  „mužský model” pracovného trhu ajeho systému odmeňovania, prispôsobený typickému mužskému životnému cyklu apotrebám;
  •  v dôsledkuhistorického vývoja astereotypného prístupu sa práca vykonávaná ženami spravidla považuje za prácu „nižšej hodnoty”.

Práve dôvody uvedené v závere, ktoré upozorňujú na androcentrický prístup k ekonomike, k pracovnému trhu a odmeňovaniu, sa stali predmetom feministickej kritiky.

 Feministické prístupy k hodnote práce a ekonomike

Základným východiskom feministickej kritiky je kritika androcentrického ponímania ekonomiky, podľa ktorého sa ženská práca považuje za menej hodnotnú. Tento pohľad je zakotvený hlboko v štruktúre spoločnosti a je inštitucionalizovaný ekonomickými kritériami zhodnocovania práce a jej rozdelenia na platenú verejnú (produktívnu) sféru a neplatenú súkromnú (reproduktívnu) sféru. Pierre Bourdieu v knihe Nadvláda mužov píše: „Právě proto patrně, že se ´ženské´ dispozice, vštepované rodinou a celým sociálním řádem, setkávají s ´objektivním očekáváním´, vepsaným – hlavně implicitně – do pozic nabízených ženám dodnes silně sexualizovanou strukturou rozdělení práce, mohou se tyto dispozice realizovat, či dokonce rozvíjet a být odměňovány. A ona základní sexuální dichotomie tím jen narůstá, jak pokud jde o pracovní místa – jakoby přímo vyžadující podřízenost a potřebu bezpečí -, tak pokud jde o samotné pracovnice – ztotožňované s pozicemi, v nichž se ať rády nebo nerady nacházejí a zároveň ztrácejí. K takovému zharmonizování dispozic s pozicemi vede esenciálně sociální logika toho, čemu se říká ´poslání´. Oběti nadvlády pak mohou své podřadné či podřízené úkoly, přidělované jim pro jejich měkkost, laskavost, poslušnost, oddanost a odříkavost, vykonávat (naštěstí) s pocitem štěstí.” (Bourdieu, 1998, strana 54.)

Bourdieu vysvetľuje, prečo sa väčšina žien stotožňuje so svojím znevýhodnením na trhu práce a prečo teória „voľby” nachádza takú širokú podporu. Ženy považujú svoju pozíciu vlastne za výsledok svojho slobodného rozhodnutia, pričom spravidla ani nemajú možnosť inej alternatívy. Je zjavné, že si neuvedomujú štruktúrne pozadie svojho znevýhodnenia.

Základom odstránenia rodových rozdielov v odmeňovaní je prehodnotenie hodnoty práce. Už samotný fakt, že sa hovorí o „rovnakom odmeňovaní za prácu rovnakej hodnoty” (a nie rovnakej práce) by mal zohľadňovať rôznorodé prínosy mužov a žien k blahu spoločnosti. Ani takýto prístup však nerieši problém, ak je práca žien a priori podceňovaná a ohodnocovaná nižšie ako mužská. Rozhodujúcim faktorom je teda vyzdvihnutie feminizovaných odvetví na príslušnú úroveň a uznanie dôležitosti reproduktívnej práce pre spoločnosť.

Takýto proces môže nastať len prehodnotením doterajšieho androcentrického pohľadu na fungovanie ekonomiky. Súčasné teórie vychádzajú z tvrdenia, že kapitál sa produkuje iba v hospodárstve ako verejnej sfére, kým domáca sféra a štát iba konzumujú. Feministická ekonómka Mascha Madörin odmieta takýto pohľad a tvrdí, že naopak, aj domácnosti a iné inštitúcie, v ktorých sa vykonáva neplatená práca, musia byť brané ako produktívna súčasť ekonomiky s inou/vlastnou pracovnou a kapitálovou logikou. Pri výpočte HDP a iných makroekonomických kritérií, podľa ktorých sa nastavujú hospodárske systémy, sa berú do úvahy len androcentrické systémy – podnikateľská a výrobná sféra, štát, materiálna infraštruktúra a konkurencieschopnosť krajín a konglomerátov na globálnom trhu. Preto treba vyvinúť novú ekonomickú teóriu, ktorá bude zohľadňovať celú spoločnosť vrátane neplatenej práce a kvality života jednotlivca, a nastaviť tomu zodpovedajúce kritériá. Takáto teória musí zohľadňovať rodové a mocenské pomery nielen vo verejnej, ale i v súkromnej sfére. Aj sociálne systémy, ktoré hovoria o chudobe a príjme domácností, sú postavené na automatickom predpoklade využitia neplatenej práce žien a nezohľadňujú nerovné mocenské pomery medzi rodmi. V diskusiách o existenčnom zabezpečení sa pritom hovorí len o finančnom rozpočte rodiny, pričom sa neuvažuje o objeme neplatenej práce a čase, ktorý do nej treba investovať. Preto ak chceme uvažovať o ekonomike z celospoločenského pohľadu, nesmieme vynechať ekonomiku starostlivosti (care economy).

Produkcia materiálnych podmienok pre zabezpečenie základných potrieb musí byť zohľadnená ako samostatný ekonomický problém, ako základný predpoklad zabezpečenia slobody človeka. Ekonomické teórie vychádzajú z predpokladu, že politické, sociálne a ekonomické práva sú zabezpečené pre všetkých ľudí, čo však nie je pravda. Aj tu sa prejavuje asymetrické a hierarchické usporiadanie moci medzi mužmi a ženami. Preto potrebujeme samostatnú ekonomiku venujúcu sa napĺňaniu ľudských práv (Madörin, 2004). Súčasné rodové analýzy v ekonómii sa – s výnimkou niekoľkých pozitívnych príkladov – robia v súlade s neoliberálnym prístupom podľa receptu „pridaj ženy a pomiešaj” („Add-Women-and-Stir-Methode”). Navyše, definičná moc v diskurze o presadzovaní rodového hľadiska (gender mainstreaming) a rodovej politike naďalej ostáva v rukách mužov. Podľa Madörin stoja preto pred feministickou ekonomikou ešte nemalé a náročné úlohy (Madörin, 2004).

Neplatená práca žien a ekonomika starostlivosti

Feministická ekonomika spochybňuje možnosť dosiahnutia rodovej rovnosti napr. v zárobkovej sfére, pokiaľ sa zásadne nezmení pohľad na hospodárstvo a hodnotu samotnej práce. Barbara Stiegler hovorí: „Platová diskriminácia žien v činnosti, ktorá je im pridelená, je len špička ľadovca: ženská práca zahŕňa v obrovskom rozsahu aj prácu neplatenú. Až pri spoločnom pohľade na platenú a neplatenú prácu žien a jej zakotvenie z hľadiska vzťahov medzi rodmi sa nám otvorí pohľad na šírku problémov v otázke zhodnocovania ženskej práce.” (Stiegler, 2000.)

V súčasnosti sa hovorí o prechode z ekonomiky výroby do ekonomiky služieb. Čo sa týka žien, je to už dávno realita. Keďže ich „služby” nie sú platené, vypadávajú z obzoru makroekonomiky a diskurzu o trhu práce. Platenej práci sa prisudzuje zásadne vyššia spoločenská hodnota a prestíž, neplatenej nanajvýš ak morálne uznanie. Pritom len časť spoločensky nutnej práce sa vykonáva za odplatu. Podľa odhadov hodnota neplatenej práce dosahuje, až presahuje úroveň HDP. Stiegler uvádza, že v Nemecku sa v platenom zamestnaní odpracuje cca 60 miliárd hodín, kým v neplatenej sfére (v domácnosti a charite) 95,5 miliárd (Stiegler, 2000). Na stránke salary.com sú každoročne zverejnené „Mom Salary”, podľa ktorých ženy v domácnosti s deťmi pracujú viac ako mnohí zamestnaní ľudia. Ak by boli za všetky činnosti platené, vrátane nadčasov, v USA by každá matka musela v priemere zarobiť ročne viac ako 131 tisíc dolárov.[8]

Práca je definovaná ako činnosť, ktorá nie je viazaná na špecifickú osobu a vykonáva sa za odmenu. Ak sa hovorí o „ekonomizácii všetkých sfér života”, podľa Madörin sa tým otvára aj otázka reproduktívnej práce v oblasti starostlivosti, spravidla vykonávaná ženami. Tzv. care economy, ekonomika starostlivosti, je (zatiaľ) vylúčená z ekonomických teórií a systémov, ktoré uvažujú v dichotómiách pracovný život/súkromný život, zamestnanie/voľný čas. Pre ženy tieto dichotómie neopisujú realitu, pretože pre nich sa tieto kategórie prelínajú. Ženy pracujú na rozhraní medzi štandardizovaným hospodárstvom a súkromnou sférou (Madörin, 2004).

Pred feministickou ekonomikou stojí teda závažný problém: Ako zviditeľniť neplatenú prácu žien a ako dosiahnuť jej spravodlivé zohľadnenie a ocenenie tak, aby ženy celoživotne nedoplácali na svoju rodovú rolu a zodpovednosť, ktorá sa jej prisudzuje. Rozdiely v zárobkoch medzi mužmi a ženami sa totiž nikdy úplne a spravodlivo nevyrovnajú, pokiaľ sa bude zvažovať iba sféra platenej práce. Keby aj došlo k vyrovnaniu rodových rozdielov v odmeňovaní, ešte vždy je tu obrovský objem neplatených prác, ktoré vykonávajú ženy. Ak prirátame ten, bude hodinová priemerná mzda žien v porovnaní s mužskou ešte vždy neporovnateľne nižšia.

 Uplatňovanie rodového hľadiska

Vyrovnanie rodových rozdielov v odmeňovaní nemožno dosiahnuť bez radikálnej zmeny prístupu k ponímaniu hodnoty práce a bez zrovnoprávnenia žien aj v ostatných oblastiach života. Pri uvažovaní o týchto procesoch môžeme podľa Rees (Rees, 1998) identifikovať tri rôzne modely rodovej rovnosti:

* rovnosť, pri ktorej sú existujúce mužské štandardy aplikované na ženy a tie sa im musia prispôsobiť, teda rovnosť v duchu rovnakosti. Rees to nazýva „fušovaním” do rovnosti;

* rovnocenné ohodnotenie príspevkov a výkonov, ktorými muži a ženy prispievajú do rodovo segregovanej spoločnosti; Rees ho nazýva „prešívaním” situácie tak, aby bola akceptovateľná pre mužov i ženy;

* nový štandard pre mužov i ženy, v rámci ktorého zmenené rodové pomery nahradia doterajšie segregované inštitúcie a štandardy spájané s maskulinitou a femininitou.

Je zrejmé, že jedine tretí model umožní prekonanie androcentrického pohľadu na ekonomiku a hodnotu práce. Takýto „transformačný” prístup presadzuje aj feministická teoretička Nancy Fraser, ktorá vidí východisko v transformácii ekonomických systémov a noriem tak, aby negenerovali znevýhodnenie žiadnej skupiny. Stratégia dosiahnutia rodovej spravodlivosti musí pritom zahrňovať tak redistribúciu zdrojov, ako aj uznanie (napr. uznanie hodnoty neplatenej ženskej práce). Uznanie, resp. zaznávanie/potláčanie určitej skupiny sa uskutočňuje práve znevažovaním jej ekonomickej pozície (Fraser, 2003).  

V súčasnosti zrejme jediné východisko môže ponúknuť dôsledné uplatňovanie rodového hľadiska (gender mainstreaming). Tento princíp sa zakladá na poznaní, že rodové pomery sú určované spoločenskými pomermi, ktoré rozhodujú o prerozdeľovaní práce, peňazí a moci. Uplatňovanie rodového hľadiska posúva rodové pomery do popredia. Základným východiskom jeho využitia je tvrdenie, že rozhodovacie procesy v organizáciách, ktoré viedli k zhoršeniu pomerov, sú meniteľné v mene lepšej rovnosti šancí medzi ženami a mužmi. 

Ženské hnutie, ktoré proces uplatňovania rodového hľadiska iniciovalo, musí „ustrážiť” jeho aplikáciu v praxi. Reálne totiž hrozí, že sa stane len formálnym postupom a v procese jeho byrokratizácie sa stratí pôvodná myšlienka – nové usporiadanie rodových pomerov. Pritom práve vytvorenie nových štruktúr a vzťahov je nevyhnutným krokom k zrovnoprávneniu žien a ich práce. Ako hovorí Bourdieau, „vztah komplicity mezi držiteli symbolické nadvlády a jejími oběťmi nemůže rozbít nic jiného než radikální změna sociálních podmínek” (1998, strana 40).

Publikované v Aká práca, taká pláca? Aspekt,. 2007

Literatúra

ABRAMS, L. 2005. Zrození moderní ženy. Evropa 1789-1918.  Centrum pro studium demokracie a kultury. Preložila Eva Lajkepová. ISBN 80-7325-060-8,

Európska komisia. 2007. Opinion on Gender Pay Gap. Advisory Committee on Equal Opportunities for Women and Men.

http://ec.europa.eu/employment_social/gender_equality/docs/2007/opinion_pay_gap_en.pdf

Barošová, M. 2004. Postavenie slovenských žien na trhu práce. Bratislava : Stredisko pre štúdium práce a rodiny. Prednáška na konferencii Rodové perspektívy v rozšírenej Európskej únii. Situácia žien v rakúsko – maďarsko – slovenskej pohraničnej oblasti. 10. 5. 2004, Stadtschlaining, Burgenlandsko – Rakúsko.

Bauer, M. 1988. Ženy vo východnej Európe: z blata do kaluže. In Revolutionärer Marxismus č. 28, 1999, slovenský preklad Kajo Spurný.

Bauer, T. 2000. Die Familienfalle. Wie und warum sich die Familiensituation für Frauen und Männer unterschiedlich auf die Erwerbsbiografie auswirkt – eine ökonomische Analyse. Chur/Zürich : Verlag Rüegger 2000. Citované in Madörin, 2000.

Beauvoir, de, Simone. 1967. Druhé pohlavie. Bratislava : Obzor. Preložila Viera Millerová.

Becker, Gary S. 1997. Teorie preferencí. Praha, Grada Publishing.

Becker, Gary S. 1992. The Economic Way of Looking at Life. Nobelovská reč. Chicago : University of Chicago, USA.

Blau, F. – Kahn, L. 1997. Swimming Upstream: Trends in the Gender Wage Differential in the 1980s. In Journal of Labor Economics, vol. 15 (1), part 1, január 1997.

Bourdieu, P. 2000. Nadvláda mužů. Praha : Karolinum. Preložila  Věra Dvořáková. ISBN 80-7184-775-5.

Canning, K. 1996. Languages of Labour and Gender Female Factory Work in Germany, 1850-1914. Ithaca, NY.  

Colander, D. – Wayland Woos, J. 1997. Institutional Demand-Side Discrimination Against Women and the Human Capital Model. In Feminist Economics, vol. 3, nr. 1/97.

EBERHARDT, E. – HEINEN, J. 1993. Mittel- und Osteuropa: Weibliche Arbeitskräfte in der Übergangszeit. Genf :  IUF/UITA/UIL.

Farrell, W. 2005. Why Men Earn More (The Startling Truth Behind the Pay Gap – and What Women Can Do About It. Amacom, ISBN- 978-0814472101.

Flückiger, Y. – Ramirez, J. 2000. Analyse comparative des salaires entre les hommes et les femmes sur la base de la LSE 1994 et 1996. Mandat du Bureau fédéral de l’égalité entre femmes et hommes et de l’office fédéral de la statistique, Genf. Observatoire Universitaire de l’Emploi. In Madörin, 2000.

Fraser, N. – Honneth, A. 2003. Redistribution or Recognition? Verso books, ISBN 1859846483.

GLOS, B. 1937. Práce a mzdy žen. Praha : Sociální ústav.

Grimshaw, D. – Rubery, J. 2007. Undervaluing women’s work. European Work and Employment Research Centre University of Manchester, http://www.equalityhumanrights.com/pages/eocdrccre.aspx

Honeyman, K. – Goodman, J. 1991. Women´s work, gender conflict, and labour markets in Europe, 1500-1900. In Economic History Review 44 (1991).

MadÖrin, M. 2001. Die andere Hälfte der Wirtschaft – Care Economy: Die Ökonomie des Sorgens und Pflegens. In Die Wochenzeitung 03/01, Zürich. http://www.woz.ch.

MadÖrin, M. 2004. Economic and social policy: old patterns of thinking and new perspectives. Príspevok na konferencii International Conference Better Business – Creating a Gender-Equal Europe! Frauenakademie München, http://www.frauenakademie.de/dokument/wirtschaften/wirtschaften3.htm

MadÖrin, M. 2000. Männer schützen ihr Geldsäckel. In Die Wochenzeitung 29/00, Zürich. http://www.woz.ch.

Määttä, P. 2000. Equal pay policies: International review of selected developing and developed countries. ILO,

http://www.ilo.org/public/english/dialogue/ifpdial/publ/infocus/equalpay/index.htm

Novacký, A. 1969.  Rozdiely v mzdách mužov a žien v ČSSR. Bratislava : Československý výskumný ústav práce.

Olsen, W. – Walby, S. 2004. Modelling gender pay gaps. London :  UK Equal Opportunities Commission, http://www.oec.org.uk.

Paci, P. 2005. The Quest for Equitable Growth in the Slovak Republic. Svetová banka, http://www.worldbank.sk.

http://web.worldbank.org/WBSITE/EXTERNAL/COUNTRIES/ECAEXT/SLOVAKIAEXTN/0,,contentMDK:20677832~pagePK:141137~piPK:141127~theSitePK:305117,00.html

PIETRUCHOVÁ, O. 2006: Vládnu tu stále muži. In: Týždeň č.36/2006. Vydavateľstvo WPRESS.

Rees, T. 1998. Mainstreaming Equality in the European Union, Education. Training and Labour Market Policies. London. ISBN 978-0-415-11534-6.

Renzetti, C. M. – Curran, D. J. 2003. Ženy, muži a společnost. Praha : Nakladatelství Karolinum. Preložil Petr Pavlík. ISBN 80-246-0525-2.

Smith, B. 1989. Changing Lives: Women in European History Since 1700. D. C. Heath, s. 178. ISBN 13-9780669145618.

Stiegler, B. 2000. Welcher Lohn für welche Arbeit? Über die Aufwertung der Frauenarbeit. Expertisen zur Frauenforschung. Bonn : Electronic ed. : FES Library,

http://library.fes.de/fulltext/asfo/00762.htm

Stiegler, B. 2002.  Ako uplatňovať rodové hľadisko. Stratégie Európskej únie. Bratislava : ASPEKT. Preložili Oľga Pietruchová a Jana Cviková. ISBN 80-85549-32-8.

Walby, S. 2002. Gender and the New Economy: Regulation or deregulation? Lancaster : Lancaster University. Prednesené na seminári ESRC Work, life and time in the new economy LSE, október 2002; publikované na http://www.comp.lancs.ac.uk/sociology/papers.

Webster, J. 1996. Shaping women´s work: gender, employement and information technology. New York : Longman. ISBN: 0-582-21811-X.

Wood, R. et al. 1993. Pay Differences Among the Highly Paid: the male-female earnings gap in lawyers’ salaries. In Journal of Labor Economics, vol. 11 (3).

 


[1] Komisia podniká kroky na odstránenie rozdielov v odmeňovaní mužov a žien. Tlačová správa, IP/07/1115, Brusel 18. júla 2007.

 [2] European Citizen Action Service: 50 Question and Answers on Citizens and the Treaty of Rome

[3] Defrenne v Sabena case 43/75; [1976] ECR 1365

[4] Equal Pay Directive 75/117/EEC

[5] Treaty establishing the European Communities (as amended by the Amsterdam Treaty), 1997, Art. 141.

[6] Zdroj: Eurostat. A statistical view on the life of European men and women, 2005.

[7] Zdroj pre všetky čísla o rodových rozdieloch na Slovensku: Štatistický úrad SR, máj 2007.

[8] http://www.salary.com: Mom Deserves a Raise in 2007, Working Mom and Stay-at-Home Mom Salaries For 2007.

Reklamy

,

  1. Ako som sa nechtiac stala celebritou… «
  2. Prečo ženy zarábajú menej ako muži «

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s

%d bloggers like this: