Politika strachu

Pocit strachu, vyvolávaný u ľudí, slúžil v celých dejinách ľudstva ako vynikajúci prostriedok pre štruktúry moci. Strach z ohňov pekelných (alebo tých inkvizičných) dlhé stáročia udržoval ľudí v úlohe ovečiek v názorovo utilitárnom košiari navzájom sa prepletajúcej cirkevnej a svetskej moci. Strach pred stratou práce a spoločenského statusu urobil zas z mnohých našich susedov za minulého režimu ak už nie rovno agentov ŠtB, tak aspoň poslušných a totalitnej diktatúre neodporujúcich ľudí. Strach z nepriateľa za železnou oponou, ktorého jadrové hlavice mieria na školy našich detí (a naopak) udržoval svet v akejsi krehkej rovnováhe balansujúcej na šialenej hranici sebazničenia. Skrátka, naučili sme sa žiť v latentnom strachu, ktorý sa stal každodennou súčasťou našich životov.

Roky nádeje

A potom prišiel rok 1989 a náš strach sme zahnali cinganím kľúčov a sľubovaním si lásky. A na chvíľu sa naozaj zdalo, že úspešne. Na chvíľu.

Po páde železnej opony, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, sme mali pocit, že svet sa konečne oslobodil z pút strachu pred Damoklovým mečom neustálej hrozby prerastenia studenej vojny v otvorený konflikt. My a oni prestalo mať zmysel a z nedávnych imperialistických nepriateľov sa cez noc stali demokratickí spojenci. Konali sa svetové konferencie na úrovni OSN, ktoré prijímali závery posúvajúce svet skutočne dopredu. Vízie o veľkej Európe,  rovnoprávnosti žien a mužov, ekologických riešeniach a zbližovaní národov a kultúr celého sveta pretavené do ambicióznych Miléniových rozvojových cieľov dávali ľuďom aj v rozvojových krajinám nádej na lepšiu budúcnosť ich detí.  V politike sa uplatňovali ľudia s víziami lepšieho sveta (pravda, s výnimkou Slovenska), ktorí dokázali nadchnúť svojimi ideálmi a tretími cestami. Najväčším problémom sa javil orálny sex v oválnej pracovni a znečistené šaty praktikantky s poľským menom.

Celý svet ako jedna globálna dedina spoločne oslávil príchod nového milénia a začínali sme mať pocit, že sa naozaj blíži koniec dejín ako najvyšší level globálnej hry demokracie.

Zlatá éra politiky strachu

Potom sme si v teplý septembrový podvečer roku 2001 zapli televízory a pri pohľade na kataklizmu symbolu úspechu západného sveta, v tom momente ešte stále sa týčiaceho sa v kúdoloch dymu nad dolným Manhattanom, sme začali chápať, že koniec dejín sa odkladá na neurčito. Naše nádeje a ilúzie o lepšom svete padli spolu s dvojičkami a na ich miesto zas pomaly začal nastupovať starý, dobrý strach. Fukuyamu sme teda založili na hornú policu knižnice medzi ostatnú sci-fi literatúru a vymenili za Huntingtona. Heslom prvého desaťročia nového milénia sa stala jeho Zrážka civilizácií a boj s terorizmom. A politika strachu začala písať novú stránku svojich dejín. Zatiaľ sa zdá, že veľmi úspešnú.

Keď Gallupov inštitút robil v roku 2005 prieskum medzi mladými ľuďmi v USA, čoho sa najviac boja, najčastejšie odpoveď bola teroristického útoku; hneď za ňou nasledovali pavúky a smrť. Americkým neokonzervatívcom sa podarilo  z národnej tragédie Američanov vyrobiť druhý Pearl Harbor slúžiaci na rozpútanie vojny s terorizmom, teda aspoň vo verbálnej rovine  politických Pé áR. Po páde železnej opony chýbal totiž jasne pomenovatelný nepriateľ, pred ktorým by mal národ strach. A strach politici potrebujú. Najmä niektorí. Pretože keď má národ strach, pre istý druh politikov kvitnú zlaté časy.  G.W.Bush patril nesporne k tým, ktorí ho vedeli – vďaka svojim ideologickým poradcom – premeniť vo svoj politický kapitál. Nanešťastie, tento kovboj nezostal sám.

Prvé desaťročie nového milénia sa nieslo v budovaní kultúry a politiky strachu. Globalizovaný svet sa začal deliť na západnú kresťansko-židovskú civilizáciu a tých iných. Spravidla boli tými inými moslimovia, ktorí majú to šťastie (smolu?), že doslova sedia na svetových zásobách ropy. A začala sa zlatá éra pravicových extrémistov a populistov v inak liberálnej Európe. Prvé rétorické krížové výpravy platinového blondína z Holandska či jeho ideového súputníka z Paríža pripomínali skôr zúrivých psov brešúcich na neochvejnú karavánu tolerantnou Európou dávno akceptovaného multikulturalizmu, ktorých sotva niekto bral vážne.

Ale potom prišla kríza a všetko bolo inak. Z marginálnych strán sa stali strany mainstreamové a mnohé mainstreamové strany si zas osvojili ich rétoriku. Pragmatické riešenia sa začali zdôvodňovať populistickými argumentmi a z brešúcich psov sa stali koaliční spojenci. S nástupom krízy slávili pravicoví populisti úspechy v tradične liberálnych krajinách ako Holandsko, Belgicko, Švédsko, Nórsko, Dánsko, Francúzsko a najnovšie aj Fínsko. V podstate k nim môžeme pripísať celú východnú Európu, kde je populizmus a agresívna politická základom úspechu vo voľbách.

Popri skôr imaginárnej hrozbe terorizmu začala prevládať hrozba reálna: sociálne istoty a systémy mnohých európskych krajín sa otriasajú v základoch a strhávajú so sebou do problémov aj tých, na pomoc ktorých sú odkázaní. Voliči a voličky začali mať strach; v západnej Európe je to po dlhom čase prvá generácia rodičov, ktorí nemajú istotu, že ich deti sa budú mať  lepšie ako oni. A pre pravicových populistov je tento strach najlepší politický kapitál. Ich stratégia je založená na vykresľovaní obrazu nepriateľa, tých iných, ktorí sú ohrozujú spoločné dobro nás. Síce zjednodušené a manipulatívne, ale o to zrozumiteľnejšie posolstvo. A hlavne účinné… Nakoniec, nie je to po prvý raz, kedy sa v krízových časoch odvádza pozornosť od riešenia skutočných problémov na nepriateľov z iných kultúr, žijúcich medzi nami. Ako sa zdá, veľa sme sa z dejín nepoučili.

Úspech pravicových populistov v inak liberálnych spoločnostiach Európy, zákaz výstavby minaretov vo Švajčiarsku či nosenia buriek vo Francúzsku a Belgicku, ale i veľkomaďarská ústava našich južných susedov dáva len tušiť, čo všetko nás ešte čaká. Dáva tušiť, že v európskom zápase politiky strachu a politiky vízií lepšieho sveta budú idealisti ťahať za kratší koniec. Hoci volanie po demokracii v arabských krajinách prináša určitú nádej, nakoniec to môže dopadnúť úplne inak. A osamotený idealista na čele ekonomicky na lopatkách ležiaceho USA sotva postačí na vybalansovanie tohto zápasu. Akokoľvek bolo úžasné počúvať jeho Yes, we can, dnes sa skôr s obavou pýtame: Can we?

Ak sa čoskoro nenájde sa nová generácia politikov, ktorá opráši Roosveltove  „Jediná vec, ktorej sa musíme obávať, je strach samotný“, ak ľudia prestanú veriť vo vízie a ideály lepšieho sveta a uspokoja sa kultivovaním svojich nacionalisticky a nábožensky podfarbených predsudkov voči iným za dverami vlastných obývačiek vybavených nábytkom globalizovanejšieho charakteru ako jeho majitelia, ostane Fukuyama navždy medzi spoločenskou sci-fi literatúrou, o ktorej sa deti našich detí budú učiť ako utopistických úchylkách.

A to je jediné, z čoho by sme mali mať skutočne strach.

http://www.jetotak.sk/editorial/politika-strachu

, , , , , ,

  1. #1 by prezident on 30. máj 2013 - 11:29

    takze starch hovoris. ake vynachadzave – nie je to nahodou strach, vdaka comu ty a tebe podobni sirite zvratenu agendu medzi ludmi – obvinujuc ich z homofobie (aky nezmyselny vyraz – ty si homoagresor ak dovolis), ´´katolicizmu´´, zaostalosti, netolerantnosti. kazdeho oponenta – nielen ty sama, ale vstci tvoji nazorovi suputnici zadupete do zeme obvineniami z nevzdelanosti tvoje odvolavky na ´´pokrokovy a civilizovany svet´´ automaticky vyovlalaju v ludoch obavy, aby neboli za obmedzenych, nevzdelanych, zaostalych…..
    akresivna kampan niekolkych zvratenych hulvatov, ktori tvoria len zlomok precenta obyvatelov nielen europy ale celeho sveta len potvrdzuje moje slova – vulgarnost, hlupost, primitivny exhibicionizmus, najmä ale nevyhnutna schopnost prekricat siroko daleko cele okolie – to je homopropaganda a jej realizacia vo vasom podani.
    btw. velmi ma bavi tvoje ospevovanie ´´multikulturalizmu´´ – inteligentny, rozhladeny a vzdelany clovek totiz uz dnes vie – a skusenosti z celeho sveta to potvrdzuju – ze je to nezmyselny blud, umelo vykonstruovana fantazia odsudena k zaniku – tam kde bol vnuteny, sposobuje nekonecne problemy a chaos, a je len otazkou casu, kym bude definitivne odmietnuty.
    tato tvoja agenda z rokov hipisackych dokazuje a potvrdzuje tvoju neschopnost drzat krok s dobou, zufalo visiet na chorych teoriach zvratenych ludi v snahe potvrdit svoju dolezitost……

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: