Zodpovednosť cirkvi v prípadoch sexuálneho zneužívania

Viera  je jeden z najsilnejších aspektov ľudského bytia. Vieru si nevytvárame na základe objektívneho poznania sveta, ale dostávame ju vštepovanú spolu s inými emóciami a mémami – návodmi na prežitie. Práve preto, že sa viera a city sa nezakladajú na racionálnych argumentoch, nemôžu nimi ani zatriasť. Hlavný je totiž emocionálny rozmer podvedomia a ten často spôsobí opak – matka obviňovaného dieťaťa sa k nemu ešte silnejšie privinie, presvedčený volič bude svojho politika obhajovať napriek všetkým dôkazom. Nedá sa teda čudovať, že mnoho veriacich a ľudí zvnútra cirkvi nedokážu zniesť obvinenia  v prípadoch sexuálneho zneužívania mladistvých a snažia sa zľahčovať a ospravedlniť neospravedlniteľné.

Prirodzená reakcia väčšiny veriacich by sa dala prirovnať piatim štádiám vyrovnávania sa s tragédiou, definovanými Elisabeth Kubler-Ross: popieranie – hnev – prosíkanie – rezignácia – akceptácia. Podľa reakcií na tomto blogu i mimo neho,  na Slovensku sme sa dostali iba do prvého štádia. Namiesto jasných postojov sa zo strany predstaviteľov cirkvi a veriacich dočkávame sa skôr zľahčovania témy a skresľovania faktov. Pozrime sa teda na hlavné argumenty tých, ktorí sa snažia problém sexuálneho zneužívania detí v cirkvi zľahčovať alebo ospravedlňovať.

Argument „zhnitých jabĺk”

Po prepuknutí aféry sexuálneho zneužívania mladistvých v USA najvplyvnejší americký prelát vo Vatikáne kardinál Bernard Law opakovane verejne prehlasoval, že sa jedná o ojedinelé vybočenie jedincov, o zhnité jablká v cirkvi.  Tento argument sa stal súčasťou komunikačnej stratégie samotného Vatikánu. Ako sa neskôr ukázalo, tých jabĺk bolo nemálo.

Americká biskupská konferencia zverejnila v roku 2004 výsledky dvoch štúdií, podľa ktorých malo byť v rokoch 1950 až 2002 v Spojených štátoch cirkevnými predstaviteľmi zneužitých najmenej 10 677 detí a mladistvých. Pohlavné zneužitie malo spáchať 4392 kňazov, čo predstavuje 4 percentá z celkového počtu duchovných v USA. Samozrejme, môžeme sa baviť o tom, či sú 4% málo alebo veľa. Viac ako desať tisíc zneužitých detí len v USA však sotva môžeme považovať za bagateľ. Podobné čísla sú známe z bašty katolicizmu v Európe – z Malty, kde bolo z 850 kňazov obvinených zo zneužívania 40.

Podľa samotného Vatikánu je percento sexuálnych delikventov v radoch cirkvi medzi 1,5 až 5%, čo je porovnateľné s ostatnou populáciou. Otázka sa dá postaviť aj opačne – aká je to morálna autorita, keď je v nej rovnaký počet zločincov ako medzi normálnymi ľuďmi? O čo sú muži cirkvi svätej morálnejší a lepší ako zvyšní hriešnici? Akým právom chce teda cirkev iným kázať o čistote a morálke?

Čo je to za strom, keď rodí hnijúce jablká?
Argument „ne/zodpovednosti”

Cirkev vraj nie je zodpovedná za činy jednotlivcov.  S tým by sa dalo súhlasiť v prípade, ak by sa cirkev ako inštitúcia s jednotlivcami vyrovnala podľa zákona a všeobecne uznávaných morálnych princípov. Opak je však pravdou; štandardný postup v prípade podozrenia alebo dokázania zneužívania bolo umlčanie obetí vyplatením odškodného a preloženie hriešnika na inú faru, kde spravidla naďalej v zneužívaní pokračoval. Pedofilným duchovným sa v krajnom prípade odporúčala liečba (napriek jasným dôkazom o jej neúčinnosti) a po jej absolvovaní im bol umožnený návrat do aktívnej služby.

Ako príklad poslúži jeden z najviac medializovaných prípadov z Bostonu v roku 2002. Geoghamov prípad sa stal symbolom nekritickej tolerancie, ktorou pristupovala katolícka cirkev k svojim vlastným „hriešnikom” z radov duchovných, samozrejme, na úkor ich obetí. Geogham bol nenapraviteľný patologický pedofil, na ktorého bolo podaných vyše dvesto žalôb kvôli obťažovaniu a znásilňovaniu. Od roku 1984 sa opakoval stále rovnaký scenár – obete a ich rodičia sa sťažovali a niekedy podali aj žalobu, nakoniec sa však uspokojili s mimosúdnym finančným vyrovnaním. Kňaza potichu preložili a s obeťami sa zaobchádzala chladno a pohŕdavo. Ako mohol vôbec kňaz obťažovať toľko detí bez toho, aby bol pristihnutý a potrestaný? Samotné obete poskytli hneď dve vysvetlenia: nekritická úcta detí z katolíckych rodín voči duchovným a hlboká neochota predstaviteľov cirkvi vyšetrovať prípady tých, ktorí nakoniec našli odvahu sťažovať sa.

Tento scenár sa štandardne opakoval nielen v USA, ale na celom svete. Podľa zdrojov z Vatikánu, len 20% z celkom 3.000 ohlásených prípadov v rokoch 2001 až 2010 bolo podrobených oficiálnych cirkevným súdom. Ak aj cirkev nie je zodpovedná za zlyhania jednotlivcov, je zodpovedná za zlyhanie inštitucionálnych mechanizmov, ktoré namiesto odhaľovania zločinov vytvárali podhubie na ich ďalšie šírenie a Vatikán by sa podľa veriacich mal k tejto zodpovednosti konečne prihlásiť.

Katolícka cirkev je teda zodpovedná – ako právne, tak i morálne. Nakoniec, samotná Konferencia amerických biskupov sa k zodpovednosti prihlásila v dokumente  Charta ochrany detí a mladých ľudí, kde sa v preambule hovorí: “My, biskupi, uznávame naše chyby a našu úlohu v tom  utrpení,  ospravedlňujeme sa a preberáme zodpovednosť za príliš časté zlyhania voči obetiam a našim ľuďom v minulosti.”

Argument „finančného vydierania”

V prípadoch sexuálneho zneužívania je vraj absurdné žiadať finančné odškodnenie od cirkvi. Nerobí sa tak vraj ani v prípade iných zamestnávateľov, tak prečo teraz? Nuž, v prvom rade treba povedať, že to bola samotná cirkev a jej jednotlivé diecézy v USA, ktoré zaviedli túto prax ako spôsob umlčania obetí.

Kardinál Law z USA pod tlakom verejnosti po vypuknutí Bostonského škandálu predstavil novú politiku riešenia žalôb za sexuálne zneužívanie kňazmi. Súčasťou politiky bolo aj odškodnenie tých obetí, ktoré sa so sťažnosťami obrátili na diecézy.  Odškodné malo byť podmienené mlčanlivosťou a vyplatené s podmienkou, že nepodajú žalobu. Politika sa ukázala pre cirkev ako úspešná – obete prijali finančné odškodnenie a prípady sa ututlali. Právnici zastupujúci obete dostali spravidla tretinovú províziu ako úplatok za mlčanie. Tento spôsob však rovnako umožňoval duchovným pokračovať v zneužívaní mladistvých.

Katolícka cirkev v USA tajne vyplatila vyše 1,3 miliardy dolárov, aby prinútila obete mlčať. Že sa situácia nakoniec vymkla z ruky a pre množstvo a rozsah zneužívania niektoré diecézy ako tá v Bostone nakoniec skrachovali, nie je problémom ani vinou nikoho iného, ako cirkvi samotnej.

Last but not least: finančné odškodnenie poškodených je štandardná forma v právnej praxi. Tak, ako nemocnice preberajú zodpovednosť za poškodenia pacientov zapríčinené jednotlivými lekármi/kami, tak musí prebrať zodpovednosť cirkev, ktorá mala za úlohu predchádzať sexuálnemu zneužívaniu a iným kriminálnym praktikám na jej pôde a medzi jej zamestnancami.

Argument „nezametania pod koberec”

Katolícka hierarchia vraj nezametá problém pod koberec, dočítala som sa (nielen) v jednom článku.  Tajný dokument Vatikánu z roku 1962 dokazuje opak. Dokument s názvom “Crimen Sollicitationis“, ktorého pravosť potvrdila katolícka cirkev v Anglicku a Walese, presne určoval postup v prípade odhalenia sexuálneho zneužívania vo vzťahu kňaza a člena jeho kongregácie. Inštrukcie sa týkali aj obscénnych aktov, páchaných duchovnými na mladých ľuďoch oboch pohlaví alebo na zvieratách.  Jeho platnosť bola potvrdená listom Svätej stolice z roku 2001 (angl. preklad tu). List rozoslal biskupom kardinál Ratzinger, vtedy po pápežovi najmocnejší muž v Ríme stojaci na čele Kongregácie pre doktrínu viery (úrad kedysi riadiaci inkvizíciu). V liste sa píše, že menovaný dokument z roku 1962 je stále platný a že prípady prehreškov vrátane “porušenia šiesteho prikázania s osobami mladšími ako 18 rokov” podliehajú výhradne cirkevnému vyšetrovaniu a prísnemu utajeniu.

Iste, v súčasnosti už Vatikán problém pod koberec nezametá. V súčasnosti. Otázka však znie: prečo? Odpoveď je jasná: snaha o zametanie pod koberec bola viditeľná až do roku 2002, kedy aféra v Bostone prepukla naplno. Články o sexuálnom zneužívaní mladistvých zapĺňali dlhé mesiace titulné stránky Boston Globe a postupne aj iné médiá v celom USA. Začali sa množiť žaloby a stále nové a nové prípady z celého kresťanského sveta. Taký koberec, ktorý by zakryl všetku tú špinu, nemala k dispozícii ani najsilnejšia cirkev sveta.

V tomto prípade môžeme teda skôr povedať: z núdze cnosť.

Argument „liberálnej kultúry sexu”

Katolícka cirkev sa snažila vysvetliť zlyhanie svojich členov tlakom modernej doby, sexuálnou revolúciou a „propagáciou homosexuality“. Nedá sa vraj čudovať, že psychicky slabší duchovní pod takýmto vplyvom zlyhali. Nakoniec, veď sú to len ľudia.

Fakt, že už v hore spomínanom dokumente z roku 1962 Vatikán zaoberal na najvyššej úrovni prípadmi pedofílie a sodomie medzi svojimi kňazmi zároveň vyvrátil tvrdenie, že zlyhania kňazov sú následkom modernej doby a všeobecnej sexuálnej neviazanosti. Okrem toho, najväčší rozsah zneužívania je evidovaný v USA, ktoré je vysoko nábožné a prudérne, na rozdiel od Európy, kde je sexualita súčasťou populárnej kultúry. (Konkrétna súsenosť z hlboko katolíckeho Írska je popísaná tu.) Skôr by sa dal povedal opak – čím prudérnejšia krajina, čím väčšiu mala cirkev, tým viac si muži v jej radoch dovoľovali.

Argument „športových klubov”

Ospravedlňovania v duchu toho, že sexuálne zneužívanie detí sa vyskytujú všade, napr. aj v športových kluboch, školách a vôbec všade, pred súdnou verejnosťou neobstoja. Tréneri nekážu o morálke a čistote. Žiadna iná inštitúcia sa nepovažuje za vzor mravnosti a nekladie celibát a mravnú čistotu na podest  dokonalosti pozemského života. Žiadna iná inštitúcia nebola a nie je tak prísna v oblasti sexuálnej morálky a nekáže ľuďom, ako sa majú správať vo svojich spálňach.

V tomto prípade platí nemecké príslovie: Kto sedí v skleníku, nesmie hádzať kameňmi.

Argument „homosexuality”

Nepriaznivé ohlasy vo verejnosti vyvolalo aj určité zľahčovanie prípadov sexuálneho zneužívania detí. Americkí kardináli po schôdzke vo Vatikáne vydali spoločné vyhlásenie, podľa ktorého sa väčšina prípadov týkala dospievajúcich chlapcov vo veku od 11 rokov a teda nešlo o „skutočnú pedofíliu”. Je pravda, že polovica zneužitých bola vo veku 11 až 14 rokov (čo je podľa zákonov ešte vždy zneužívanie detí a trestné), ale 6 percent zneužitých bolo mladších ako sedem rokov. Okrem toho, sexuálny akt vynútený z pozície sily je považovaný za neprípustný a trestný, bez ohľadu na vek obete.

Diskusia vo vnútri cirkvi a nepriazeň Vatikánu sa však namiesto riešenia prípadov sexuálneho zneužitia sústredila na ťaženie voči homosexuálom. Príčinou všetkého zla vraj nie je pedofília alebo celibát, ale homosexualita (ktorú má cirkev v zuboch tak či tak). Hoci neexistuje žiadny dôkaz o tom, že homosexuálni muži sa voči chlapcom správajú inak ako heterosexuálni voči dievčatám a valná väčšina gejov chlapcov nezneužíva, Vatikán vytiahol do ťaženia práve proti nim. Podľa prieskumov však 95% páchateľov sexuálneho násilia na deťoch sú patologickí pedofili, čo nemá s homosexualitou absolútne nič spoločné.

Vatikán sa snaží hľadať príčiny všade inde, len nie vnútri systému. Celibát vraj nemôže byť príčinou, trvá na svojom Vatikán, hoci sa niektoré hlasy zvnútra cirkvi ozývajú práve v tomto duchu. Podobne sa ozývajú hlasy, že vyššia účasť žien, ktoré sú empatickejšie voči deťom, by zneužívaniu takéhoto rozsahu zabránila.

Argument „nevinného pápeža”

Meno Ratzinger sa neraz vyskytlo v spojitosti s prípadmi zneužívania v cirkvi. Nemeckú verejnosť šokovala správa o fyzickom násilí a sexuálnom zneužívaní chlapcov zo známeho speváckeho zboru v Regensburgu, ktorý viedol Georg Ratzinger, brat súčasného pápeža.

Pápež Benedikt XVI. vraj „nevedel o veciach, ktoré sa mu pripisujú, alebo v niektorých prípadoch nemal kompetenciu ich riešiť”. V čase prepuknutia Bostonskej aféry bol kardinál Ratzinger po pápežovi najmocnejší muž v Ríme, keď stál na čele Kongregácie pre doktrínu viery (úrad kedysi riadiaci svätú inkvizíciu). BBC natočila o pozadí utajovania sexuálnych škandálov dokument “Sex Crimes and the Vatican“, ktorý vyvolal obrovskú polemiku. V ňom poukazuje práve na zodpovednosť súčasného najmocnejšieho muža katolíckej cirkvi, pápeža Benedikta XVI., za utajovanie sexuálnych škandálov.

Konkrétne dôkazy hovoria o tom, že Ratzinger vedel už v roku 1998 o prípade Murphyho, ktorý mu sám napísal, ale nekonal. Podobne nekonal ani vo veci žiadosti jeho nadriadených z Milwaukee. Podozrenia hovoria, že Ratzinger nielen nekonal, ale i pozdržiaval súdne konanie. Na to, aby sa vina pápeža preukázala alebo vyvrátila, by bolo treba štandardné  stíhanie a šetrenie. Práve o to sa snažia ateisti pod vedením Richarda Dawkinsa počas návštevy pápeža v septembri tohto roku vo Veľkej Británii. Chcú ukázať, že ani pápež nestojí nad zákonmi a musí sa zodpovedať za svoje činy.

Argument „morálnej paniky”

Liberálne médiá a všetci nepriatelia cirkvi svätej vraj zneužívajú aféry a šíria morálnu paniku.  Opakujem: MORÁLNU PANIKU. V podstate sa vraj jedná o spiknutie médií voči cirkvi.

Zrazu sa už nebavímemorálnom relativizme,  ktorým sa dá jednoducho nazvať pokrytecký prístup cirkvi k zľahčovaniu problémov a ututlávania sexuálneho násilia a zneužívania  v jej radoch. Zrazu už ide o šírenie morálnej paniky. To hovoria zástupcovia inštitúcie, ktorá morálku zúžila na posadnutosť interrupciami a homosexualitou a kvôli príručke sexuálnej výchovy a programu sexuálneho zdravia širokú spustila kampaň.

Morálna panika je skrátka pomenovanie pre koberec nevídaných rozmerov, pod ktorý sa cirkev snaží zamiesť prehrešky voči morálnej čistote vo vlastných radoch.
Last but not least: argument „diela diablovho”

Nakoniec sa našiel jeden argument, na ktorý ani ja nemám slov… Hlavný exorcista Vatikánu Gabriele Amorth  vyhlásil, že „násilie a pedofília kňazov bolo dielo diablovo“.  Diabol vraj posadol aj samotného pápeža Jána Pavla II, keď ho v roku 1998 počas Štedrého večera zhodil na zem. Ako inak, diabol sa skrýval v podobe nepríčetnej ženy. (Spomínaný pán bol ten, ktorý označil romány Harryho Pottera za neprípustné.)

Samotný Amonth, čestný prezident Asociácie exorcistov, zachránil viac ako 70.000 ľudí posadnutých diablom. (Amonth sa stal exorcistom v roku 1986 a ak prepočítame tento počet na 24 rokov praktizovania, vyjde nám číslo medzi 8 až 9 prípadmi exorcizmu denne. Tomu ja hovorím priam diabolská efektivita:-)

Tým pádom sú všetky obvinenia voči mužom v sutanách irelevantné, nakoľko nekonali z vlastnej vôle a nie sú za svoje skutky zodpovední.

Hmmm, čakal vari niekto niečo iné?

PS: Ak si myslíte, že posledný argument je len moja nemiestna recesia, pozrite si tento link.


Zdroje: Spracované podľa liniek v článku. V článku boli použité niektoré formulácie zo starších článkov autorky.

Čítajte viac: http://pietruchova.blog.sme.sk/c/230792/Zodpovednost-cirkvi-v-pripadoch-sexualneho-zneuzivania.html#ixzz1IURW2n9C

  1. #1 by katarina on 3. október 2013 - 21:40

    Pani Olga, citam citam a citam vase blogy a …… napada ma, ze vam cirkev mimoriadne ublizila, a vy ste do doposial nedokazali spracovat, alebo je hlasom vasho svedomia a nechcete to prijat….a v blogoch sa vyjadrujete ku comu bud, vselicomu, mate silnu potrebu vyjadrit svoje nazory… lebo bez nich by sme boli ochudobneni
    viete ste momentalne verejna osoba a “vehementne” sa vyjadrujete……bez poznania

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: