Môže za to Helena? alebo Úloha mužských komplexov v dejinách ľudstva

Dejiny ľudstva sú dejinami vojen, ozbrojených konfliktov a boja o moc. Občas sa kde-tu v histórii vynoria veľké ideály ako vznik demokracie v Grécku či osvietenské myšlienky; popri trójskej vojne či bitke pri Waterloo však pôsobia nevýrazne, až takmer nudne. Veľkí Muži dejín ľudstva nebudujú demokraciu a nepíšu knihy. Oni prelievajú krv… a spravidla nie tú vlastnú. Čo viedlo a vedie Veľkých Mužov k tomu, aby vystavovali svoj život a životy státisícov iných riziku smrti? Ideály? Viera? Boj o moc? O vplyv a slávu? O lásku žien?

Trójska vojna bola prvým slávnym meraním síl v antickej histórii. Desať rokov obliehali najudatnejší grécki hrdinovia a siláci Tróju, pretože Menelaos vo svojej urazenej mužskej márnomyseľnosti nemohol zniesť, že mu krásna Helena žena ušla s iným. Práve jemu, vládcovi Sparty, najpatriarchálnejšieho mesta starovekého Grécka, nasadila žena pred očami všetkých konkurentov parádne parohy! Tie sa najlepšie schovajú pod vojenskú prilbu a komplex z nich (resp. z nej) možno vyrovnať len dôkazom udatnosti. A čo je už (v mužskom svete) udatnejšie ako zabíjanie nepriateľa?

Menelaos v závere vojny, keď konečne dobyje Tróju a nájde svoju ženu, prejaví síce určitú slabosť a namiesto toho, aby do Heleniných krásnych, a práve za týmto účelom odhalených pŕs zabodol dýku, podľahne mužskej žiadostivosti a odvedie si ju domov (čo môže byť pre ženu rovnako krutý a nepríjemný trest). V kontexte udatných bitiek sú však takéto malé mužské slabosti zanedbateľné. Podstatné je, aby krv tiekla prúdom a na bojisku zostal dostatočný počet zmrzačených a zakrvavených tiel udatných hrdinov. Nech na tie hrdinské činy pod múrmi Tróje, ktoré predvádzali bojovníci na čele s mladým polobohom Achillom, ľudstvo už nikdy nezabudne! Práve on, Achilles, nasadil latku mužskej udatnosti a statočnosti poriadne vysoko.

Tak vysoko, že musel prísť až ďalší mladý udatný poloboh Alexander II. Macedónsky (ba neskôr až Veľký), aby sa mu v boji a meči vyrovnal. Neskonalý obdiv k Achillovi hnal Alexandra k ďalším a ďalším bitkám a výpravám, medzi ktorými nechýbali také udatné skutky ako vyvraždenie a zrovnanie so zemou Téb a ďalších rozvinutých demokratických miest Grécka. Vedľajším produktom snahy vyrovnať sa svojmu idolu sa stala najväčšia ríša antiky. Alexander sa tak stal vzorom pre mnohých ďalších mocnárov a podal žezlo mužskej a mužnej udatnosti ako štafetový kolík ďalším generáciám Veľkých Mužov, čakajúcim na štartovnej čiare dejín ľudstva.

Nedá mi nespomenúť z nich Marca Antonia. Ten  v snahe oslniť Kleopatru viac, ako sám veľký Cézar, viedol výpravu do Ázie a rozšíril Rímsku ríšu po stopách Alexandra. Kleopatra ako príslušníčka rodu Ptolemaiovcov bola zviazaná s Alexandrom Veľkým a neskonale ho obdivovala. Hoci egyptská kráľovná  neoplývala krásou (Kleopatra á la Elisabeth Taylor je produkt Hollywoodu, nie histórie a tá z Turca je možno bližšie pravde ako naše predstavy), jednoznačne to s mužmi vedela. Samozrejme, Marcus Antonius nemohol zniesť jej obdiv k inému mužovi. Musel sa mu predsa pokúsiť vyrovnať. Musel. Aj za cenu ich spoločného trpkého konca.

Ani ďalší Veľký Muži starého Ríma neviedli vojny a nevyvolávali konflikty kvôli veľkým ideálom. Taký Nero, zmietaný komplexmi z vlastnej literárnej a sexuálnej nemohúcnosti, dal vyvraždiť novú sektu akýchsi kresťanov nie preto, že by chcel brániť svojich bohov. Potreboval odviesť pozornosť Rimanov. Tí ho podozrievali, že schválne založil v meste požiar, aby uvoľnil miesto na stavbu svojho paláca. Zrejme neboli ďaleko od pravdy.

Ani rozšírením Desatoro sa v dejinách (mužského) sveta pohnútky veľmi nezmenili. Čo iného boli nespočetné inkvizičné procesy s bosorkami ako vyrovnávaním si komplexov sexuálne frustrovaných mecenášov cirkvi s objektmi ich smilných túžob? Vysoko „morálni“ inkvizítori Svätej (sic!) inkvizície si v temných kobkách mučiarní dávali veľmi záležať na farbistom opisovaní všetkých podrobností obcovania bosorky s diablom. Hlavne, keď sa dialo v podobe pohlavného aktu mladej peknej „čarodejnice“ s diablom, spravidla v podobe nejakého muža. Zakázané ovocie chutí najlepšie… hlavne u zatrpknutých mužov v čiernom, nútených žiť v doživotnom celibáte. Krásne mladé telo ženy, týrané a mučené katom v čiernej maske, muselo dávať nesmierny pocit moci muža nad ženou. A ako vieme, moc je najsilnejšie afrodiziakum… Nemajú sado-masochistické metódy svoje korene práve tu?

Čo iného bol vykonštruovaný proces a upálenie Johanky z Arcu, ak nie akt slepej závisti a mužského komplexu z mladej charizmatickej (a pravdepodobne schizofrenickej) osobnosti, ktorá dokázala to, na čo Veľkí Muži nemali? Prečo by ju inak zradili a nechali upáliť? Samozrejme, také prečiny Johanky ako nosenie nohavíc (v boji, keď sedela na koni) bolo skutočne neskonalou a neodpustiteľnou trúfalosťou, ktorú bolo treba exemplárne potrestať.

Nie náhodou je napoleonovský komplex zaužívaným pojmom. Vzrastom malý, nie práve atraktívny, muž s dominantnou matkou a nevernou ženou musel predsa ukázať svetu, aký je on alfa samec! Takýto komplex po niekoľkých úspechoch zákonite prerastá do iného extrému – chorobného preceňovania vlastných síl a možností, megalomanstva a straty súdnosti. Nemci majú na to výstižný výraz grössenwahnsinnig. Cena, ktorú ľudia v službách podobných šialencov platia, býva úmerne vysoká moci a možnostiam Veľkého Muža. U Napoleona to bolo o.i. pol milióna na smrť zmrznutých Francúzov v zemi matičky Rusi.

Nevýrazný maliar – natierač z malého rakúskeho mestečka Braunau dokázal vyťažiť zo svojho vlastného pocitu menejcennosti voči bohatým Židom viac, než ktorýkoľvek Veľký Muž v histórii pred ním (a pevne dúfam, že aj po ňom). Jednoduchí nemeckí mužíci bez vzdelania a majetku našli konečne dôvod, prečo môžu, ba priam musia, byť na seba hrdí – pretože sú Nemci! Byť Übermensch, to je najlepšia terapia na nedostatok sebavedomia z vlastnej úbohosti a dokonalý mandát na páchanie tých najväčších zverstiev v mene čistoty rasy (podobnosť s pohnútkami inkvizítorov čiste náhodná?).

To, čo formovalo mužskú povahu tisícročia, nezmenia ani najhumánnejšie civilizačné procesy či nejaké deklarácie ľudských práv. Stačí sa pozrieť do neďalekej minulosti.

Počínanie a rétorika (našťastie už bývalého) prezidenta USA a najmocnejšieho muža planéty presne zapadá do spomínaných schém. Prezident, ktorý utrpel v prvých voľbách víťazstvo menšinou hlasov voličov a u ktorého psychológovia v predvolebných diskusiách stanovili príznaky duševnej choroby, objavil zrazu po 11. septembri v sebe Veľkého Muža. (Súdiac podľa  seba zamilovaného výrazu na jeho tvári to bolo prekvapenie i preňho samotného…) Že to bolo viac vďaka mimoriadnym okolnostiam než jeho (ne)schopnostiam? Prosím vás… kto by sa v histórii zaoberal takými detailmi? Dôležité sú predsa činy. Činy robia mužov. A veľké činy robia Veľkých Mužov. A naopak…

Keďže veľký čin polapenia a exemplárneho procesu s lídrom Al Kaídy sa nikdy nekonal, a zrejme ani nikdy konať nebude, a z výstavby ciest v Afganistane či vraždenia talibancov v priamom prenose CNN sa politické body dlhodobo získať nedali (o prostriedkoch na volebnú kampaň ani nehovorím), bolo treba nájsť nového zloducha, ohrozujúceho Američanov, a udržať tak národ v alarmujúcom pocite ohrozenia. Práve vtedy sa totiž ľudia radi upínajú k Veľkému Mužovi. Keď sa popri tom ešte ako vedľajší produkt presadili záujmy amerického ropného a zbrojárskeho priemyslu, vyvolených dodávateľov zásob pre armádu (že áno, Dick?) a naplnili kasy pre blížiace sa prezidentské voľby, potom všestrannej spokojnosti nemohli stáť v ceste nejaké smiešne dôkazy viny či rezolúcia OSN. Na to bol scenár príliš dokonalý – a tým sa v zemi Hollywoodu nemrhá. Úspešný akčný scenár Iraq War sa dočkal druhého pokračovania. Niektorí hrdinovia zostali (Colin Powell či hlavný zloduch Saddám, ktorý bol v prvom diele prezieravo ušetrený), niektorí sa generačne omladili (G. B. senior odovzdal kufrík s atómovým tlačidlom G. W. B. juniorovi) a pre zdokonalenie zápletky pribudol ďalší nepriateľ – Osama.

Iraq War II. sa skutočne stal celosvetovým trhákom… najmä po zverejnení legendárnej fotografie irackého väzňa s kuklou na hlave. Nesmierne kreatívny spôsob liečenia si komplexov primitívnych chlapcov, pochádzajúcich z tzv. americkej fly-ower country, príslušníkov tak bájnej demokraciu šíriacej armády, sa stal v priebehu dňa svetovým bestsellerom.

George W. Bush si svoj komplex psychicky handicapovaného synáčika úspešného otca liečil teda zaužívaným spôsobom. Günter Gras ho veľmi výstižne prirovnal ku kráľovi Learovi, ktorý predstupuje pred otca ležiaceho na smrteľnej posteli a hrdo oznamuje: Hľa, otče, dokonal som tvoje dielo! A s mamičkou sa GWB tiež vyrovnával po svojom. Jej odpor voči zákazu interrupcií je verejne známy. Jej milovaný syn bol jeho najväčším presadzovateľom.

Čo nás čaká v najbližšej či vzdialenejšej budúcnosti, to ešte netušíme. Nateraz stačilo, že nás testosterónom intoxikovaní delikventi v drahých oblekoch, hrajúci na Wall Street svoje virtuálne finančné transakcie ľahkosťou puberťáka sediaceho za obľúbenou počítačovou hrou, priviedli na prah globálneho krachu finančných trhov a ekonomiky. Výhliadky do budúcnosti nejasné a očakávaný nástup toho bájneho mužského racionálneho správania stále v nedohľadne…

Už iba nostalgicky spomínam na milého Billa, ktorý si svoj komplex z inteligenčne vysoko nad ním stojacej manželky liečil vlastným (a dosť bežným) spôsobom. Osobne mi je prezidentov penis v ústach mladej praktikantky tisíckrát milší ako globálna ekonomická kríza, deti zomierajúce pri ozbrojených konfliktoch a hrozba zrážky civilizácií.

  1. #1 by midori on 7. marec 2011 - 18:56

    Este sa dava kysla zaba, za sovinizmus a sexizmus. Ste horuci laureat.

    • #2 by Olga on 7. marec 2011 - 19:26

      velmi sa mi pacia zeny, ktore sa tak usiluju schovat svoj rod, ze zasadne pouzivaju muzsky rod…

  2. #3 by Midori on 30. máj 2011 - 10:18

    Mila pani, rozmyslam o co vam ide. Midori je v Japonsku ženske meno. Alebo slovo laureat?
    V mojom povedomi je zapisane ze nazvy profesii, tituly, ale aj roznej oznacenia ludi v muzskom rode zahrnaju tak muzov, ako aj zeny. Nikdy ma to neiritovalo. Mna velmi udivuju zeny ktoré riesia take malichernosti ako pouzitie slov v zenskom, muzskom rode a jeho možný vplyv na diskriminaciu. Dokonca na to vystudovali vysku. Mne sa napriklad zda na rozdiel od nich ze pouzitie slova clovek je uctivejsie (vyjadruje nalezitost k druhu bez ohladu na rasu a pohlavie, narodnost) ako osoba.
    Ale aj tak si myslim, ze idete umyselne do outu, lebo nekomentujete oznacenie sovinstka a sexistka.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: