Zákaz burky ako výraz islamofóbie

Keď príde reč na moslimské šatky, všetci politici sú zrazu feministi. Debata okolo burky sa totiž stala v západných krajinách vlajkovou loďou pravicovo-populistickej rétoriky proti islamu a moslimským prisťahovalcom. V relatívne krátkej dobe sa populistom podarilo zo zahalenej ženy vyrobiť ikonický symbol pre najdôležitejšie piliere islamofóbie; obavy z moslimského terorizmu a zneužívania európskeho sociálneho systému. Zahalené ženy sa objavujú na predvolebných billbordoch a v televíznych spotoch pravicovo populistických nacionalistických strán, ktorých stratégia je založená na maľovaní obrazu spoločného nepriateľa, tých druhých, iných, ktorí ohrozujú spoločné dobro nás. A že je to stratégia úspešná, dokazujú volebné výsledky v predtým typicky liberálnych krajinách ako Holandsko, Švédsko, Dánsko atď.

Najvýstižnejším príkladom je obraz ženy v nigábe v pozadí s minaretmi v tvare rakiet, ktorý bol použitý vo švajčiarskom referende o zákaze výstavby nových minaretov v krajine. Podobne Švédski demokrati vo svojej predvolebnej reklame zobrazujú zahalené ženy ako symbol pre moslimských prisťahovalcov, ktorí ohrozujú dôchodky švédskych ľudí.

Ide naozaj o práva žien?

Už keď súčasný francúzsky prezident Nicolas Sarkozy začal kampaň v roku 2007, bolo ťažké podľa niektorej rétoriky odlíšiť ho od Le Penovej nacionalistickej strany. Ale až po príchode ekonomickej krízy sa burková debata definitívne posunula od krajnej pravice do mainstreamu francúzskej politiky. Nakoniec, nie je to v Európe po prvý krát, kedy sa pozornosť v krízových časoch odvádza z podstaty problému na ľudí iných kultúr a náboženstiev, žijúcich medzi nami.

V októbri 2009 začala Sarkozyho vláda verejnú diskusiu o národnej identite. Do značnej miery sa diskusia zamerala na hľadanie identity založenej na vymedzení sa od iných, hlavne moslimov. A hoci samotná definícia národnej identity zostala veľmi vágna, s istotou sa ukázalo, čo ňou nie je. Burka. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy ju označil za “symbol podradenosti” a vyhlásil, že burka “nie je vítaná vo Francúzsku.”

Francúzsko nasledovalo príklad Belgicka, ktoré v apríli 2010 prijalo zákon zakazujúci akékoľvek oblečenie, ktoré by zakrývalo totožnosť človeka na verejných miestach. V septembri 2010 boli závoje zahaľujúce tvár zakázané vo francúzskych školách, nemocniciach a vo verejnej doprave. Ženy, ktoré porušia tento zákon dostanú pokutu 150 EUR; peňažný trest 30.000 EUR a jeden rok vo väzení riskuje každý, kto núti ženu nosiť zahalenú tvár.

Zákaz nasleduje zákon z roku 2004, ktorým je upravený – podobne ako v niektorých iných štátoch – zákaz islamských šatiek vo verejných školách, kde je zakázané ostentatívne prejavovanie akéhokoľvek náboženstva. Samozrejme, existuje veľmi dobrý dôvod, prečo náboženské symboly nie sú povolené v školách a u ľudí vo verejných profesiách, ktorí by mali v duchu princípov laicité zostať neutrálni. Ale ako Ian Buruma, profesor demokracie, ľudských práv a žurnalistiky na Bard College argumentuje, “to ešte nie je dôvod, prečo by francúzskym ženám nemalo byť dovolené vstúpiť do pošty, banky, školy alebo pohybovať sa na verejnom priestranstve v burke … Odhliadnuc od skutočnosti, že francúzska vláda má vážnejšie problémy ako zaoberať sa oblečením malého počtu žien, je tu otázka slobody jednotlivca.”

Podľa prieskumu Pew Global vo Washingtone jasná väčšina ľudí v Nemecku(71%), Francúzku (82%), Španielsku (59%) a Veľkej Británii (62%) podporuje zákaz buriek. Naopak, väčšina Američanov (65%) by bola proti takémuto opatreniu. Rozdiel medzi prístupom Európanov a Američanov možno vysvetliť väčšou citlivosť Američanov na individuálne práva oproti obyvateľstvu EÚ, ktoré sa tradične viac spolieha na štátne regulácie.

Burka a nigab, pokrývajúce tvár ženy, môžu byť v našej kultúre samozrejme vnímané ako neprijateľné z hľadiska rodovej rovnosti a modernej sekulárnej spoločnosti. Ľudia Európy (vrátane autorky) zvyknutí na našu liberálnu kultúru sa môžu cítiť nepríjemne vidiac zahalené ženy. Rovnako sa však moslimovia môžu cítiť šokovaní vidiac európsky liberálny prístup k sexualite a nahote, je to len vec zvyku a uhla pohľadu.

Národná bezpečnosť?

V diskusii okolo zákazu burky sa používajú dva hlavné argumenty. Prvý hovorí o tom, že ľudia na verejnosti by mali byť rozpoznateľní a že závoj pokrývajúci tvár môže slúžiť na ukrytie identity pri teroristických útokoch, teda je hrozbou pre národnú bezpečnosť.

Francúzsky politik Jacques Myard, architekt francúzskeho zákona, spôsobil v Londýne menší škandál, keď pri apelovaní na zákaz nosenia buriek zneužil spomienku na teroristický útok v Londýne: “Existuje dobrý dôvod, prečo má Londýn prezývku Londonistan – je plný islamských extrémistov.” Na otázku, či by Británia mala zaviesť zákaz ako Francúzsko odpovedal: “Samozrejme. Je to nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby bol extrémizmus je držaný v šachu.”

Tento prejav bol precedentným vo využívaní islamofóbie a obáv z terorizmu, ktoré sa rozšírili po útokoch z 11. septembra v USA a niekoľkých iných v Európe. Neexistujú však žiadne relevantné údaje dokazujúce, že by zahalené ženy predstavovali väčšiu hrozbu než ktorýkoľvek iný človek, napr. s ruksakom. Naopak; zahalené ženy sú len veľmi zriedka medzi teroristami, ktorí sú spravidla mladí muži európskeho vzhľadu. Napriek tomu sa pravicovým populistom podarilo urobiť zo zahalených žien symbol ohrozenia moslimským terorizmom.

Rodová rovnosť

Druhý argument hovorí o moslimskom závoji ako symbole útlaku žien mužmi, a teda porušovaní ľudských práv žien na rodovú rovnosť ako jednej zo základných hodnôt EÚ. Tento argument je naozaj veľmi silný, pretože pravicoví populisti sa odvolávajú na hodnoty ako rodová rovnosť, sloboda prejavu a sekularizmus, a nachádzajú tak veľa podpory medzi feministkami v islamskom svete i mimo neho.

Keď bývalá francúzska ministerka spravodlivosti Michele Alliot-Marie vyhlásila, že život vo Francúzsku sa žije “s odhalenou tvárou,” dostalo sa jej nezvyčajnej podpory od feministiek, ľavičiarov i konzervatívcov, ktorí vidia v závoji krok smerom k odovzdaniu sa fundamentalistickému islamu.

Debatuje sa nielen vo Francúzsku a Belgicku. Hoci Nemecko je jedinou krajinou západnej Európy bez silnej pravicovo populistickej strany, neznamená to, že sa nevedie diskusia okolo moslimských šatiek. Naopak. Vedú ju tu hlavne ženské političky a aktivistky tureckého pôvodu ako Necla Kelek, podľa ktorej islamské šatky “nemajú nič spoločné s náboženstvom a náboženskými slobodami,” ale je to odev vychádzajúci z ideológie, podľa ktorého “ženy na verejnosti nemajú právo byť človekom.” V Nemecku sa diskusia zameriava všeobecne na moslimské šatky, ktoré nosí veľa moslimských žien. Popredná nemecká feministka Alice Schwarzer vo svojej knihe Die große Verschleierung. Für Integration, gegen Islamismus (2010) nazýva šatku “vlajkou a symbolom islamistov,” ktorí od roku 1980 “uskutočňujú krížovú výpravu až do srdca Európy“.

Táto diskusia naozaj nie je jednoduchá a na oboch stranách existujú silné argumenty, ktoré neraz rozdeľujú bývalých spojencov. Strana zelených, ktorá sa najsilnejšie zasadzuje za multikulturalizmus a má vo svojich radoch veľa žien nosiacich šatku, bola kritizovaná prominentnou právničkou tureckého pôvodu Seyran Ateş. Tá vyčítala zeleným, že sa v prípade moslimských žien nezasadzujú tak silne o ich postavenie ako to robia inokedy a obetovali práva žien pre myšlienku multikulturalizmu. Kvôli tomu Ates opustila rady Zelených.

Ľavicové a zelené strany, ktoré sú tradičné zástancami práv žien, sa totiž vo väčšine krajín nepripojili k politickému hnutiu proti moslimským závojom. Zákaz jednoducho obetuje príliš veľa hodnôt ako sú ľudské práva a občianske slobody na oltár imaginárneho spoločného dobra. Španielsky parlament zásluhou hlasov Zapaterovej strany odmietol v júli 2010 návrh na zákaz buriek na verejných miestach. “Chceme zabrániť uvrhnutiu žien, ktoré žijú v takejto situácii, do dvojakého väzenia,” povedal Eduardo Madina, generálny sekretár vládnucej socialistickej strany.

Rovnako nie všetky feministky súhlasia so zákazom. Keď Jacques Myard, vysoko postavený člen vládnucej strany UMP prezidenta Nicolasa Sarkozyho, podporoval zákaz s tvrdením, že burka umožňuje ukryť modriny žien, obetí domáceho násilia, niektoré feministky argumentovali: “Ak sa francúzske orgány skutočne snažia zastaviť domáce násilia tým, že vystavia rany obetí pohľadom verejnosti, bude nasledovať aj zákaz make-upu a slnečných okuliarov? ” Podobne by sa dalo argumentovať nedostatok záujmu o riešenie problému prostitúcie, ktorá je jedným z najvýraznejších fenoménov dokazujúcich stále podradené postavenia žien.

A čo sa týka ďalšieho z argumentov rodovej rovnosti, hovoriaceho o rozdielnom prístupe islamu k mužom a ženám, netreba zachádzať až tak ďaleko. Stačí sa pozrieť, ako zaobchádza so ženami v Európe dominantná katolícka cirkev a spočítať počet žien medzi kňazmi.

Rovnosť, bratstvo, sloboda?

Napriek širokej podpore zákazu nosenia burky na verejnosti obyvateľstvom Európy zostáva kľúčovým aspektom otázka, či je zákaz tou správnou cestou na presadzovanie práv žien.

Môžu byť ženy oslobodené tým, že ich spoločnosť kriminalizuje? Alebo je zákaz burky len druhá strana mince Talibanovského príkazu jej povinného nosenia?

Organizácie, obhajujúce ľudské práva, sú proti zákazu. “Je jasné, že mnoho moslimských žien v Európe, ktoré sa zahaľujú, to robia samy z vlastnej vôle,” tvrdí Judita Sunderland z Human Rights Watch (HRW). “Iné to môže uvrhnúť do domácej pasce a ešte viac ich izolovať od spoločnosti. Európske vlády by mali tieto ženy podporovať lepším prístup k vzdelávaniu, spravodlivosti a zamestnanosti, a nie vystavovať ich väčšiemu tlaku. ” Podľa HRW povedú tieto opatrenia k ešte silnejšej stigmatizácii islamu a moslimského obyvateľstva.

Amnesty International sa rovnako stavia proti zákazu burky; podľa medzinárodných dohovorov o ľudských právach by nikto nemal brániť inému nosiť akékoľvek oblečenie. Ženy by nemali byť nútené nosiť burky alebo nigab v niektorých krajinách rovnako ako by nemali byť nútené odložiť ich.

Parlamentné zhromaždenie Rady Európy (PACE) schválilo rezolúciu vyzývajúcu členské štáty Európy nezakazovať burky alebo iné náboženské odevy, hoci určité právne obmedzenia môžu byť opodstatnené pre bezpečnostné účely, alebo kde sa vo verejných alebo profesionálnych funkciách vyžaduje náboženská neutralita. Prístup PACE znamená potvrdenie práva na náboženské slobody a ľudské práva, ktoré sú (alebo by mal byť) základnými hodnoty v diskusii o otázke buriek. Brániť ženám nosiť, čo chcú, a trestať ich za to, je anti-feministické. Zákaz burky je v rozpore s právami ako je osobná sloboda, sloboda prejavu náboženského vyznania a právo na individuálne sebaurčenie, ktoré sú – za normálnych okolností – v Európe vysoko cenené. Aspoň pokiaľ sa týkajú práv európskeho obyvateľstva.

Nemecký expert na terorizmus Yassin Musharbash, ktorého otec je jordánskeho pôvodu, komentuje zákaz burky takto: “Takýto zákaz sa zameriava na symptóm a ignoruje skutočný problém. Nejde o závoj, ktorý pokrýva hlavu, ale ten, ktorý je v mysliach … Pre každú ženu, ktorá je skutočne nútená nosiť burku, zákaz iba zabezpečí, že už nebude môcť vyjsť z domu … “napísal v komentári pre Spiegel. “Nie každá žena v burke alebo nigabe sa cíti utláčaná. A väzenie, v ktorých mnoho moslimských žien nepochybne žije, môže byť aj neviditeľné. To totiž nie je utkané z látky, ale z predsudkov.”

http://www.jetotak.sk/editorial/zakaz-burky-ako-vyrazislamofobie–