Strach holubičieho národa

Mám strach. Veta, ktorú niekedy vyslovujeme podvedome, pri banálnych veciach, a ani sa nad ňou nezamyslíme. Ale až keď sa v našom živote odohrá nejaká tragédia alebo pociťujeme vonkajšie ohrozenie, začína mať reálny zmysel. Kto zažil skutočný strach o svojho blízkeho alebo o svoj vlastný život, dokáže posúdiť jeho paralyzujúce účinky na duševný stav človeka.

Strach sám o sebe však nemusí byť negatívny, naopak. Je to schopnosť rozpoznať nebezpečenstvo a tým aj možnosť ochrániť sa pred ním. V ľudskej evolúcii zohrával strach dôležitú úlohu ako základný obranný mechanizmus pre prežitie jednotlivcov a celých skupín. Strach z divých zverí alebo nepriateľa zachránil našich prapredkov a umožnil prežiť aj situácie, v ktorých tí odvážnejší ťahali za povestný kratší koniec.

Okrem obranného mechanizmu pre jednotlivca slúžil pocit strachu ako vynikajúci prostriedok pre štruktúry moci. Strach z ohňov pekelných (alebo tých inkvizičných) dlhé stáročia udržoval ľudí v úlohe ovečiek v názorovo utilitárnom košiari navzájom sa prepletajúcej cirkevnej a svetskej moci. Strach pred stratou práce a spoločenského statusu urobil zas z mnohých našich susedov za minulého režimu ak už nie rovno agentov ŠtB, tak aspoň poslušných a totalitnej diktatúre neodporujúcich ľudí. Skrátka, celé generácie nášho národa sa naučili žiť
s každodenným strachom, až sa stal ich prirodzenou vlastnosťou.

Roky nádeje

A potom prišiel november 1989 a náš strach sme zahnali cinganím kľúčov a sľubovaním si lásky. A na chvíľu sa naozaj zdalo, že úspešne. Začali sme budovať slobodnú spoločnosť so slobodnými ľuďmi, ktorí mohli slobodne cestovať a slobodne prejavovať svoj názor. Už sme nepotrebovali mať obavy angažovať sa v politickej strane alebo občianskom združení, vypovedať či napísať svoj názor na spoločenské problémy. A predsa…

Zostalo to v nás. V generácii našich rodičov, ale i v nás samotných. Evolúcia spoločnosti neprebieha totiž len samotnou zmenou jej zriadenia, ale hlavne zmenou postojov a zmýšľania ľudí. A tie si vyžadujú čas a spravidla aj výmenu generácií. Na Slovensku určite.

Nevyčnievať z rady

Predchádzajúce štyri desaťročia zanechali v  ľuďoch poznačených socializmom neviditeľnú, ale hlbokú stopu. Hoci represívny systém prestal existovať, pud sebazáchovy prejavujúci sa podriaďovaním sa mocenskej štruktúre v spoločnosti zostal vlastný väčšine z nás. V priebehu pár rokov sa z formálne oslobodených a naoko slobodných ľudí zase stala akoby jednoliata masa ľudí bez identity a mienky, prejavujúcich svoj názor iba ak anonyme, v dedinských krčmách alebo diskusiách na internetových portáloch, aj to spravidla  jazykom  primitívnych kočišov.

Či už je to skutočný strach o svoje miesto alebo len jednoducho vypočítavosť, otvorene a verejne sa priznať k svojmu (sveto)názoru, filozofickému a politickému smerovaniu či sexuálnej orientácii dokáže len málo ľudí. A je úplne jedno, či si názorovú utilitu vymáha systém represívnymi prostriedkami alebo slobodu slova a názoru zaručuje v ústave.

Stále je najistejšie a najpohodlnejšie nevyčnievať z rady.

Mlčanie jahniat

Presadzoval predchádzajúci režim svetonázor vedeckého ateizmu? Bez problémov; väčšina spoločnosti nemala problém akceptovať ho. Keď po nežnej revolúcii cirkev získala opäť vysoký spoločenský kredit a miesto na výslní, z národa ateistov sa cez noc stal jeden z najzbožnejších národov v Európe. Ak odmietneme tézu, že väčšina ľudí sa zrazu priklonila k viere v Boha na základe vlastného poznania, je zjavné, že ľudia sa jednoducho prihlásili k filozofii politickej elity. A to, či ľudia klamali predtým alebo teraz, je vlastne úplne jedno. Podstatné je, že sa klaňajú mocensky presadzovanému svetonázoru, či už je jeho symbolom kosák a kladivo alebo kríž. Morálny kódex budovateľa socializmu vymenili za mravoučné učenie tej ktorej cirkvi a systém šľape ďalej. Matrix jednoducho nepustí…

Vyžaduje napríklad nadriadený v nemocnici uplatnenie si výhrady svedomia pri interrupciách z náboženských dôvodov? Bez problémov…  svedomie sa ľahko prispôsobí tlaku zvonka. A aj keď sa nájde pár statočných, ktorí majú odvahu ozvať sa (a patrí im za to vďaka a uznanie), urobia to radšej skryto. Radšej ma nemenujte… na kameru vám to nemôžem povedať, mám strach o môj job…. Podobne je to u žien, ktoré radšej znášajú sexuálne obťažovanie na pracovisku, akoby riskovali konfrontáciu s nadriadeným a svoje miesto. Tých príkladov je samozrejme oveľa viac; obdobne to platí pri vymáhaní iných práv a osobných slobôd, či už na pracovisku alebo aj mimo neho.

Otvorene si to rozdať so systémom moci si trúfa len málo z nás. A práve tá pasivita mlčiacej väčšiny dáva systému samotnému najväčšiu moc. Systému, tvorenému a udržovanému strachom ľudí z vlastnej slobody a z prejavenia svojho názoru. Iného názoru. Pluralitná spoločnosť sa javí u nás iba prázdnym teoretickým konceptom, bez reálne naplneného obsahu. Samozrejme, nejde pritom len o pluralitu v oblasti svetonázorov.

Strach ako konkurenčná výhoda

Bolo predtým automatické byť členom alebo členkou v odboroch? Bez problémov; angažovanosť v ROH, keď okrem rodinných rekreácií vlastne o nič nešlo, bola takmer sto percentná. A dnes? Kým odbory v západných krajinách Európy dokážu zmobilizovať na ulice desiatky tisícok ľudí, u nás sa stali bezzubým aparátom zabezpečujúcim slušnú existenciu iba ak svojim vlastným odborárskym bossom.  Je len prirodzené, že Slovensko je obľúbenou destináciou ázijských koncernov využívajúcich možnosť vyrábať priamo v EÚ kombinovanú s bezproblémovým uplatňovaním feudálnych pracovno-právnych vzťahov importovaných spolu s vrcholovým manažmentom.  Servilnosť politických elít a poslušnosť vlastných zamestnancov im zabezpečuje nerušenú prevádzku za podmienok, za ktoré by ich Francúzi zrejme defenestrovali.  A tak sa paradoxne slovenský strach stal z hľadiska globálneho trhu zaujímavou konkurenčnou výhodou.

…izmy a Roosevelt

Najväčším ohrozením pre našu slobodu je zjavne naša vlastná národná mentalita. Mať vlastný názor, niesť zaň zodpovednosť a prípadne aj nepríjemné následky vedie ľudí logicky k záveru, že jednoduchšie je mlčať a prispôsobiť sa väčšine. Sme skrátka národ holubičí, kde stále platí, že mlčať je zlato a múdrejší ustúpi. Pravda, ak má ešte kam…

A tých pár z nás, čo už nemá kam ustúpiť, alebo jednoducho nechce, čo svoj názor má, vyčlenia s istotou božích mlynov melúce  mocenské štruktúry z mlčiacej masy na okraj. Napríklad tým, že im vymyslia pomenovanie ako nejaký ten –izmus (eko-alarmizmus, humanrightizmus), priradia k relatívne akceptovanému pojmu vhodný prívlastok  (militantný ateizmus, ľavicový liberalizmus, bojovný sekularizmus) alebo ich vlastnú identitu zmenia na ekvivalent pejoratívneho označenia (feministky a lesby). Takto vyčlenená menšina ľudí s vlastným názorom nakoniec stojí ako kričiace memento na okraji mlčiacej spoločnosti hermeticky uzavretej do seba a paralyzovanej strachom z vlastnej slobody.

„Jediná vec, ktorej sa musíme obávať, je strach samotný“, povedal pri svojej inaugurácii v roku 1933  jeden z najznámejších prezidentov USA Franklin D. Roosevelt. Nie je to len podobná krízová situácia, ktorá robí jeho výrok pre nás, národ holubičí, stále aktuálnym.

Vyšlo v prílohe Pravdy OSA v mierne skrátenom zneni: http://dennik.pravda.sk/Pravda.aspx?datum=30.4.2011#36

, , , ,

  1. #1 by Milan Ricsin on 4. máj 2011 - 21:44

    Áno,ten popis slovenskej chrabrosti,je presný.V kruhu mojich priateľov,sme volali skupinu ticho trpiacich spoluobčanov “mlčiaca väčšina”.Naša spološnosť je frustrovaná z odídeného komunizmu,nastúpenej “demokracie”,prepukajúceho kapitalizmu a dôsledkov toho všetkého.Ja hovorím,že revolúcie sa nekonajú každý rok a ľudia sú najviac sklamaní z nenaplnených očakávaní.Zrejme si predstavovali demokraciu úplne ináč.Jasne si spomínam,ako vykresľoval pán Komárek,zdravotníctvo budúcnosti,keď každy bude mať rodinného lekára,ktorý bude sledovať a poznať zdravie ľudí od kolísky,ako si zo zdravotného poistenia zaplatíme najlepších špecialistov a najlepšie švajčiarske lieky,žiadne generiká.U lekára sa nebude čakať,v nemocnici bude mať každý osobnú sestru a izbu s telkou.Ak by som to nepočul na vlastné uši,neuverím.podobne sa fantazírovalo aj v iných oblastiach,keď nezamestnaní budú dostávať taký príspevok,že uživia dve autá v rodine a deti budú študovať na VŠ zadarmo alebo bezplatne.Každý bude cestovať,rekreovať sa a žiť bez problémov v dôchodku.Žiaľ,pravdou je fakt,že dvadsať rokov pilného budovania kapitalizmu,prinieslo ľuďom presný opak.Všetky,ale všetky negatívne prejavy západných demokracií,sa veľmi rýchlo stali realitou.Nevídaná kriminalita v celom priereze svojich foriem,od drobných zlodejíčkov,cez podvodníkov a hochštaplérov,cez organizované zločinecké skupiny,až po profesionálnych vrahov,výpalníkov a mafistov. Charakteristickým pre našu spoločnosť je nezamestnanosť,bieda,alkoholizmus,narkománia,kupliarstvo.V hospodárstve naplno funguje tieňová ekonomika s čiernou prácou,neplatenie alebo krátenie daní,podvody vo finančnej disciplíne,úniky mozgov,zneužívanie dotácií,klientelizmus,korupcia.Tento krátky výčet vytvára hrôzu a strach a to som ešte nepopísal skutky našich poslancov a ústavných činiteľov,ktorí si majstrovským spôsobom znížili platy tak,že nikto o nič neprišiel,podvádzajú pri udržiavaní kancelárií a asistentov,naplno užívajú nenáležité výhody,obohacujú sa ako na bežiacom páse,nedokážu sa dohodnúť ani na tom,že sa majú dohodnúť,robia úskoky a obštrukcie,ako zločinci pri súdnych procesoch.Niektorí nemajú kožu na tvári,ale inde majú hrošiu kožu,keď so stoickým kľudom opisujú svoj sociálny prípad pri kúpe luxusných bytov za vatikánsku menu.Predstavujem si,na čo sa neprišlo a aký kus ľadovca je pod hladinou.Ako nás podceňujú,keď popierajú machinácie s fanancovaním strany,keď prekrúcajú význam obsahu telefonických rozhovorov,tajne odpočúvaných.Je to taký marazmus,taká špina,z ktorej sa nevyhrabeme ani o sto rokov.Nemá mať človek strach?Nemá sa uzatvoriť a kašľať na všetko?Tu nepomôže ani desať revolúcii,ani prevratov,možno tá spomínaná defenestrácia.

  2. #2 by Ľuba Kráľová on 18. november 2011 - 01:04

    Pani Oľga, plne s Vami súhlasím, aj ja si dovolím tú “drzosť” a vyjadrujem svoj názor verejne. Tým, že je obvykle odlišný od väčšinového, nesiem zaň i neblahé dôsledky, dvakrát stratu milovanej práce vysokoškolskej učiteľky a osemmesačná nezamestnanosť – po absolovaní štyroch fakúlt – v Kyjeve, Prahe, Brne a v Prešove – a po 28-ročnej praxi vysokoškolskej učiteľlky. Verejné vyjadrovanie názoru bolo nepríjemné nielen pre mojich šéfov, držiteľov moci, ktorú často zneužívali, ale aj pre mojich kolegov,ktorí sa museli postaviť na niektorú stranu, buď na moju alebo proti nej. Zväčša si vybrali tú náprotivnú stranu, lebo to bolo pohodlnejšie. A šéfovia ich za to štedro odmeňovali ochranou, t.j. utajovaným osobným hodnotením, navrhovaním za členov rôznych rád… Och, ako mnohých iritovalo, že sa nebojím – nárokovať si svoje miesto – adekvátne môjmu pracovnému nasadeniu. Všetky slová napísané vo Vašom texte som si odžila a vyskúšala vo svojom dospelom, hlavne profesionálnom živote, preto im rozumiem zvnútra a ďakujem Vám za ne. Ľuba Kráľová

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: