Zahoďme železnú košeľu predsudkov

Pravda, príloha OSA | 02.04.2013 16:00

Muž v najlepšom veku sediac na invalidnom vozíčku hľadí z obrazovky pohľadom beznádeje stroskotanca, kým sa mu priamo pred očami jeho domov rúca ako domček z karát.

Reklamná kampaň jednej z poisťovní ponúka ilúziu životnej istoty. Ilúziu vyvolávanú pocitom strachu a posilňovania hlboko vžitých predsudkov voči tým, ktorí sa vymykajú z malomeštiackeho ideálu „normality“. Úspech a invalidný vozík jednoducho nepatria k sebe.

Večerné správy. Redaktor úspešnej komerčnej televízie sa už tretí deň venuje otázke kontroverznosti aktivačných prác. Vďačná téma. Populárna. Zábery na skupinky Rómov v niektorej z hladových dolín a ešte vyhladovanejších osád, pripomínajúcich skôr rozvojový svet ako Európsku úniu, majú ilustrovať redaktorom podsúvanú nezmyselnosť tohto konceptu. Bosé deti s vlasmi havranej farby veselo šantia pred objektívom kamery. Zatiaľ ešte netušia, do čoho sa narodili. Mali skrátka smolu. Rovnosť príležitostí je v ich prípade teóriou. Alebo skôr ilúziou. Ich osud je predurčený tmavšou farbou pleti a miestom narodenia. Biológia nepustí. Ani sociálna norma. Nie na Slovensku.

Virtuálna norma

Hlásateľka s mierne sarkastickým úsmevom na tvári pripomínajúcej umelú bábiku patrične okomentuje príspevok. Jej kabelka stojí päťnásobok toho, čo zarobí otec siedmich detí za mesiac v rámci aktivačných prác čistením miestneho potoka. Patrí to k statusu, k zažitej spoločenskej norme. Pre oboch. Komentáre na stránke televízie pod daným príspevkom prekračujú hranicu akejkoľvek únosnosti. Lobotómia vlastnej histórie cynicky vpísaná do trojriadkového komentára, ktorého autor už ani necíti potrebu schovávať sa za anonymitu. Nadávať na „cigáňov“ sa stalo virtuálnou normou „slušných ľud“. Živá ilustrácia toho, prečo je pre deti s havraními vlasmi lepšie nemať prístup k internetu.

Hlásateľka s vyhladenou tvárou ešte netuší, že sa o pár týždňov stratí z obrazovky. Doslova. Prekročila nepísanú vekovú hranicu prípustnosti zobrazovania ženy v slovenskom mediálnom priestore. Tu už ani botox nepomôže. Po niekoľkých článkoch v bulvári sa zaradí medzi skupinu neviditeľných žien, ktoré z hľadiska našich médií neexistujú. Sú príliš staré. Nad štyridsať. A príliš múdre a skúsené. Neodpustiteľné. Do obrazu ideálu ženy vtláčaného do hlavy všadeprítomnými reklamami to jednoducho nezapadá. Barbie vládne svetu. A jej vládne muž. Biely, zdravý, z majoritnej spoločnosti, podľa možnosti heterosexuál (alebo aspoň nie otvorený gej). To on určuje pravidlá hry a súčasne robí rozhodcu. Znevýhodnený človek v tejto hre mocných mužov nie je ani protihráčom. Je iba loptou.

Najlepšia poistka

Tvorcovia patetickej reklamy s invalidom na vozíku sa zrejme ani nezamysleli nad tým, že ak zobrazený muž nebol práve poštár alebo baník – čo súdiac z pohľadu na jeho nie práve lacný dom zjavne nebol – neexistuje dôvod, prečo by nemohol vykonávať svoju prácu z invalidného vozíka. Nadpriemerne zarábajúci človek u nás väčšinou nepracuje manuálne. Jeho práca si vyžaduje hlavu, nie nohy. V podstate potrebuje tak málo: bezbariérový prístup do práce a prekonanie mentálnych bariér u zamestnávateľa. (A k tomu možno partnerku, ktorá zarába primerane k svojim schopnostiam, nie o pätinu menej ako jej mužskí kolegovia.)

Na to prvé, na odstránenie fyzických bariér, postačí pár stavebných úprav. Na to druhé, na odstránenie mentálnych bariér, treba toho podstatne viac. Pochopenie, toleranciu a ústretovosť. Skrátka, zabezpečiť rovnosť príležitostí v praxi.

Rovnoprávnosť a spravodlivosť sú totiž najlepšou životnou poistkou. Predáva sa však oveľa ťažšie. Prečo vlastne? Pretože hlboko zakorenené predsudky voči tým, ktorí nezodpovedajú vžitým stereotypným požiadavkám „normality“, robia ich plnohodnotné uplatnenie v každodennom živote ak už nie nemožné, tak aspoň veľmi ťažké.

Rovní a rovnejší

Všetci ľudia sú si rovní, píše sa vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Rovnako ako v našej ústave. Ale, ako sa ľudovo hovorí, niektorí sú si rovnejší. Nik si nevyberie, kde a akým rodičom sa narodí, akého pohlavia a farby pleti, národnosti či sexuálnej orientácie. A predsa sú to atribúty, ktoré predurčujú život každého z nás.

Iste, sú aj takí, ktorým sa podarí osud prelomiť. Ale sú to skôr tie povestné výnimky potvrdzujúce pravidlo. Štartovacia čiara každého je determinovaná tým, kto sme, a nie tým, kým by sme mohli byť. Mohli, keby…

Keby železná košeľa predsudkov a stereotypov nezväzovala ruky tým „iným“ a nezakrývala oči väčšine. Keby sme sa mohli v živote realizovať podľa svojich schopností a záujmov. Nevytvárať vhodné podmienky na uplatnenie všetkých ľudí v spoločnosti je hazardom s ľudským kapitálom, ktorý si už žiadna krajina nemôže dovoliť. Pritom na zabezpečenie rovnosti príležitostí v praxi postačujú väčšinou jednoduché a jasné pravidlá. Pravidlá, ktoré dokážu vyrovnať štartovaciu čiaru a spolu s ňou aj šance na lepšie výsledky v cieli – tak dieťaťa z Jarovníc, ako manažéra na invalidnom vozíku či hlásateľky nad štyridsiatkou.

Rozhodujúcim atribútom uplatnenia človeka sú a mali by byť aj v praxi jeho/jej schopnosti a kvality, nie pohlavie, vek, zdravotný stav, sexuálna orientácia či farba pleti.

Prelomová antidiskriminačná novela

V apríli začne platiť novela antidiskriminačného zákona, ktorá umožňuje vo verejnej i súkromnej sfére prijímať dočasné vyrovnávacie opatrenia. Opatrenia, ktoré nie sú ničím iným ako mechanizmom dočasnej podpory pre tých, čo to nevyhnutne potrebujú (spomeňme si na muža na vozíku, hlásateľku nad 40, na deti z osád atď.). Antidiskriminačný zákon má totiž zo svojej podstaty slúžiť na vyrovnávanie šancí, nie na konzervovanie rozdielnych statusov quo rovnakým zaobchádzaním braným doslovne.

Existujúce nerovnosti sa dajú odstrániť iba podporou šitou na telo danej skupiny. Reálne uplatnenie sa všetkých ľudí je totiž nielen ich vlastným záujmom, ale aj nevyhnutnou potrebou celej krajiny. Spoločnosť, ktorá nedáva šancu ženám, prichádza o polovicu svojich géniov. A platí to, samozrejme, nielen o ženách. V štátoch, ktoré pochopili, že rozmanitosť je pre spoločnosť obohacujúca a motivujúca a ktoré dokázali prelomiť bariéry predsudkov, sú dnes – nielen v ekonomike – ďaleko pred nami.

Americký prezident je černoch, nemecká kancelárka je žena a z jej vlády minister financií sedí na invalidnom vozíku, rezort hospodárstva a vývoja vedie muž ázijského pôvodu a šéfom diplomacie je gej. Lepšie príklady hádam ani netreba ďalej uvádzať…

, ,

  1. Pridaj komentár

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: