Politika strachu

Pocit strachu, vyvolávaný u ľudí, slúžil v celých dejinách ľudstva ako vynikajúci prostriedok pre štruktúry moci. Strach z ohňov pekelných (alebo tých inkvizičných) dlhé stáročia udržoval ľudí v úlohe ovečiek v názorovo utilitárnom košiari navzájom sa prepletajúcej cirkevnej a svetskej moci. Strach pred stratou práce a spoločenského statusu urobil zas z mnohých našich susedov za minulého režimu ak už nie rovno agentov ŠtB, tak aspoň poslušných a totalitnej diktatúre neodporujúcich ľudí. Strach z nepriateľa za železnou oponou, ktorého jadrové hlavice mieria na školy našich detí (a naopak) udržoval svet v akejsi krehkej rovnováhe balansujúcej na šialenej hranici sebazničenia. Skrátka, naučili sme sa žiť v latentnom strachu, ktorý sa stal každodennou súčasťou našich životov.

Zákaz burky ako výraz islamofóbie

Keď príde reč na moslimské šatky, všetci politici sú zrazu feministi. Debata okolo burky sa totiž stala v západných krajinách vlajkovou loďou pravicovo-populistickej rétoriky proti islamu a moslimským prisťahovalcom. V relatívne krátkej dobe sa populistom podarilo zo zahalenej ženy vyrobiť ikonický symbol pre najdôležitejšie piliere islamofóbie; obavy z moslimského terorizmu a zneužívania európskeho sociálneho systému. Zahalené ženy sa objavujú na predvolebných billbordoch a v televíznych spotoch pravicovo populistických nacionalistických strán, ktorých stratégia je založená na maľovaní obrazu spoločného nepriateľa, tých druhých, iných, ktorí ohrozujú spoločné dobro nás. A že je to stratégia úspešná, dokazujú volebné výsledky v predtým typicky liberálnych krajinách ako Holandsko, Švédsko, Dánsko atď.