Jedz, modli sa a miluj… a čo ďalej?

Pre väčšinu ľudí je manželstvo a založenie rodiny jedným z najdôležitejších cieľov v živote. Nakoniec, homo sapiens je sociálny živočích a vyskytuje sa hlavne v párových vzťahoch, v ktorých vychováva svoje potomstvo. (Aspoň to tak platilo do nedávna.). Na rozdiel od zvyšku živočíšnej ríše má schopnosť reflektovať a abstrahovať svoje skúsenosti a dokázať sa z nich poučiť. Alebo by mal byť schopný urobiť.

Elisabeth Gilbert toho schopná je. Párovú existenciu v manželstve si už vyskúšala a neuspela. Našťastie pre nás. Inak by nebola vznikla skvelá kniha Jedz, modli sa a miluj, ktorá sa – na veľké prekvapenie samotnej autorky –   stala svetovým bestsellerom. Najmä po pôsobivom sfilmovaní s čarovnou Juliou Roberts, ktorá vekom dozrieva ako dobré víno, je Elisabetin príbeh asi najznámejšou životopisnou story minulých rokov.

V pokračovaní knihy Commited (v slovenčine vyšla v Slovtatrane pod názvom Presvedčenie) sa autorka vyrovnáva s týmto pre ňu prekvapujúcim úspechom. Elisabeth spočiatku písala knihy hlavne zo života „skutočných chlapov“ , teda to, čo sa považuje všeobecne za serióznu literatúru. Skladali jej komplimenty, že píše ako muž. Napriek tomu sa veľkej slávy nedočkala. Po úspechu knihy Jedz, modli sa a miluj sa vraj stala autorkou ženských románov. „… neviem celkom presne, čo sú to “ženské romány“, ale som si istá, že sa to nikdy nemyslí ako kompliment,“ myslí si autorka (na túto tému viac inokedy…). A práve to jej prinieslo úspech a slávu. Samozrejme, bolo by hlúpe vystupovať z dobre rozbehnutého vlaku spisovateľského úspechu a nepridať druhý diel.

Ak ste sa po dočítaní prvej knihy tešili na pokračovanie romantického príbehu s Philipem ako ja, budete knihou možno sklamaní. Priznávam, že mi chvíľu trvalo pochopiť, že dlhé strany  autorkiných reflexií na tému manželstva nie sú len úvodné úvahy a že cestovanie, romantika a sex sa nekonajú. O to viac som si po tomto vytriezvení knihu vychutnala. Autorkin štýl, humor a nadhľad z prvej knihy zostali a svojím spôsobom dozreli.

„Ak chcete vidieť veci v perspektíve, začnite vyberať slimáky z paradajok.“

Presvedčenie má ďaleko od romantického „ženského románu“ a sotva ho možno považovať za beletriu. Kým Jedz, modli sa miluj je v podstate ničím nie výnimočný príbeh osamelej ženy a vášnivej cestovateľky, obohatený skvelými úvahami so šarmantným humorom, Presvedčenie je toho presným opakom; skvelé úvahy so šarmantným humorom, obohatené banálnym príbehom odohrávajúcim sa akoby na pozadí.

Elisabeth a Philipe žijú svoj pokojný a tak trochu nomádsky život. Väčšinu času trávia v jej dome v USA, kde Philipe pricestuje stále na tri mesiace ako turista. Potom cestujú pár týždňov po svete a opäť sa vrátia do USA. Ale – ako sa u nás hovorí, dovtedy sa chodí s krčahom po vody, kým sa ucho neodbije –  pri prechode pasovou kontrolou je Philipe zadržaný. Opakovaným pobytom v USA porušil pravidlá turistického víza a hrozí mu zákaz vstupu na územie krajiny. Ucho sa definitívne odbilo. Odporúčanie úradníka cudzineckej polície je jednoznačné: „Zoberte sa!“

„Ako som mohla byť taká hlúpa, ako som si len mohla myslieť, že budeme môcť žiť svoje životy podľa vlastných predstáv?“

Pre oboch sa rúca ich svet vybudovaný na nezávislosti a slobode; predstavou vstupu do manželského stavu sú doslova zhrození. Sklamanie pri prvom pokuse bolo príliš veľké. Elisabeth sa s tým vyrovnáva formou, pre ňu najprirodzenejšou. Písaním.

Kniha je presne to, čo bolo pôvodne napísané v jej názve. Je spôsobom, ako sa zmieriť s inštitúciou manželstva, ktoré autorka ako príliš úzky sveter už pred rokmi odložila na dno mentálnej skrine svojho životného príbehu. Pretože „manželstvo je stav, do ktorého je oveľa ľahšie vstúpiť ako z neho vystúpiť…. A tak je dosť pravdepodobné, že mesiace alebo aj roky uviaznete v legálnom zväzku bez lásky, ktorý pripomína horiacu budovu. Budova horí a vy ste v pivnici, pripevnení železnými putami k radiátoru, a neviete sa vyslobodiť, zatiaľ čo všade naokolo stúpa dym a rúcajú sa trámy…“

Ale dosť o rozvode. Manželstvo je to, čo nás zaujíma. Jeho história, zmysel, jeho formy a obsahy naprieč kultúrami a krajinami, očakávania,  ktoré prináša a ktoré ho v konečnom efekte ruinujú. Elisabeth opisuje rozhovory o manželstve a pozorovanie žien a mužov v ázijských krajinách. Vietnamské ženy z kmeňa Hmong sa napríklad skvelo bavia na naivnej a pre ne nepochopiteľnej predstave manželstva z lásky. Ako možno pre človeka rozhodujúci vzťah založiť na niečom tak prchavom a nespoľahlivom ako je láska? O tej sa píšu básne a spievajú piesne. Ale nestavia sa na nej vlastný život. A keďže ženy z kmeňa Hmong  nikdy neočakávali, že cieľom manželstva je urobiť ich šťastnými, nepociťovali nikdy ani rozčarovanie z neho. Veď aj Budha učil, že „všetko ľudské trápenie má svoje korene v túžbe“.

„Zasaď očakávania, zožneš nespokojnosť.“

Autorka sa pýta aj na samotný pojem lásky a prichádza k záveru, že skutočná manželská láska má ďaleko od počiatočného očarenia druhou osobou. Skutočná manželská láska chodí po deti do škôlky a spláca hypotéku. Skutočná manželská láska sa dokáže postarať sa o manželku, chorú na Alzheimera a držať ju za ruku na jej poslednej ceste. Iste, nie sú to ani prekvapujúce ani nové závery, ale stojí za to zopakovať si ich každý deň (vravím ja, nie Elisabeth… aj keď by som mnou určite súhlasila). Najmä keď sedíme pred obrazovkou a roníme slzy nad Tristanom a Izoldou či Kate Winslet a topiacim sa Leonadrom di Capriom, prežívajúcimi ľúbostné očarenia s nešťastnými koncami. Nie náhodou sa najväčšie ľúbostné príbehy literatúry a filmu končia tragicky. Predčasná smrť ich robí nesmrteľnými, pretože nie sú vystavené dlhodobej skúške potreby riešenia banalít a problémov každodenného života. Zo sobotňajšieho vysávania a čítania rozprávok pred spaním deťom sa spisovateľský kapitál vytĺcť nedá. To sa nepredá. Maximálne sa to odbije vetou „a žili šťastne, kým nepomreli“.  A predsa je práve na takejto zodpovednej a svojím spôsobom nudnej každodennej forme lásky postavená naša existencia.

Väčšinu knihy som prečítala s úsmevom na tvári. Nielen kvôli jemnému humoru, ale hlavne kvôli pocitu akejsi spriaznenosti duší. Elisabeth Gilbert totiž vyjadruje mnohé myšlienky a názory, ku ktorým som rovnako dospela – či už sama alebo na základe podobných knižiek, ako čítala ona. Keby som chcela napísať knihu o manželstve, bola by tejto veľmi podobná; obsahom i formou, od historického exkurzu v čase a priestore až po súčasnú politizáciu tejto inštitúcie. Autorka sa napríklad – rovnako ako ja – stavia kriticky k snahe cirkvi manipulovať našimi životmi a miešať sa do nášho súkromia.

„Oni (tí horliví a mocní) vytvárajú pravidlá. My (tí obyčajní ľudia a podvratné živly) sa pred ich pravidlami poslušne skláňame. A potom ideme domov a robíme si tam, čo chceme.“

Pre túto nemožnosť kontrolovať a ovládať súkromie zvonka je rodina „trvalým a stálym nepriateľom všetkých hierarchií, cirkví a ideológií“. Ľudia si vždy robili v posteli, čo chceli, či už to bolo vyhlásené za hriech (alebo porušenie morálneho kódexa budovateľa socializmu), prípadne trestané ako sodomia. Nie náhodou prikázala katolícka cirkev svojim služobníkom celibát. Takto ich mohla jednoduchšie udržať v poslušnosti a pod kontrolou.

Na druhej strane, „manželstvo je uzdou civilizácie, lebo človeka spája s radom povinností a ovláda tak jeho energiu“. Rodina s väčším počtom detí sa má čo oháňať, aby ich uživila a zabezpečila. Manželom už na revolúciu veľa času nezostáva. Nehovoriac o tom, že kým muži manželstvom spravidla získavajú, ženy naň skôr doplácajú – či už zdravím pri väčšom počte detí, svojou kariérou alebo záťažou domácich prác.

Rovnako súhlasím s autorkou, že idealizovanie kultúr so stabilnými manželstvami je klamlivé, pretože zachovanie tohto legálneho vzťahu za každú cenu neznamená automaticky aj spokojnosť oboch partnerov. A rovnako uznávam „manželstvo bez manželky“ – teda vzťah založený na rovnocennom postavení oboch partnerov a rozdelení povinností vrátane (alebo najmä) domácich prác a starostlivosti o deti. V tomto sa veľmi dobre zhodnem aj s Philipem, podľa ktorého je „ženino miesto v kuchyni“… má tam sedieť v pohodlnom kresle s vyloženými nohami a pohárom vína a pozorovať manžela, ako varí večeru.

Veď vravím… hotový súzvuk spriaznených duší.

Elisabeth Gilbert si svoju domácu úlohu skutočne urobila poctivo. Kniha je v podstate antropologicko-sociologicko-historicko-filozofická štúdia o manželstve, písaná populárnou formou a dobre čitateľným štýlom autorky, ktorej text sa číta ako dôverný rozhovor s priateľkou pri káve. Elisabeth jej vlastným spôsobom s osviežujúcim humorom opisuje zmeny, ktorými táto inštitúcia prechádzala v dejinách.

Tradičné manželstvo je umelo udržiavaná ilúzia, pretože „manželstvo robilo z hľadiska histórie a svojho vymedzenia jedinú vec – menilo sa.“  A v súčasnosti sa nachádza na povestnom bode zlomu; dieťa, ktoré sa narodí nezosobášenej dvojici vo Švédsku má väčšiu nádej prežiť detstvo s oboma rodičmi ako manželské dieťa z USA. Takmer sa zdá, že o manželstve sa s nadšením snažia iba tí a tie, ktorým je v mnohých krajinách sveta odopierané: homosexuálne dvojice. Skutočne práve tie môžu túto inštitúciu zachrániť. Alebo ešte republikáni. Ako ten, ktorý Elisabeth a Philipe na záver knihy zosobáši.

Myslím, že každý čitateľ a čitateľka,  ktorí nehľadajú romantické klišé, ale podnetné a provokatívne myšlienky a pohľady, si knihu vychutnajú. A nájdu v nej to, čo potrebujú – či už dôvod manželstvo uzavrieť alebo naň nadobro zanevrieť. Žiadne skratky ani prílišné zjednodušenia sa nekonajú a niekedy je kniha až príliš vecná. V každom prípade ju odporúčam čítať z ceruzkou v ruke. Niektoré myšlienky naozaj stoja za podčiarknutie.

Trochu ma len irituje názov knihy: v USA sa najprv predávala pod názvom Committed: A Skeptic Makes Peace with Marriage (Presvedčená: Skeptička sa zmierila s manželstvom), ale aj Committed: Love Story. Osobne si myslím, že prvá verzia názvu je oveľa výstižnejšia. Tá druhá pripomína skôr mexickú telenovelu. Našťastie, iba názvom. Kniha má od nej hodne ďaleko. Dokonca tak ďaleko, že si nedokážem predstaviť ani jej kvalitné sfilmovanie.

Toto už ani Júlia nezahrá. Škoda.

PS: Prajem Elisabeth a Philipe šťastné a pohodové manželstvo. Zaslúžia si ho. Pretože akokoľvek je táto inštitúcia kritizovaná a ohrozená, šťastné manželstvo (alebo vzťah) prispieva ku kvalite života a spokojnosti človeka viac ako čokoľvek iné. Manželstvo je vlastne ako politika – nikdy nemôže naplniť všetky sľuby, ktoré sa na začiatku dajú. A je aj tak trochu ako demokracia – všetci vieme, že má svoje muchy, ale nikto zatiaľ nič lepšie nevymyslel.

PS2: Dúfam, že sa o pár rokov neobjaví kniha s názvom Nepoučiteľná…do kelu, .predsa mala som pravdu…(alebo tak podobneJ)

,

  1. #1 by chlap on 15. február 2011 - 00:25

    “„ženino miesto v kuchyni“… má tam sedieť v pohodlnom kresle s vyloženými nohami a pohárom vína a pozorovať manžela, ako varí večeru.”
    Hmmm, takze muzovo miesto je v kuchyni? Nie je to sexisticke?😉

    Re: Eat, pray, love – Jedna vec co mi nejde do hlavy – preco musi hrdinka ist az do Indie aby nasla spiritualne osvietenie? Zda sa mi to trochu ako nudne klise.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: