Thajsko – Thailand, bývalý Siam znamená „slobodná krajina”. Ako jedna z mála ázijských krají nikdy nebola kolonializovaná ani okupovaná. Možno aj preto je známa ako “krajina úsmevov”. Každý sa po pár hodinách bude usmievať…aspoň kým neskúsi typickú thajskú kuchyňu. Vtedy začne lapať po dychu.
Thajsko je skutočne krajina úsmevoch. Ich príjemná ťahavá reč sa skladá z množstva ťahavých slabík kááááááá, tááááááá a pod. Chvíľu sme s Jurajom rozmýšľali, ktorý film nám to pripomína. Jasne, „pááááá milujé kááááá”. Fliper. Možno preto pôsobí thajština v podvedomí pohodovo a ukľudňujúco a to najmä v kombinácii s príjemným a usmievavým vystupovaním ľudí. Thajská budhistická kultúra priam zakazuje prejavy hnevu, zvyšovanie hlasu a pod. Ak sa na niekoho nahneváte, nepatrí sa mu povedať to priamo ale poviete, že vás nahveval ten pes, čo leží na zemi. Thajské písmo pripomína hieroglyfy s trochu obrúsenými hranami. Medzi slovami sa nepíšu medzery a celé to vyzerá skôr ako ornament než ako písmo. Vlastne to písmo korešponduje s takmer rečou. Usmievavá krajina, usmievavé písmo, usmievavá reč.
Cudzinca však prejde smiech, keď prvýkrát ochutná skutočnú thajskú kuchyňu. Hot, spicy, štipľavé, pálivé…čokoľvek sa zdá príliš slabé na opísanie chuti pravej thajskej feferónkovej polevy. Jedlo je však nesmierne chutné a na ostré chute si zvykám veľmi rýchlo. Po dvoch dňoch sama prichucujem feferónkami. Na uliciach, nástupištiach, tržniciach, všade postávajú nejaké stánky s jedlom a to veľmi chutným. Mám pocit, že sa celá krajina sa točí okolo jedla. Ľudia buď jelo predávajú a iní ho konzumujú. Dá sa čudovať, že pri takej skvelej ponuke málokto odolá? A tak Thajci jedia celý deň, od rána do večera. A nevyhýbajú sa ani dobrotám typu grilované cikády či škorpióny.
Pojedanie hmyzu je thajskou špecialitou. Začalo sa to vraj pred nejakými 30 rokmi, kedy sa farmári museli brániť pravidelným nájazdom cikád a lúčnych koníkov, ktoré ničili úrodu a požierali všetko, čo im prišlo do cesty. Tak farmári otočili kartu a začali sa mstiť podobných spôsobom. Cikády skončili na grile a onedlho sa na trhu ocitla celá ponuka grilovaného hmyzu cez svrčky až po škorpióny. Nuž, koľko ľudí, toľko chutí. So skvelou chili omáčkou sa dá zjesť skutočne všetko.
Jednou z rarít Bangkoku sú orientálne trhy. Najznámejší je Chatukan trh, tzv. JJ Market (čítaj Dží-Dží Market). Koná sa každý víkend a patrí k najväčším otvoreným trhom na svete vôbec. V prvom momente sa vám zakrúti hlava z ľudského mraveniska. Od hodvábu a drevených slonov cez oblečenie po jedlo a živé zvieratá, nájdete tu skutočne všetko. Záplava nádherných drevených výrobkov, sošiek, nádob a váz, ktoré u nás dostať v etnoshopoch za drahé peniaze sú tu skutočne za babku. A z tej babky ešte môžete vždy zjednať.
Počas cesty sme v spoločnosti domácich navštívili predstaveného budhistického kláštora v Rayongu. Vplyv mníchov je viditeľne obrovský a tvoria dôležitý komunitotvorný prvok. Kláštor má obrovskú spoločenskú miestnosť pripomínajúcu veľkú telocvičňu. Je veľmi jednoducho zariadená, len v jednom rohu je oltár s budhom a miesto pre mnícha. Budhistický mních sedí na zvýšenom mieste, počúvajúci okolo neho. Nikto nesmie mať hlavu vyššie ako mních, nohy musia smerovať preč od neho a nesmú ukazovať ani k Budhovi.
Na rozdiel od kresťanstva neznamená pre thajského muža vstúpenie do kláštora vzdanie sa svetského spôsobu života navždy. Do kláštora vstupujú len na pár rokov a takmer každý muž bol nejaký čas vo svojom živote budhistickým mníchom.
Budhistickí mnísi majú veľmi prísny režim ohľadom správania sa k ženám. Mních nesmie osamote hovoriť so ženou, musí to byť v prítomnosti tretej osoby. Akýkoľvek dotyk ženy znamená znečistenie, po ktorom musí nasledovať očista.
K areálu budhistického kláštora patrí aj škôlka pre deti z okolia s milým ihriskom a veľká sála pre vzdelávacie aktivity. Práve sa začína preškoľovací kurz na masérku pre pre thajské ženy. Ďalšia veľká miestnosť plná počítačov voditeľne staršej úrovne slúži ako učebňa pre komunitu, najmä deti. Stretávame tam autistického chlapca, hrajúceho sa na počítači. Viditeľne sa s predstavením dobre pozná a zapájanie do aktivít mu nerobí už poblém. V každej budove sú tabule s menami darcov a sumou, ktorú darovali. Filantropia a podpora komunite tu vyzerá byť samozrejmosťou a to nielen pre bohaté vrstvy.
Nedeľu venujeme celodňovému výletu o národného parku Khao Yai, ktorý je vzdialený od Bankoku asi tri hodiny cesty autom. Výlet začína prehliadkou rurálneho Thajska. Drobné ryžové políčka obrábané farmármi v typických klobúčikoch určujú koloryt krajiny. Na oranie sa používajú voly, v lepšom prípade motorový pluh. Dopestovať dostatok ryže na uživenie vlastnej rodiny je jediným životným cieľom. Pozorujúc ľudí plaholčiacich na ryžových políčkach rozmýšľame o štastí človeka, ktorý sa narodí v civilizovanej krajine so sociálnymi istotami. Poľnohospodárstvo respektíve farmárstvo je hlavným zdrojom obživy a zamestnanosti pre väčšinu obyvateľstva. Thajská vláda poskytuje farmárom rôzne výhody najmä vo forme daňových úľav. Tlak k veľkovýrobe, používanie umelých hnojív a pesticídov sa začína prejavovať zhoršovaním životného protredia v niektorých oblastiach.
Povinnou turistickou prechádzkou je najväčší vodopád v národnom parku. K vodpoádu treba zostupovať po prudkých schodíkoch s nie práve najlepším zabezpečením. Napadá ma smutná historka o slovenskom futbalistovi Patrikovi Dubovskom, ktorý sa pred pár rokmi ba výlete v Thajsku pošmykol a padol pri fotení nejakého vodopádu. Keď vidím chabé zábradlie vo výške asi 30 cm, viem si živo predstaviť, že sa to mohlo stať práve tu.
Zlatým klinocom priehliadky národného parku je jazda na slonovi. Manžel sa nakoniec ukazuje ako vrodený slonošofér, s jedným slonom mu to ide podstatne lepšie ako so sto koňami pod kapotou. Slony samozrejme veľmi dobre vedia, prečo sú poslušné. Po skončení povinnej jazdy totiž prichádza odmena vo forme chutnučkých malých banánikov.
Oľga Pietruchová 