Ženy a politika

V rámci vzdelávacieho projektu Jeden svet na školách poskytuje OZ Človek v ohrození slovenským učiteľom už niekoľko rokov metodické materiály, ktorých súčasťou sú i dokumentárne filmy. Projekt Jeden svet na školách sa orientuje na žiakov stredných škôl a zavádza do výučby o globálnych témach aj dokumentárny film. Cieľom projektu je inovatívnou a pre žiakov atraktívnou formou diskutovať o najhorúcejších globálnych témach dneška, uvedomiť si ich previazanosť s naším životom a podporiť aktívne konanie smerujúce k zmenám súčasného stavu. Nasledujúci text je súčasťou už tretej metodickej príručky k rozvojovému vzdelávaniu.

Pohlavie, rod a rodové stereotypy

Keď sa narodí človek, narodí sa samozrejme do nejakej konkrétnej rodiny, do nejakej konkrétnej spoločnosti. A začína sa učiť. Nielen jazyk, ktorý je potrebný na komunikáciu, ale postupne sa učí, aké hodnoty sú dobré, aké zlé, ako sa má správať, čo je vhodné a čo nie –  teda učí sa osvojiť si kultúru spoločnosti a začleniť sa do nej. Proces, v ktorom sa učíme porozumieť spoločnosti, v ktorej žijeme sa nazýva socializácia. Učíme sa aké je naše miesto v spoločnosti, ako sa máme v tej – ktorej situácii správať, čo môžeme očakávať od ostatných a pod.[i]

Narodením dieťaťa sa začína proces jeho výchovy a socializácie. Fakt, či sa niekto narodil ako chlapček alebo dievčatko ovplyvňuje prístup rodičov a okolia k nemu. Prejavuje sa to v nevinnom obliekaní do modrej alebo ružovej farby, pri výbere hračiek – autíčok alebo bábik, spôsobu hry a komunikácie. Nielen celé okolie, ale aj samotné matky a otcovia zaobchádzajú inak s dievčatkami a inak s chlapcami. Jeden pokus sledoval reakciu mladých matiek na šesťmesačné dieťa, ktoré sa volalo Elisabeth. Väčšina matiek sa na ňu usmievalo, dávali jej na hranie bábiky, pripadala im “rozkošná“, “milá“ a jej plač “jemnulinký“. Reakcia druhej skupiny matiek na dieťa v rovnakom veku s menom Adam bola výrazne odlišná. Tomuto dieťaťu najčastejšie ponúkali vláčiky alebo iné “chlapčenské“ hračky, bol pre ne “chlap ako buk“. V skutočnosti išlo o to isté dieťa, oblečené v rôznych šatách.[ii]

Na základe pohlavia sa deťom – či už vedome alebo nie – vštepujú aj určité návyky ako „patričné správanie“ – od chlapcov sa očakáva „byť správnym chlapom“, neplakať, vedieť sa ubrániť na pieskovisku či neskôr v škole, kým od dievčat byť jemná, milá, slušná, usmievavá a citlivá, poriadna a vždy čistá.

„Nerodíme sa ženami, stávame sa nimi“,[iii] napísala už v 40. rokoch minulého storočia Simone de Beaviour. Naznačila tým skutočnosť, že hoci sa ľudia rodia s biologickým pohlavím ako muži a ženy, až počas života sa pod vplyvom očakávaní a noriem spoločnosti v nás formuje to, čo je všeobecne považované za „ženské“ a „mužské“.  Tieto vzory správania sú tak silné, že väčšina sa celý život snaží priblížiť sa k ideálnemu obrazu „typického muža“ alebo „typickej ženy“. Ak tieto vzory správania odmietame alebo ignorujeme,  vystavujeme sa často  výsmechu, odmietaniu a odsudzovaniu zo strany ostatných členov spoločnosti. Napr. ak sú muži jemní, citliví bývajú považovaní za zoženštených. Ak majú ženy záujem budovať svoju kariéru, sú to karieristky.

V každodennom kontakte s druhými sa ľudia orientujú vonkajšími znakmi správania a výzoru ako sú účes, odev a celkový vzhľad a podľa nich rozlišujú ľudí na mužov a ženy. Hoci to nie sú biologické znaky, pretože tie pod odevom nevidíme, napriek tomu ich považujeme mylne za pohlavie. V tejto súvislosti rozlišujeme pohlavie ako biologickú charakteristiku a tzv. „sociálne pohlavie“ (rod), ktoré je akousi nadstavbou nad samotnou biológiou.  Celkový výzor človeka,  správanie, ale aj seba vnímanie,  sa nazýva „rod, a nie vždy musí plne kopírovať charakteristiky tradične pripisované danému pohlaviu.

Pohlavie (angl. sex) je biologická charakteristika človeka ako muža a ženy identifikovateľná na základe pohlavných orgánov, chromozomálnej a hormonálnej výbavy a druhotných pohlavných znakov.

Rod (angl. gender) pomenováva sociálne konštruované rozdiely medzi ženami a mužmi. Je to súbor vlastností, charakteristík, činností a znakov, ktoré mužom a ženám pripisujeme a s ktorými sa muži a ženy v rôznej miere stotožňujú.. Rod sa formuje na základe výchovy, vzdelania, pod vplyvom prostredia, očakávaní, jazyka, vlastných rozhodnutí atď.

Rozdiel medzi pohlavím a rodom je zrejmý napr. pri rodení detí. Kým je biologicky podmienené, že rodiť deti môžu len ženy, biológia neurčuje, kto sa o ne má starať a vychovávať ich.  Táto úloha sa prisudzuje ženám ako tzv. rodová rola.

Biologická predispozícia hrá určitú úlohu v živote každého jednotlivca a nepochybne existujú biologicky podmienené rozdiely medzi mužmi a ženami. Nie sú však natoľko zásadné, aby vylučovali ženy alebo mužov z niektorých oblastí života. Vedci dokazujú, že priemerné rozdiely medzi mužmi a ženami sú menšie ako individuálne rozdiely v skupine žien resp. mužov. Inými slovami, tieto rozdiely nesmú byť dôvodom na znevýhodňovanie žien a vylučovanie mužov z niektorých sfér zodpovedností.

Rodová rovnosť sa nestavia proti rôznorodosti mužov a žien. Je alternatívou k súčasnej spoločenskej hierarchii, ktorá znevýhodňuje najmä ženy a naopak privileguje najmä mužov. Cieľom rodovej rovnosti je vytvoriť rešpektujúci priestor pre každú ženu a každého muža, aby realizovali v živote svoj vnútorný potenciál naplno, bez ohľadu na tradične predpisované rodové role jednotlivým pohlaviam.

Rodové stereotypy sú zjednodušené, nerealistické obrazy „mužskosti” a „ženskosti”, idealizované a očakávané vzory, ktoré nás sprevádzajú vo všetkých oblastiach života.[iv] Svojou reprodukciou utvárajú zdanie prirodzenosti a samozrejmosti. Sú tvorené a udržiavané pomocou sociálnych štruktúr ako sú rodina, výchova a vzdelanie ; kultúrou – tradíciami, predstavami a zvykmi, náboženstvom, ale i médiami a jazykom. Rodové stereotypy sú teda určité normy, ktorých dodržiavaním vytvárame dojem „normality“. Ich porušovaním sa človek vystavuje sa riziku odsúdenia až označenia za „nenormálneho“ (predstavme si chlapca oblečeného a správajúceho sa ako dievča). Rodové stereotypy nám zabraňujú slobodne sa rozhodovať aj v dôležitých životných rozhodnutiach ako je výber štúdia a povolania, z ktorých mnohé sú považované za „výlučne  ženské“ (učiteľka, zdravotná sestra, kozmetička, sekretárka…)  a „výlučne mužské“ (elektrikár, automechanik, technik, manažér, politik…).

V priebehu dejín sa obsah rodových stereotypov menil s ohľadom na spoločenské zmeny vo vzťahoch medzi ženami a mužmi. Napriek tomu sú naďalej hlavnou príčinou udržiavania nerovného vzťahu medzi mužmi a ženami a vytvárajú východisko pre rodovú diskrimináciu, ktorá vedia prevažne k znevýhodňovaniu žien. Sú však škodlivé aj pre samotných mužov (vytvárajú tlak na úlohu vyživovateľa rodiny a neprejavovanie citov, vedú k zvýšenému výskytu niektorých ochorení medzi mužmi ako i k vyššiemu počtu samovrážd).

Politické práva žien

Spomínané stereotypné predstavy o typickej úlohe ženy a muža mali za následok o.i. vylúčenie žien z verejného života. Kým úloha ženy bola (a niektorí hlavne muži sa s tým ešte stále stotožňujú) v domácnosti a pri výchove detí, muži boli tí, ktorí „vládli svetu“. Neplatilo to však vždy a všade; v starom Egypte boli kráľovné silné vládkyne a Platón bol presvedčený, že ženy môžu vládnuť rovnako ako muži, pretože majú rovnaký rozum. Potrebujú na to dostať adekvátne vzdelanie a uvoľniť sa z domácich povinností a starostlivosti o deti. Boli to však ojedinelé myšlienky, ktoré aj pod vplyvom kresťanstva takmer na dve tisícročia utíchli.  Biblia vymedzila miesto ženy v domácnosti v pozícii manželky a matky. Ženy na verejnosti mali mlčať. Napriek tomu aj európska história pamätá veľké kráľovné ako Alžbeta II. alebo Mária Terézia. Boli to však výnimky; pre bežnú ženu bolo spočiatku nemožné presadiť sa vo verejnom živote inak ako po boku silného muža. Hlavným dôvodom pre ich podradné postavenie v spoločnosti boli spomínané stereotypné predsudky; ženy boli považované za príliš emocionálne a neschopné racionálneho myslenie.

Vplyvom osvietenských myšlienok sa začína hovoriť aj o občianskych a politických právach žien. Ženy začali uvedomovať vlastné nerovnoprávne postavenie v spoločnosti; nemali právo voliť a ich vzdelanie sa v 17. a 18. storočí obmedzovalo zväčša na čítanie, písanie, hudbu, tanec a ručné práce. Mary Wollstonecraft napísala v roku 1792 knihu „Obhajoba ženských práv“, v ktorej požadovala rovnoprávnosť žien s dôrazom práva na vzdelanie. Autorka je považovaná za jednu zo zakladateliek v tej dobe vznikajúceho ženského hnutia.

V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa sformovala v USA skupina žien, ktorá sa stala základom prvého hnutia za ženské volebné právo – Woman Suffrage Movement. Na čele tejto skupiny stála Elizabeth Cady Stantonová. Roku 1848 Cady Stantonová a Lucretia Mottová, ďalšia bojovníčka za ženské práva, zorganizovali v Seneca Falls v štáte New York prvý zjazd žien v svetovej histórii. Delegátky spísali deklaráciu, v ktorej žiadali rovnosť s mužmi pred zákonom, právo voliť a rovnaké príležitosti na vzdelanie a prácu.

Zhruba v rovnakom čase sa sformovalo hnutie za volebné právo žien vo Veľkej Británii.  Nebol to síce jediný cieľ britského feministického hnutia, ale boj za volebné právo zatienil ostatné požiadavky a získal si aj medzinárodnú podporu. Malá skupina žien založila komisiu, ktorá vyvíjala nátlak na parlament. Presvedčili filozofa a politického ekonóma Johna Stuarta Milla, pôsobiaceho tiež v parlamente, aby presadzoval volebnú reformu, ktorá by zahŕňala aj volebné právo pre ženy.

Aj keď táto aktivita neuspela, požiadavka na volebné právo pre ženy sa stala vecou verejnou. Po celej krajine sa vytvárali lokálne komisie pre volebné právo žien. Názov sufražetky vznikol z anglického slova suffrage, čo znamená volebné právo a suffragettes boli aktivistky za volebné právo. Až po silnom tlaku feministických hnutí (tzv. prvá vlna feminizmu) sa začali postupne meniť zákony o volebnom práve v prospech žien.

Nový Zéland ako prvá krajina na svete uzákonila volebné právo žien v roku 1893. Potom nasledovala Austrália, Fínsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, ZSSR (1917). Hoci niektoré oblasti USA ako Wyoming umožňovali ženám voliť už predtým, až v roku 1920 schválením tzv. 19. dodatku k Ústave bolo po viac ako 70 rokoch snaženia uzákonené právo amerických žien voliť. V tomto období získali volebné právo aj ženy u nás (krátko po vzniku I. ČSR v roku 1920). Ako posledné z Európy uzákonilo volebné právo žien Švajčiarsko (posledný kanton v r. 1971). V niektorých európskych štátoch získali ženy právo voliť až v 60. rokoch 20. storočia (napr. Švajčiarsko). V niektorých moslimských štátoch ho však dodnes nemajú (napr. Saudská Arábia; Kuvajt ho uzákonil až v r. 2006).

Politické zastúpenie žien

Z hľadiska práva podieľať sa na tvorbe a realizácii politiky (tzv. aktívne volebné právo) ženy vo väčšine krajín sveta stále nie sú adekvátne zastúpené vo volených a výkonných politických orgánoch. Zastúpenie žien v politike sa líši v jednotlivých krajinách a oblastiach sveta.

OSN vydáva pravidelne rebríček krajín s najvyššou kvalitou života, hodnotenou podľa Human Development Index (HDI)[v]. Na prvých miestach sa už tradične umiestňujú krajiny ako Nórsko, Austrália, Island, Kanada a krajiny Beneluxu. Zaujímavé je, že všetky krajiny na popredných miestach (Nórsko, Island, Austrália, Kanada, Švédsko) majú vysoké zastúpenie žien v politike, 30 až takmer 50%. Iste, dá sa argumentovať tým, že na určitej úrovni krajiny sa ženy do politiky dostávajú ľahšie. Ale platí to hlavne naopak – vyššie zastúpenie žien znamená humánnejšiu politiku, rovnovážnejší vývoj spoločnosti, vyššie výdavky na podporu rodín, vzdelania, zdravia, na sociálne opatrenia a menej peňazí na zbrojenie.

V spoločnej správe Svetovej banky a univerzity v Oxforde Report on Engendering Development[vi] sa hovorí: „Fakty dokazujú, že spoločnosti, v ktorých existuje rodová diskriminácia majú tendenciu k nižšiemu ekonomickému rastu a pomalšiemu znižovaniu chudoby(…) Vyššie práva žien a ich účasť vo verejnom živote znamená  viac transparentnosti v podnikaní a vládnutí a lepšiu správu vecí verejných. Čím vyššia účasť žien vo verejnom živote, tým nižší stupeň korupcie.“ Správa dostupná na web stránke Svetovej banky uvádza množstvo konkrétnych dôkazov na podloženie týchto záverov, pričom ako riešenie jasne definuje potrebu verejných intervencií: „Mimoriadne dôležité sú štátne intervencie, pretože zmeniť spoločenské a politické inštitúcie, ktoré sú zdrojom rodových nerovností, je pre jednotlivca extrémne ťažké ak nie nemožné.“

Niektoré africké krajiny majú tiež vysoké zastúpenie žien v politike. Je to následok cielenej rozvojovej politiky OSN a iných medzinárodných organizácií, ktoré podmieňovali rozvojovú pomoc africkým krajinám zavádzaním opatrení na posilňovanie žien. V mnohých krajinách vznikli (aj vďaka spomínanej pomoci) aj silné ženské mimovládne organizácie, ktoré účinne formujú verejnú mienku.

Iné dôvody sú napr. dobrá vzdelanostná úroveň žien v niektorých krajinách; kým chlapci odchádzali po základnej škole pracovať napr. do baní, pre dievčatá bola táto práca nedostupná a preto sa vzdelávali. Po vymanení sa z koloniálnej nadvlády to boli hlavne ženy, ktoré mali dostatočné vzdelanie na zastávanie verejných funkcií. V iných krajinách, ktoré prešli krvavými konfliktami, sú ženy často východiskom z patovej situácie a dostávajú sa do pozícií kvôli zlým skúsenostiam s agresívnymi mužmi. Napr. Rwanda má v súčasnosti najvyššie zastúpenie žien v parlamente na celom svete, a to vďaka kvótam ale i spomínanej verejnej podpore po krvavej genocíde. ďalšie africké krajiny s viac ako tretinovým pomerom žien v parlamente sú Južná Afrika, Angola, Uganda, Burundi a Tanzánia.

Pomerne silné politické pozície začínajú mať ženy v strednej a južnej Amerike (napr. v Chile a Kostarike majú prezidentku) najmä vďaka silným sociálnym hnutiam. Kuba, Argentína, Kostarika, Ekvádor a Guyana[vii] majú viac ako tretinu ženských poslankýň.

V Európe takmer paritné zastúpenie (40 až 50%) dlhodobo dosahujú ženy iba v škandinávskych krajinách a to vďaka silnému ženskému hnutiu. Najviac žien sedí v parlamente vo Švédsku, potom nasledujú Island, Holandsko, Fínsko, Nórsko, Belgicko, Dánsko, Španielsko, Nemecko.

Väčšina z týchto krajín má zavedenú nejakú formu tzv. kvót pre zastúpenie žien. Niektoré z nich sú legislatívne zakotvené, v iných krajinách (Nemecko) fungujú na báze straníckych rozhodnutí. V každom prípade sa kvóty osvedčili ako najrýchlejší a najúčinnejší spôsob na zvýšenie podielu žien resp. iným marginalizovaných skupín v politike. Základný predpoklad pri odstraňovaní diskriminácie je totiž poznanie, že rovnosť príležitostí de jure ešte neznamená rovnoprávnosť de facto. Kým existuje tradičné rozdelenie úloh v spoločnosti a žena sa kvôli starostlivosti o deti a domácnosť nemôže zúčastniť politickej schôdze, nemôže byť o rovnosti príležitostí ani reči. Stáročia vytvárané a stále živené predsudky voči ženám v politike znamenajú pre účasť žien sťaženú štartovaciu pozíciu.

Ženy a tzv. ženská politika sú už tradične agendou ľavicových a zelených strán. Napr. zelené strany v Európe uplatňujú na kandidátnych listinách tzv. paritný systém, kedy sa striedajú muž a žena za sebou. Ľavicové sociálno-demokratické strany majú spravidla aspoň tretinové zastúpenie žien na kandidačných listinách. To však platí najmä pre západné demokratické krajiny, kým v krajinách strednej a východnej Európy je väčšinou odlišná situácia.

Otázka ale nestojí, čo prinášajú ženy do politiky. Ženy sú totiž rovnoprávne ľudské bytosti a majú plné právo na adekvátne politické zastúpenie. Nakoniec, nikoho sa ani nenapadne opýtať sa, čo prinášajú do politiky muži… a napriek tomu v nej stále dominujú.

Zdroje:

BOSÁ, M., MINAROVIČOVÁ, K.: Rodovo-citlivá výchova, Esfem, http://www.esfem.sk (bez datovania)

PIETRUCHOVÁ, O., MESOCHORITISOVÁ, A.: Rodová rovnosť v organizácii. Stručná sprievodkyňa. OKAT, Bratislava, 2007.

CVIKOVÁ at all: Hlasy žien. Aspekt, Bratislava, 2002.

JARKOVSKÁ, L.: Gender a spoločnosť, in: Gender ve škole, Otvorená spoločnosť, Praha, 2005

GIDDENS, A.: Sociologie, Argo, Praha, 1999.

de BEAVIOUR, S.: Druhé pohlavie, 1949. Slovenský preklad Viera Millerová, vydavateľstvo Obzor, 1967

Mason, Andrew D. ; King, Elizabeth M. ; : Report on Engendering Development.
The World Bank Development Research Group/Poverty Reduction and Economic Management Network. Máj 2000.


[i] JARKOVSKÁ (2005)

[ii] Giddens (1999)

[iii] de Beaviour (1967)

[iv] BOSÁ

[vi] Mason (2000)

, ,

  1. Pridaj komentár

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: