Sexuálna výchova na školách – zjednotiť, či nie?

(Sme, 26.2.2011)  Oslovení pedagógovia z rôznych regiónov potvrdzujú, že sexuálna výchova na základných školách je iná pri liberálnom učiteľovi vo veľkom meste, iná v dedine s religiózne založeným obyvateľstvom, pričom sú aj školy, kde sa jej vyhýbajú, či také, kde žiakov strašia nezmyslami.

Minister školstva Eugen Jurzyca prostredníctvom hovorkyne Miriam Žiakovej odkázal, že nepovažuje za potrebné túto tému opäť otvárať. „Sexuálna výchova je dnes zapracovaná do štátneho vzdelávacieho programu v rámci predmetov ako prvouka, biológia, etika, a najmä do inovovaných učebných osnov Výchovy k manželstvu a rodičovstvu.“

Podľa Oľgy Pietruchovej, šéfky Spoločnosti pre plánované rodičovstvo (SPR) sa však inovované osnovy „v podstate ničím nelíšia od starých, je to len alibi.“ Kritikom navyše chýba systém, ktorý by garantoval, že každý žiak odíde zo základnej školy s balíkom vedomostí, ktorý možno označiť ako minimum sexuálnej gramotnosti.

Pánom je učiteľ

Pietruchová tvrdí, že adekvátne informácie žiakom poskytuje sotva štvrtina škôl, a všetko záleží od ľubovôle učiteľov. Na otázku, aké je teda minimum, ktoré sa dostáva všetkým žiakom, odpovedala, že sa nedá definovať, keďže každý učiteľ k téme pristupuje inak, pričom niektorí ju úplne ignorujú.

„Je to chyba, lebo integrály z nikoho zodpovedného partnera alebo partnerku nespravia. Je naivné myslieť si, že ak škola neposkytne informácie, k dieťaťu sa nedostanú. Nájde si ich v skreslenej forme cez internet, čo ťažko považovať za najlepší spôsob oboznamovania sa s vlastnou sexualitou.“

Že každá škola je iná, potvrdzuje aj učiteľ základnej školy s dvanásťročnou praxou Dávid Králik. „Zvyky vo výučbe sexuálnej výchovy sú individuálne podľa toho, kto ju učí. Časť pedagógov sa jej poctivo venuje, časť ju ignoruje a berie to technicky s tým, že odrapoce základy, týkajúce sa rozmnožovania. Ide o citlivú tému, o ktorú sa inak zaujímajú už tretiaci a štvrtáci. Najskôr sa veľmi hanbia, ale ak to učiteľ zvládne, vedia to prijať veľmi prirodzene. Vždy je to len o učiteľovi.“

Zrážka s cirkvou

Oľge Pietruchovej prekáža, že pojem „sexuálna výchova“ sa neustále skrýva pod názov výchova k manželstvu a rodičovstvu. „Je to tak už od 90. rokov, akoby sexualita mimo manželstva a rodičovstva ani neexistovala. Načo je dobré takéto zatváranie si očí?“

Metodická príručka sexuálnej výchovy na druhom stupni základných škôl, ktorú SPR vydala v roku 2007, sa dnes síce používa v mnohých školách (príručka aj pracovné listy sú voľne dostupné na internete), so žiadosťou o akreditáciu u vtedajšieho ministra Jána Mikolaja zo SNS však tvrdo narazila. Proti sa totiž postavila Konferencia biskupov Slovenska, vtedy na čele s Františkom Tondrom. Ministrovi poslal otvorený list, a ten ustúpil.

Hovorca KBS Jozef Kováčik tvrdí, že pre katolícku cirkev je výchova k zodpovednému manželstvu dôležitá a aktívne sa jej venuje. Ako príklad uvádza program od lektorky Wandy Papis Láska a život, schválený ministerstvom školstva, respektíve vzdelávací program TeenSTAR.

Voči príručke SPR vraj inak, než kriticky, pristupovať nemohli. „Naša cirkev bráni dôstojnosť človeka od počatia po prirodzenú smrť. Ak základom materiálu nie je rešpekt voči týmto hodnotám, nemôžeme s ním súhlasiť. Nemožno oddeľovať sexuálnu výchovu od výchovy k zodpovednému rodičovstvu, ako ani prežívanie sexuality od jej morálnej hodnoty.“

Podľa Kováčika ide v materiáli „o rodovo vnímanú sexuálnu výchovu vytrhnutú z kontextu, zredukovanú na získanie sexuálnej gramotnosti a prevenciu pred nechráneným sexom, sexuálne prenosnými infekciami, neželaným tehotenstvom, sexuálnym násilím, sexuálnym zneužívaním a tak ďalej.“

Posledná výhrada KBS spočíva v tom, že v príručke absentuje „zmienka o ochrane detí a mladistvých pred predčasným sexuálnym životom, s upozornením na citové zranenia a vážne následky v ďalších vzťahoch, ktoré predčasný sex prináša.“

Oľga Pietruchová tieto argumenty odmieta. Stredoveký prístup podľa nej ničomu nepomôže, dôvodí pritom skúsenosťami krajín ako Rakúsko, Nemecko a Holandsko, kde sú v sexuálnej výchove oveľa ďalej. „Prečo u nás sexualitu mnohí považujú za čosi negatívne, prečo ju berú ako synonymum rizikového správania sa? Takýto prístup je nezmyselný.“

Kováčikovi oponuje, že v príručke sú aj pasáže o zodpovedných vzťahoch a o láske, akurát je celý balík rozšírený aj o ďalšie podstatné veci. „Odmietam, že navádzame ľudí na ľahký a nezodpovedný život, že to orientujeme len technicky. To tvrdia tí, čo príručku nečítali.“

Podľa Pietruchovej mladých navyše netreba na nič navádzať, keďže sexualita je prirodzená vec. „Každý vie, že zodpovedné rozhodnutia robia len informovaní ľudia, tak v čom je problém? To si fakt niekto myslí, že ak budeme žiakom niečo tajiť, sexualita ich oblúkom obíde?“

Technicky a nezodpovedne?

V „technickom“ podávaní témy psychológ a religionista Richard Gróf problém nevidí. „Aj keby sexuálna výchova bola viac technická a absentovala v nej téma zodpovednosti, stále to nie je nabádanie k nezodpovednosti. Ak predávané informácie nie sú výrazne pozitívne alebo negatívne sýtené, sú len technické, zväčša nevytvárajú žiadny motivačný tlak.“

Gróf navyše tvrdí, že ak učiteľ technicky hovorí o možnostiach antikoncepcie, vôbec to neznamená, že tým oslavuje promiskuitu. „A myslím si, že ani dieťa si tam tento význam automaticky nedosadí.“

Podľa psychológa má vo formovaní hodnôt veľký vplyv rodina, ktorá obvykle tvorí základ toho, čomu neskôr veríme. „To však nedáva učiteľom dôvod, aby v rámci sexuálnej výchovy nehovorili o zodpovednosti a láske. Táto vec je neoddeliteľne spätá so širšou témou sexuálneho zdravia, pričom práve ono by malo byť minimom, čo naše deti v škole dostanú. Optimum by už pre svoje dieťa mali dotvoriť rodičia.“

Čo ich do etiky?

Jeden z argumentov Oľgy Pietruchovej znie, že KBS do ich príručky nič nie je. „Tvrdenia, že veriaci rodičia si neprajú takéto vyučovanie, neobstoja, keďže materiály boli určené pre etiku, nie náboženstvo. My máme tiež výhrady voči tomu, čo sa vyučuje na náboženstve, napriek tomu sa do toho nestaráme. Prečo sa teda oni starajú do etiky? Žijeme v sekulárnej spoločnosti.“

Kováčik odmieta, že šlo len o etiku. „Materiál, ktorý sa snažila tá istá loby dostať do vlády pod názvom Národný program ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia, doslova tvrdí: Sexuálna výchova by mala byť poskytovaná všetkým deťom bez ohľadu na typ školy a zriaďovateľa. Píše sa tam, že ide o snahu zaviesť do škôl jednotnú sexuálnu výchovu, ktorej hodnotou je takzvané reprodukčné zdravie, nezávisle od akejkoľvek ideológie a náboženstva.“

Podľa hovorcu KBS sa tiež na inom mieste uvádza, že takzvané „minimum sexuálnej gramotnosti“ sa má implementovať do všetkých ZŠ, pričom pri presadzovaní práva na informácie a sexuálnych práv je zamietnuté právo rodičov na výber sexuálnej výchovy. „Ak by sme to pripustili, šlo by o diktát skupiny s úzkym a presne špecifikovaným záujmom.“

„Žiadna úzka skupina,“ namieta Pietruchová. „Na úrovni WHO a UNESCO sú spracované štandardy pre sexuálnu výchovu, z ktorých by sa malo vychádzať aj na Slovensku. Musí to byť vec kompromisu medzi náboženským presvedčením rodičov a právom dieťaťa na informácie.“

Kováčik odmieta aj kritiku, že v rámci náboženstva o zodpovednom manželstve a rodičovstve kážu tí, čo s tým nemajú žiadne praktické skúsenosti, teda výlučne kňazi a rehoľné sestry v celibáte. „Medzi vyučujúcimi je množstvo laikov, žijúcich v rodinách. Materiál, ktorý používajú, je verejne prístupný a založený na princípoch, ktoré cirkev verejne vyznáva.“

Viac problémov ako osohu

Učiteľ Dávid Králik zjednotenie sexuálnej výchovy pre všetky školy ako správnu cestu nevidí. „Som skôr proti. Predstavme si, že to bude povinné. Len ťažko sa nájde kompromis, vyhovujúci všetkým, a tak môže vzniknúť situácia, že to pôjde proti náboženskému presvedčeniu niektorých rodičov. Tlačenie na pílu by mohlo znamenať viac problémov ako osohu.“

Králik dodáva, že síce by bolo najlepšie, ak by všetky deti dostávali adekvátne informácie, „ak však raz niekto nechce preberať interrupcie, antikoncepciu alebo postoje k sexuálnym menšinám, nútiť ho nemožno.“

Súhlasí s ním aj psychológ Gróf, ktorý tvrdí, že jednotné optimum pre všetkých v sexuálnej výchove „je nemožné kvôli hodnotovej rôznorodosti žiakov a ich rodičov. Verím však, že určité spoločné minimum by malo dostať každé dieťa, aby sa mohlo vyhnúť rizikám, ktoré sexuálny život môže priniesť.“

Deti by tak podľa neho mali mať minimálne povedomie o sexuálne prenosných chorobách a spôsoboch ako riziko nákazy zmenšiť, o reprodukčnej funkcii a o možnostiach prevencie otehotnenia. „V tom by mal byť prirodzene obsiahnutý aj faktor zodpovedného výberu partnera alebo možnosti odložiť sexuálny život na dobu, keď je mladý človek schopný niesť riziko možného otehotnenia.“

Riešenia sa hľadali aj v minulosti

Hľadanie optimálneho modelu sexuálnej výchovy nie je len problémom dneška. Zaujímavý prierez minulosťou v roku 2001 predstavila vedecko-výskumná pracovníčka a psychologička Eva Poliaková.

Podľa nej „historicky vzaté patríme medzi krajiny, ktoré kládli základy sexuálnej výchovy v Európe a vedecky a inštitucionálne ju rozvíjali.“ Už v roku 1917, teda v období prvej Československej republiky Spolková rada Pedagogického múzea Komenského v Prahe podala Memorandum, v ktorom žiadala zaviesť do škôl pohlavnú výchovu.

Dvadsiate a tridsiate roky minulého storočia možno podľa Poliakovej vnímať ako zlatý vek sexuálnej výchovy v Československu. „Vychádzali desiatky odborných i populárno-vedeckých publikácií, štúdií, statí k tejto problematike.“

V tomto období zaznievala aj „stále väčšia kritika kresťanského chápania rodiny, manželstva a pohlavného pudu.“ Sociológ Jaroslav Šíma vo svojej štúdii Sexuálna revolúcia? uvádza okrem iného aj takúto kritiku: „U nás sa dieťa nedozvie na obecnej a meštianskej škole o pohlaví nič, okrem toho, čo mu v zhubnej forme sprostredkujú spolužiaci a čo niekde na konci posledného školského roku povie okresný lekár v prednáške o pohlavných chorobách.“

Ako uvádza Poliaková, názory na pohlavnú výchovu sa ďalej diferencovali, a to v pohľadoch na jej pozíciu v škole. „Časť odborníkov trvala na tom, aby bola samostatným predmetom kolektívne vyučovaným, iní chceli kolektívnu výchovu súbežne s individuálnou, ďalší boli za kolektívne poučovanie iba pred pubertou, iní len za príležitostné poučovanie.“

Zmeny priniesol aj socializmus. „Všetko pozitívne, čo sa v danej problematike urobilo počas existencie prvej Československej republiky, sa po druhej svetovej vojne, predovšetkým v 50. rokoch, zavrhlo ako buržoázne teórie. Až 60. roky otvárajú opäť priestor pre problémy sexuálnej výchovy,“ píše Poliaková, a na inom mieste dodáva, že „tak ako vo všetkých oblastiach verejného života bolo rozhodujúce to, aký postoj má ÚV KSČ, tak aj výchova k rodičovstvu sa stala predmetom pozornosti straníckych štruktúr.“

Za začiatok systematickejšej pozornosti venovanej otázkam sexuálnej výchovy považuje Poliaková až osemdesiate roky, keď sa objavili nové metodické materiály, pohľady a koncepcie.

Spracované podľa materiálu Evy Poliakovej Vývoj sexuálnej výchovy na Slovensku v zborníku konferencie Alternatívy zodpovednej sexuálnej výchovy v roku 2001.

Traumy a výčitky

Na redakciu sa obrátili rodičia 13-ročnej dcéry, ktorým sa nepozdáva, že kňaz v škole na náboženstve strašil deti tým, že masturbácia spôsobuje rakovinu, že bozkávanie sa chlapcov s dievčatami Boha rozplače, a že dotyky sú pokušením Diabla, ktorému sa treba vyhnúť, inak ich čaká peklo už na zemi. Na prípad reagujú hovorca KBS a psychológ.

Jozef Kováčik:

Takéto niečo je nezmysel, a ak sa to deje, v žiadnom prípade nejde o názor cirkvi. Bližšie sa k tomu nemôžem vyjadriť, keďže nemám k dispozícii konkrétne údaje o prípade.

Richard Gróf:

„Spájanie sexuality s trestom, hriechom, vinou, nemorálnosťou a podobne môže mať na človeka veľký dopad. Ak ide takto emocionálne sýtená informácia opakovane od dôležitých autorít dieťaťa, to si môže sexualitu asociovať s pocitmi silnej úzkosti. Nastáva vnútorný konflikt medzi prirodzenými potrebami dospievajúceho človeka a pocitmi viny a strachu, čo môže človeka neurotizovať. Dospievajúci si príde ako zlý a menejcenný za to, že masturbuje, rozmýšľa o druhom pohlaví a je priťahovaný sexuálnymi témami. Do budúcna to môže vyústiť aj do problémov v intímnom živote. Najväčší dopad takéto informácie majú, ak ich neustále opakujú rodičia, pedagógovia a kňazi však môžu za istých okolností dieťa traumatizovať tiež.“

Koalícia zmeny nechystá

Plánujú vládne strany v tomto volebnom období otvoriť tému sexuálnej výchovy s cieľom zaviesť rovnaké štandardy pre všetky základné školy?

Miriam Žiaková, hovorkyňa Ministerstva školstva riadeného SDKÚ:

Pre školy sú spracované a schválené inovované učebné osnovy Výchovy k manželstvu a rodičovstvu, obsahujúce aj témy z oblasti sexuálnej výchovy. Tie sú zakomponované aj v obsahu iných povinných predmetov. Každá škola však môže ponúknuť aj špecifický vzdelávací program, ktorý reaguje na požiadavky žiakov, rodičov i regiónu. V rámci disponibilných hodín si tak z celkovej časovej dotácie v rámcovom učebnom pláne môže zvoliť aj predmet, zameraný na uvedenú problematiku. Nepovažujeme teda za potrebné túto tému opäť otvárať.

Martin Poliačik, zodpovedný za program SaS:

Násilné zavádzanie jednotných štandardov len cez zmeny osnov nepovažujeme za správne. Na to, aby sme v budúcnosti dosiahli nejakú základnú úroveň kvality výchovy k manželstvu a rodičovstvu, bude potrebné najskôr intenzívne pracovať s učiteľmi a zmeniť spôsob vzdelávania budúcich pedagógov. Keď pre nich začne byť prirodzené otvorene rozprávať o telesnej intimite, potom môžeme pomýšľať na väčšie systémové zmeny vo vzdelávaní. V dlhodobom horizonte však výchovu k manželstvu a rodičovstvu považujeme za nutnú súčasť osnov už prvého stupňa základných škôl.

Matej Kováč, hovorca KDH:

Mali by sme si zvyknúť na to, že za výchovu dieťaťa sú v prvom rade zodpovední rodičia. To sa týka aj intímnej témy, akou je sexualita. Rodičia by mali poznať svoje dieťa natoľko, že dokážu správne odhadnúť, kedy a akou formou s nim o nej hovoriť. Sexuálna výchova nie je len to, že niekto dieťaťu v škole vysvetli, ako sa používa prezervatív, znamená to hovoriť aj o láske, zodpovednosti a dať dieťaťu vzor, ktorý mu uľahčí orientáciu v období dospievania. Pre takúto výchovu je rodina to najprirodzenejšie prostredie.

Nora Czuczorová, hovorkyňa Most-Híd

Sexuálna výchova je v súčasnosti prierezovým predmetom v rámci vyučovania voliteľného predmetu náboženská/etická výchova. Do budúcna je však určite dôležité, aby bola samostatným predmetom vlastnou metodikou a učebným plánom.

,

  1. Pridaj komentár

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: