Práva žien – najdlhšia revolúcia

(Sme, príloha Víkend, 26.6.2008) Ukazuje prstom na pokrytectvo a stereotypy. Trvá na prirodzenom práve žien na rovnoprávnosť a rodovú rovnosť. Nahlas zosmiešňuje ideologické svätuškárstvo v podmienkach otvorených hraníc, internetu a totality médií. Do aktívnej opozície ju vrhol nesúhlas s návrhom KDH o novelizáciu Ústavy SR s cieľom zákazu interrupcií. Stojí na čele občianskeho združenia Možnosť voľby, ktoré obhajuje ženy v oblasti reprodukčných práv, ale aj v rovnosti príležitostí. V mene zastavenia domáceho násilia páchaného na ženách koordinovala kampaň Piata žena. V Bruseli analyzuje dodržiavanie ľudských práv žien pod záštitou Európskej ženskej loby, ktorá združuje štyritisíc ženských mimovládnych organizácií. Napriek tomu tvrdí, že “nič také ako “európske ženy” neexistuje. Hovorme o množstve žien s rôznymi názormi, ktoré spája spoločný cieľ – rovnoprávnosť a rodová rovnosť,”upresňuje riaditeľka Spoločnosti pre plánované rodičovstvo Oľga Pietruchová.

Ako vyzerá naša diskusia na tému rovnoprávnosti žien a mužov u nás oproti Bruselu?

Sú veci, o ktorých sa v Bruseli už ani nedebatuje, lebo sa stali samozrejmosťou, ale u nás sa táto diskusia stále vracia do ďalekej minulosti. Dokonca ju označujú za umelú agendu, ktorá je vraj dovezená zvonku a nás sa vonkoncom netýka. No princípy rodovej rovnosti sú obsiahnuté nielen v dokumentoch EÚ, ale pragmaticky sa o ne opiera aj Svetová banka či OSN. V praxi sa totiž ukázalo, že bez žien to nejde – aj rozvojové projekty fungujú lepšie, keď sú postavené na partnerskej báze, kde sa stratia stereotypy a predsudky a ženy ani iné menšiny nie sú diskriminované. Dávno sa potvrdilo, že agenda rovnoprávnosti žien a mužov je celospoločensky užitočná. A tí, čo u nás tieto argumenty spochybňujú a vytláčajú do sfér menšinovej, marginálnej, feministickej agendy, to robia preto, že im nezapadajú do ich ideologického zázemia. To je niečo, čo v Bruseli už dávno neexistuje.

Čo je najväčšou slabinou spoločenskej reflexie žien na Slovensku?

Spochybňovanie tejto agendy ako takej.

S čím to súvisí?

Má to historické pozadie. Západoeurópska agenda vznikla pod tlakom takzvanej druhej vlny feminizmu v 60. a 70. rokoch, ktorá priniesla nezvratné zmeny v spoločnosti. Napokon sa to premietlo do širokej akceptácie rovnoprávnosti na všetkých úrovniach. U nás chýba táto

časť dejín, pretože v minulom režime bola emancipačná politika nariadená zvrchu a ženy ani muži si ju príliš neosvojili. Neznamenala totiž emancipáciu v praxi – politické štruktúry boli vždy obsadené mužmi, aj keď sa sem-tam na ukážku objavila nejaká súdružka, ale vôbec sa to neprenieslo do rodín. Typická rodová deľba práce ostala nedotknutá – vidno to ešte aj v šlabikároch z čias socializmu, ktoré sa v tomto nezmenili dodnes – mama varí v kuchyni a otec číta noviny. Naše ženy svoju emancipáciu v socializme vnímali ako dvojité zaťaženie a teda skôr negatívne. Teraz sa to usilujeme napraviť, ale trvá to dlho, lebo spoločenské zmeny sú najtrvácnejšie, keď prichádzajú zdola a odohrajú sa v myslení ľudí.

Čo je typické pre myslenie súčasných Sloveniek?

Aj keď si uvedomujú svoje znevýhodnenie, akceptujú ho ako súčasť niečoho, čo je prirodzene dané a nedá sa zmeniť. Je to vlastne akýsi fatalizmus. Chýba nám tá bojovná časť histórie, čo zažili ženy na Západe a ktorá im dodáva potrebné sebavedomie. Netýka sa to len Slovenska, ale väčšiny východoeurópskych štátov. Navyše, ešte sme u nás nemali výraznú političku, ktorá by si túto agendu zobrala za svoju podobným spôsobom, ako to svojho času urobila prvá rakúska ministerka pre ženy Johana Dohnalová. Tá stihla urobiť taký obrovský kus práce, že sa jej výsledky už nedali zvrátiť späť. Keď neskôr Rakúska ľudová strana zrušila ministerstvo pre ženské záležitosti, naštartované štruktúry a inštitúcie neprestali pracovať. Nedá sa ani porovnať, ako pristupujú napríklad k agende boja proti násiliu páchanom na ženách v Rakúsku a u nás.

V čom sú popredu?

Rakúšania majú vytvorenú celú sieť azylových domov pre ženy, kde pracuje výlučne ženský personál pre traumatizované obete násilia, ktoré neznesú prítomnosť žiadneho muža. Tieto domovy utajujú svoje adresy, poskytujú klientkám a ich deťom komplexné služby a psychologickú, ekonomickú a právnu pomoc. Veľmi úzko spolupracujú s políciou, ktorá je na zásahy metodicky vyškolená – väčšinou ide o pár policajtov – muž a žena. Túto mimovládnu sféru podporuje štát, lebo vlastne supluje jeho povinnosti. Tak toto je u nás naozaj iba v začiatkoch.

Napredujú naše ženské mimovládne organizácie?

V období mečiarizmu sa náš občiansky sektor veľmi zaktivizoval v politickej opozícii, čo sa dotklo aj aktivity ženských mimovládok. Napríklad o násilí páchanom na ženách sa ešte v 90. rokoch vôbec nehovorilo – bolo to tabu. Považovalo sa to za súkromný problém ženy a rovnako k tomu pristupovali médiá. Po prvých dvoch kampaniach Piata žena sa zmenili zákony a celkový prístup spoločnosti – aj keď to ešte zďaleka nie je ideálne. No celkovo sa už niečo deje – aj v osvetovej práci o spochybňovanej téme plánovaného rodičovstva, problematike interrupcií, zastúpení žien v politike či na trhu práce. Slovenské ženy málokedy podporia nejakú organizáciu len preto, že o sebe vyhlasuje, aká je ženská. Osloví ich konkrétna agenda, s ktorou sa aktívne stotožnia. Nie ideológia.

S manželom ste precestovali kus Afriky. Ako ste vnímali situáciu žien na miestach, kde ste sa ocitli?

Sú tam, samozrejme, priepastné rozdiely. Napríklad ženy, ktoré žijú v osadách mimo veľkomiest, len na prípravu obeda obetujú polovicu dlhého dňa. V umelohmotných nádobách na hlavách musia nanosiť vodu, ktorá je vzdialená aj niekoľko kilometrov od ich príbytku. Kým pozbierajú drevo na oheň, uplynú ďalšie hodiny, lebo v zdevastovanej prírode ho treba dlho hľadať. U nás napustíte vodu a zapnete plyn – celé to trvá jednu minútu, pre ne je to niekoľkohodinová akcia. Tieto africké ženy riešia tie najzákladnejšie problémy každý deň, lebo nefunguje základná infraštruktúra. Po rozpade kolónií síce získali samostatnosť, ale ukázalo sa, že ich nikto nenaučil, ako sa majú o seba rozumne postarať.

Veríte v šancu emancipácie celého kontinentu?

Afrika je tikajúca bomba, plná obrovského množstva problémov, ktorým sa musí venovať celý svet. Nemôžeme pripustiť, aby tu jeden kontinent úplne civilizačne skolaboval, pretože to stiahne aj zvyšok sveta so sebou. Sme jedna veľká dedina. A teraz, keď sa zdražujú potraviny, odráža sa to práve na nich, na najslabších. Preto ma štve, že my tu stále omieľame nejakú úctu k životu, keď tam dvestotisíc detí týždenne zomiera na následky hladu a podvýživy, a nás to vôbec nezaujíma. Tam sa tie deti narodili. A napriek tomu zomierajú. A my tu stále debatujeme o našej bielej kresťanskej civilizácii, ktorá je ohrozená. Ale prvé, čo musíme urobiť, je naučiť všetkých ľudí mať zodpovedný prístup – aby mali toľko detí, o koľko sa dokážu reálne postarať.

A nie sme azda demograficky ohrození?

Kto je to my? V celosvetovom meradle ľudí predsa stále výrazne pribúda. Plánované rodičovstvo je prirodzený trend. Ak by prevládol na celom svete, priniesol by pozitíva. Už z ekologického hľadiska predsa nie je možné, aby populácia stále narastala. Opakujem, ľudia by mali mať toľko detí, koľko dokážu vychovať. Vyriešilo by sa tým množstvo problémov – vrátane chudoby v mnohých krajinách, alebo aspoň časť tej chudoby a to nie len v Afrike. Aj u nás sú podľa všetkých štatistík najviac ohrozené chudobou rodiny s väčším počtom detí. V prípade matky, ktorá sama vychováva deti, stačí čokoľvek – strata zamestnania, choroba – a celou rodinou to zatrasie. Samozrejme, narodenie dieťaťa nie je otázka peňazí a už vôbec nie demografie, ale ide hlavne o samotnú ženu alebo o jednotlivé páry, ktoré majú právo rozhodnúť sa, či chcú mať vôbec deti a koľko. Nikto nie je povinný porodiť štátu 3-4 deti, aby mal kto zarábať na dôchodky. Ekonomické systémy by sa mali prispôsobiť ľudom, a nie ľudia ekonomickým systémom.

V čom je podľa vás hlavná príčina poklesu pôrodnosti?

Mladí ľudia sa boja mať deti, lebo nemajú sociálne istoty, nie sú vytvorené dostatočné podmienky pre podporu rodiny. Stávajú sa otrokmi bytových hypoték, nemôžu si dovoliť vypadnúť z pracovného procesu a zamestnávatelia sa k tehotným ženám a matkám tiež nesprávajú práve s pochopením. Navyše, nie je nič čudné na tom, keď sa chce žena s dobrým vzdelaním realizovať aj profesionálne. Nie každá túži stráviť desať rokov doma a starať sa len o deti. Ide hlavne o to, aby sa súčasná žena nemusela rozhodovať medzi kariérou a rodinou. Napríklad Francúzky s tým nemajú problém aj preto, že majú škôlky a družiny do šiestej a zadarmo. Vo Francúzsku je teraz najvyšší populačný index v EÚ. Je to niečo, čo sme mali za socializmu a čo sme šmahom ruky zrušili, lebo to bolo “zlé”. Rovnako to funguje aj v škandinávskych krajinách, Beneluxe či vo Veľkej Británii. Všade, kde sú vytvorené podmienky uľahčujúce život rodičom, nie je problém s fertilitou. A musíme zapájať otcov do výchovy tak, aby všetka starostlivosť nebola len na bedrách žien.

Napriek tomu, Európa naliehavo diskutuje o alarmujúcej demografickej situácii.

Cesta, ako prekonať demografickú krízu, nevedie cez zákaz interrupcií, ale cez vytváranie podmienok pre mladé rodiny. Paradoxom je, že v takzvaných dobrých katolíckych krajinách – ako sú Španielsko, Taliansko, Poľsko, kde je najviac žien v domácnosti – sa rodí najmenej detí. Predstava, že ženy v domácnosti majú viacej detí, jednoducho nefunguje.

Pred štrasburským súdom priviedla do rozpakov celú Európu kauza Tysiac proti Poľsku. Ako tento prípad ako ženská aktivistka vnímate vy?

Tento príbeh je ako z totalitného režimu, nie z demokratickej krajiny. Lekár povedal matke dvoch detí, že ak nechce oslepnúť, musí ju poslať na prerušenie tretieho tehotenstva. Komisia s tým súhlasila, ale prekazil to miestny kňaz, ktorý do toho dodatočne zasiahol, že to nie je potrebné. A naozaj jej tú interrupciu neurobili a žena takmer úplne oslepla. Rozhodla sa súdiť a cez polená, ktoré jej hádzal pod nohy poľský štát, nebola schopná dovolať sa spravodlivosti. Preto skončila pred Európskym súdom pre ľudské práva. Prípad Poľska je ukážkovým príkladom pokrytectva – keď sa niekto uspokojí tým, že zakáže interrupcie, aby iba presadil svoju ideológiu, a predviedol sa, aký je “strašne dobrý”. Oficiálne sa v Poľsku vykoná nejakých 200 interrupcií ročne – v prípadoch znásilnenia alebo ohrozenia života. No neoficiálne je to 50- až 200-tisíc – ani sa to nedá presnejšie odhadnúť, lebo v každom meste sú súkromné kliniky, kde sa tie interrupcie robia za stovky dolárov, alebo za nimi ženy cestujú do zahraničia. Každý o tom vie a nikto s tým nič nerobí. Je to príklad toho, keď zákon nerieši situáciu, ale iba uspokojuje záujmy jednej ideologickej skupiny.

Ktorá európska krajina má ešte podobný interrupčný zákon ako Poľsko?

Írsko. A Malta, kde nefungujú ani rozvody. No je verejným tajomstvom, že z Malty cestujú ženy na interrupciu na Sicíliu a z Írska do Veľkej Británie. Je to okolo šesťtisíc prípadov ročne. Ide o obyčajné umývanie si rúk – nerobte to tu, ale keď to budete robiť za vodou, už je nám to jedno. Neviem to inak nazvať ako do očí bijúcim pokrytectvom. To nemá nič spoločné s nejakou úctou k ženám ani s ochranou života. Keď žena nechce porodiť dieťa, cestu si nájde. Neviem, či má ešte niekto chuť v 21. storočí dotiahnuť to do krajnosti ako za Nicolae Ceaušesca, keď boli v Rumunsku zriadené komisie a každá žena sa musela raz mesačne podrobiť gynekologickej prehliadke v závode, hocikde, kde pracovala. A ak bola tehotná, zaevidovali ju a tehotenstvo bolo kontrolované, aby nedajbože nepotratila nejakého socialistického budovateľa. A otrasný obraz z rumunských detských domovov dodnes straší Európu.

Neobviňujú vás, že interrupcie obhajujete príliš nezaujato?

Veď nikto netvrdí, že interrupcia je dobré riešenie! Musíme si ale uvedomiť, že ide o univerzálny jav, ktorý existoval v celých dejinách ľudstva. A aj keď je dnes antikoncepcia na oveľa vyššej úrovni, vždy sa môže stať, že žena nechtiac otehotnie. Som presvedčená, že nikto nemá právo diktovať jej akékoľvek riešenie – ani ju nútiť ísť na interrupciu, ani vynosiť dieťa. Je to jej telo, jej život, jej rozhodnutie niesť zodpovednosť a v demokratickej krajine sa to jednoducho musí rešpektovať.

Slovenský gynekológ ponúkne žene možnosť nejakej ochrany, takže môže začať so svojím partnerom plánovať, čo ďalej. Čo je teda vašou agendou v otázke plánovania rodičovstva?

Je to obhajoba tých práv, ktoré sú stále spochybňované, a predovšetkým osveta. Veľká cieľová skupina je mládež, u ktorej sa usilujeme zvýšiť kvalitu sexuálnej výchovy aj cez informácie, ktoré podávame cez našu webstránku. Ak máme prostriedky, organizujeme diskusie a prednášky gynekológov na školách, lebo už v tínedžerskom veku treba vedieť o veciach, ktoré môžu ovplyvniť človeka na celý život. Je to vždy lepšie riešenie, ako sa neskôr konfrontovať s nechcenou situáciou. Vydali sme metodické príručky, ktoré rozvírili hladinu na celom Slovensku.

Napriek tomu ich pedagógovia používajú?

Áno, dokonca sme ich dali na web, kde zaznamenali niekoľko desiatok tisíc stiahnutí. Máme na to pozitívne odozvy, pretože doteraz tu boli len príručky staršie ako 10 rokov, v ktorých bola napríklad homosexualita deklarovaná ako niečo nenormálne. Tretím okruhom nášho záujmu je prevencia proti pohlavne prenosným chorobám. Je len otázkou času, kedy sa aj u nás stane AIDS témou dňa. Na Ukrajine pribúda ročne 56-tisíc nových prípadov ochorení a najrapídnejší nárast je v baltických štátoch. Neexistuje dôvod, prečo by malo práve Slovensko ostať v tomto izolované – nie sme ani oveľa mravnejší, ani oveľa vernejší a mládež cestuje po celom svete, hranice sú otvorené.

Zaujímajú vás aj iné témy, napríklad bezbrannosť žien, ktoré ostali samy s malými deťmi?

Pri našej vysokej rozvodovosti je u nás neplatenie výživného najčastejším trestným činom a najčastejšou príčinou, prečo veľa detí vyrastá v chudobe. Chýbajú systémové opatrenia. Odohráva sa tu akýsi pingpong, keď sa raz schváli výživný fond a potom sa zase zruší – len podľa momentálnej politickej sily a ideológie. Na návrh predchádzajúceho ministerstva spravodlivosti bola rodina definovaná ako heterosexuálne manželstvo, ale matka, ktorá vychováva tri deti, rovnako tvorí rodinu a potrebuje oveľa vyššiu formu ochrany. Navyše, mali by sme brániť tieto ženy pred znevýhodnením v zamestnaní. Chýba im ústretové prostredie, ktoré zohľadňuje mimoriadne životné situácie, do ktorých sa ženy dostávajú v čase, keď sú ich deti ešte nedospelé. Tém, ktoré štát stále nerieši, je veľa.

Dlho ste žili v Nemecku. Stretli ste sa tam s nerovnoprávnosťou žien?

Zo Slovenska som odchádzala ešte v čase socializmu. Ocitla som sa v rurálnej oblasti, kde sa všetci čudovali, že som inžinierka, lebo som doma vyštudovala chemicko-technologickú fakultu. A stala som sa svedkom rôznych zmien. Ako tehotná som videla ženy, ktoré demonštrovali na ulici proti zákazu interrupcie za zmenu známeho paragrafu 218. Boli to moje prvé dotyky s touto agendou. Spomínam si, ako Nemci zaviedli kvóty na vtiahnutie žien do politiky. Keď prvé dva roky žena – politička vyslovila nejakú nešťastnú formuláciu, hneď ju ironizovali, že je “kvotenfrau” – hlúpa ženská, ktorá je v politike len omylom. Samozrejme, keď povedal nejakú hlúposť politik – muž, nikomu ani nenapadlo, že sa muži na politiku nehodia. A je zaujímavé pozorovať, ako po rokoch už žiadne kvóty nie sú potrebné, pretože sa účasť žien na politike stala normou. Nenormálne by bolo, keby tam neboli. Hovorí sa však, že ženské zrovnoprávnenie je tá najdlhšia revolúcia v histórii.

Prekvapila vás situácia na Slovensku, keď ste sa vrátili domov?

Vrátila som sa v roku 1995 a zarazilo ma, že u nás idú zmeny opačným smerom – rušenie jaslí, družín, platené škôlky. Vtedy sa bralo v Nemecku za pozitívum, keď dievčatá začali prenikať do odborov, ktoré boli typicky chlapčenské, čo štát vyslovene podporoval. U nás to išlo presne naopak. Za mojich čias bol na STU rovnaký počet chlapcov a dievčat, na gymnáziu nikto neriešil, či je chémia vhodná pre ženu na štúdium. Jednoducho ma to zaujímalo, tak som to vyštudovala. Dnes je to inak – zase sa vraciame k tradičným konzervatívnym vzorom.

Vidíte v tom vplyv cirkvi?

Je to vplyv konzervativizmu a cirkev je, samozrejme, súčasťou tejto mašinérie. Ťažko sa to vysvetľuje, lebo pokojne môžete povedať, že u nás predsa nikto nezakazuje dievčatám, aby išli študovať počítače. Ale najdôležitejšie zmeny prebiehajú niekde v hĺbke. Vidím to napríklad na svojich dcérach, keď sú na gymnáziu vystavené poznámkam učiteľky fyziky, ktorá im hovorí – vy to aj tak nepochopíte, keď ste dievčatá. Ak sa dievčatá počas štúdia stretávajú s tým, že im hovoria, ako nemajú na to, aby zvládli nejakú oblasť, že je úplne zbytočné, aby sa vôbec snažili, tak si podvedome aj vedome vyberajú orientácie a povolania, ktoré sa im zdajú prirodzenejšie. Nemám rada delenie na typicky mužské a ženské povolania, lebo neplatí a to v rovnakej miere ako neplatia kategórie typickí muži a typické ženy, priemerní muži a priemerné ženy. Hovorme o určitom počte individualít, z ktorých má každá vlastné preferencie a záujmy. Pre mňa feminizmus znamená, že každý by mal mať právo rozhodnúť sa zariadiť si svoj život tak, ako mu vyhovuje a ako to chce, bez ohľadu na to, či je muž, alebo žena. To je základný princíp mojej agendy.

Čo poviete na reklamu Vyfúknuť ženu?

Ako zákazníčku ma zadávateľ reklamy definitívne stratil. To už vôbec nie je vtipné. Keď vidíte reklamný blok, v ktorom žena varí chutný obed, potom muž ukazuje ženám, ako majú správne prať, potom krásne namaľovaná žena vyčistí záchod a keď všetko poupratuje a navarí, príde reklama, ako je na dovolenke a muž ju vyfúkne ako nafukovačku… Celý tento príbeh človeka naozaj dorazí. V západnej Európe by táto reklama nebola možná. Tam sú už ľudia natoľko politicky citliví, že by to bolo pre nich priveľa.

Akú má u nás šancu ženská kandidátka na prezidentku?

Minule mi v jednej rozhlasovej relácii poslucháč povedal, že Slovensko ešte nie je zrelé na to, aby malo ženu za prezidentku. Rozosmialo ma to. Znamená to azda, že nezrelé krajiny majú na čele muža a zrelé ženy? Samotný fakt, že sa o tom vôbec rozpráva, ukazuje, že tu máme rezervy. Malo by byť samozrejmosťou, že nikto by už nemal riešiť, že je Iveta Radičová žena.

Aké sú rozdiely medzi mužmi a ženami podľa Oľgy Pietruchovej?

Nikto netvrdí, že ženy a muži sú rovnakí. Poznáme predsa prirodzené rozdiely medzi nimi. No je celý rad nadobudnutých rozdielov, ktoré ženy vyslovene znevýhodňujú. Sú dané socializáciou, výchovou, kultúrou, takže je možné ich zmeniť. Kým sa nezmenia tieto stereotypy, vôbec sa nemusíme zhovárať o iných. Napríklad delenie prác na ženské a mužské jasne znevýhodňuje ženy. V celých dejinách sa starostlivosť, reprodukcia a neplatená práca v domácnosti vykonávala automaticky a nikdy nebola cenená. Ale bez nej by spoločnosť nemohla existovať. Protikladom rovnoprávnosti teda nie je rôznorodosť, ale hierarchia. Nejde nám o rovnakosť, ale o férový prístup, o docenenie práce žien a ich existencie.

Na čom sa zakladá tvrdenie, že ani dnes nemožno hovoriť o férovom prístupe pri výbere zamestnania?

Existuje krásny výskum situovaný do konkurzu hudobníkov do nového orchestra. Keď sa uchádzači schovali hrali za plentou, členovia komisie vybrali viac žien ako vtedy, keď ich videli hrať priamo pred sebou. Iný výskum porovnával žiadosti o miesto vo vedeckej inštitúcii podľa rovnakého životopisu uchádzačov, ale vo dvoch verziách – keď ju podala žena a druhýkrát muž. Ak išlo o priemerné životopisy, zamestnanie dostali muži, ženy nie. Ak išlo o vynikajúce životopisy, zamestnali rovnako mužov aj ženy, ale u žien sa komisia pýtala štyrikrát častejšie ako u mužov, či je kandidátka naozaj taká dobrá a či za ňou niekto nestojí. Pričom nikto z komisie to nerobil vedome. Tieto stereotypy a chyby v hodnotení sú zakorenené hlboko v podvedomí, na čo je veľmi ťažké ukázať prstom. Kolegyne z jednej organizácie hovoria, že keď sa stereotypy stanú viditeľnými, stratia svoju moc. Mali by sme ich teda ukazovať, keď ich zbadáme.

Ak sa vás pýtajú, či sa vás muži boja, ako je to s vami? Nie sú vám muži smiešni?

Neexistuje jednoliata masa mužov. Niektorí sú smiešni, iní nie. Ale najkrajšie predsudky proti mne odznejú na internete – vraj som určite zatrpknutá stará dievka. Keď istý typ mužov zistí, že som vydatá a mám tri deti, vybočím z ich celkového konceptu, ale aj tak si vymyslia niečo nové. Skrátka, niektorí ľudia nechápu, že ma tá agenda zaujíma z presvedčenia a nie následkom nejakej osobnej traumy. Už to je výpoveďou samo osebe – muža by sa na také veci nepýtali

———————————————-

Oľga Pietruchová (1962) – ukončila štúdium analytickej a fyzikálnej chémie na Chemicko-technologickej fakulte STU v Bratislave v roku 1985. O rok neskôr sa vysťahovala za manželom do Nemecka. Po návrate na Slovensko v roku 1995 pracovala vo vlastnom rodinnom podniku na predaj chemických a ekologických prístrojov. V roku 2003 sa druhýkrát vydala za experta Svetovej banky Juraja Mesíka. Bola členkou Strany občianskeho porozumenia (1998 – 2001), za DÚ v parlamentných voľbách 2006 kandidovala na volebnej listine Slobodného fóra. Od roku 2001 je predsedníčkou občianskeho združenia Možnosť voľby, ktoré zorganizovalo kampane pre elimináciu násilia páchaného na ženách Piata žena. Je členkou poradného výboru Open Society Institute (USA), výkonnou riaditeľkou Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, predsedníčkou Ženskej loby Slovenska a členkou výboru European Women’s Lobby so sídlom v Bruseli. Má tri deti, žije v Bratislave.

http://www.sme.sk/c/3892414/zenska-aktivistka-Olga-Pietruchova-Prava-zien-najdlhsia-revolucia.html

,

  1. Pridaj komentár

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: