clanok_foto_orig.jpgPastiersky list opäť ukazuje, že páni biskupi zaspali dobu. Sexualita je prirodzenou súčasťou ľudského života a to bez ohľadu na rodinný stav. Zdržanlivosť pred manželstvom funguje jedine v prípadoch hlboko nábožensky založených ľudí alebo u tých, ktorí uzatvárajú manželstvo v pubertálnom veku. Obidve skupiny sú u nás skôr výnimkou. Dnes ľudia začínajú sexuálne žit pred uzavretím manželstva a považujú to za prirodzené. Rovnako za prirodzené považujú efektívnu formu ochrany pred nažiadúcim tehotenstvom a tú poskytujú moderné antikoncepčné prostriedky ako hormonálna antikoncepcia.Je len paradoxom, ak biskupi, pre ktorých je interrupcia najväčšie zlo, odmietajú účinnú antikoncepciu. Tá je totiž najlepšia prevencia na predchádzanie interrupcií. Pritom menej spoľahlivé formy – tzv. prirodzené metódy – sú kresťanom povolené. Nechápem, aký je medzi nimi rozdiel (okrem toho, že prirodzené metódy plánovania rodičovstva sú menej spoľahlivé). Postatný je úmysel a ten je v oboch prípadoch rovnaký.  Biskupi sú si pritom dobre vedomí, že ich veriaci sú názorovo úplne inde. Potvrdzuje to aj Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013, kde sa o.i. hovorí: „názory veriacich ľudí o dôležitých otázkach mravnosti sa v mnohom neodlišujú od názorov tých, čo sa považujú za neveriacich” alebo  „hormonálnu antikoncepciu považuje za vhodný spôsob predchádzania k počatiu väčšina (53,9%) tých, ktorí sa hlásia ku Katolíckej cirkvi.” (str.14)

Podľa pastierskeho listu „o počte detí v rodine rozhoduje ich úprimné svedomie vzhľadom na ich zdravotné, ekonomické a sociálne podmienky.” S tým sa dá len súhlasiť. Zodpovedné rodičovstvo je rodičovstvo plánované. Je potom nepochopiteľné, prečo podľa biskupov „antikoncepcia redukuje komunikáciu manželov iba na vonkajšie okolnosti, ohrozuje ich dôverný vzťah a narúša ich vnútornú jednotu”. Ak manželia spoločne plánujú svoje potomstvo na základe spoločného konsenzu a nie náhodného otehotnenia, ich dôverný vzťah to predsa iba posiľňuje. Naopak, nežiadané tehotenstvo môže byť pre vzťah vážnou skúškou.

“O manželskej láske hovoria filozofi, teoretickí i praktickí odborníci, lekári a psychológovia. Ospevujú ju básnici, stvárňujú ju výtvarní umelci”, tvrdia ďalej páni biskupi. Nuž, toto sa nedá nazvať inak ako prekrúcanie faktov. Stačí sa pozrieť na najslávnejšie ľúbostné príbehy ako Róme a Júlia, Tristan a Izolda, Dáma s kaméliami a iné. Je to láska ako taká, ktorú básnici ospevujú, a často je to láska odmietaná a nešťastná. Iste, manželská láska ako každá láska je asi to najkrajšie, čo môže človeka v živote stretnúť. Aj tu však platí, že dôležitejší je obsah, teda kvalita vzťahu, a nie forma. Mnoho párov žije šťastne v nemaželskom partnerskom vzťahu a mnoho aj cirkevne uzavretých manželstiev končí vzájomným odsudzením a rozvodom.

Skupinka opäť na scéne?

Ďalší strašiak je liberálna sexuálna výchova. Vraj sa „v súčasnej dobe sa istá skupina ľudí pokúša zaviesť na školách sexuálnu výchovu v úplnom rozpore s kresťanským a vôbec vážnym ľudským postojom k sexualite.” Páni biskupi sú zas vedľa. Osnovy v duchu modernej sexuálnej výchovy sú platné a záväzné od roku 1998. Jediné, o čo sa „táto skupina” snaží je, aby boli aj efektívne uplatňované. Nakoľko je takáto výchova proti “vážnym ľudským postojom k sexualite”, posúďte sami.

Je chvályhodné, že biskupi spomínajú v liste medzinárodné ľudsko-právne dokumenty, ktoré  „zaručujú rodičom právo na výchovu svojich detí v ich filozofickom a náboženskom svetonázore”. Je potom nepochopiteľné, prečo všemožne broja proti sexuálnej výchove, vyučovanej v rámci etickej výchovy. Rodičia týchto detí si zjavne neželajú, aby ich potomstvo bolo vychovávané v náboženskom duchu. Ak sa tomu KBS politickým lobingom snaží zabrániť, porušuje práva týchto rodičov ako i princípy sekulárneho štátu. Navyše, medzinárodné dohovory ako Dohovor o právach dieťaťa zaručuje deťom „slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie každého druhu” a „slobodu myslenia, svedomia a náboženstva”. Dohovor vyslovene zaväzuje štáty, aby prijímali potrebné opatrenia pre „rozvoj výchovy k plánovanému rodičovstvu a služieb”. Podrobnejšie princípy o sexuálnych a reprodukčných právach mladistvých sú ďalej rozpracované v Akčnom pláne Medzinárodnej konferencie OSN o populácii a rozvoji, prijatému v Káhire roku 1994, a to aj napriek odporu Vatikánu v tomto s ním spriaznených moslimských totalít.

Európsky dohovor o ľudských právach rovnako zaručuje deťom prístup k objektívnej sexuálnej výchove vrátane informácií o antikoncepcii ako prevencii nežiaduceho tehotenstva. Túto skutočnosť potvrdil nálezom Európsky súd pre ľudské práva 7.decembra 1976 v prípade Kjeldsenovci a i. proti Dánsku, keď sa rodičia snažili zamedziť vyučovanie sexuálnej výchovy na školách. Pripomíname, že tento výklad je záväzný aj pre slovenský právny systém.

Navyše, prieskumy dokazujú, že tínedžeri, ktorí majú v školách sexuálnu výchovu, s oveľa väčšou pravdepodobnosťou odďaľujú pohlavný život. Podľa zistení odborníkov je až u 71 percent dospievajúcich chlapcov, ktorí majú sexuálnu výchovu v škole, menšia pravdepodobnosť, že budú mať sexuálny styk pred dosiahnutím 15. roku života. U dospievajúcich dievčat so sexuálnou výchovou je o 59 percent menšia pravdepodobnosť, že začnú pohlavne žiť pred svojím 15. rokom. Pred dvoma mesiacmi to potvrdili aj vedci z amerického Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb.

Pohlavná zdržanlivosť je utópia

Sexuálna výchova v školskom systéme USA je v posledných rokoch zameraná jednoznačne na propagovanie úplnej abstinencii pred manželstvom, čo v praxi znamená „no sex until 25″. Iste, metóda je takmer 100% spoľahlivá, nespoľahliví sú však ľudia. Napriek takejto výchove sa mladí ľudia v USA správajú rovnako (a prirodzene) ako v Európe a s prvými milostnými skúsenosťami do manželstva nečakajú. Následky nedostatku informovanosti sú jasné: polovica zo 40 000 HIV novo nakazených Američanov ročne je vo veku pod 25 rokov.  Presne pred rokom uverejnil New York Times článok Bushov sexuálny škandál (Bush’s Sex Scandal, NYT, 16.2.2005). Autor Nicholas D. Kristof si všíma posadnutosť prezidenta v presadzovaní výchovy k sexuálnej abstinencii. Ako však píše, je tu jasný dôkaz, že výsledkom takejto výchovy nie sú mladé ružovolíce panny, ale naopak – viac tínedžérských tehotenstiev, interrupcií a sexuálne prenosných chorôb vrátane HIV/AIDS. Americká mládež je napriek takejto výchove rovnako sexuálne aktívna ako ich rovesníci v Kanade alebo Európe a dve tretiny z nich má sex pred osemnástkou. Jeho následky sú však rôzne – amerických dievčat otehotnie štyrikrát viac ako nemeckých, v porovnaní s francúzskymi rovesníčkami má dieťa päťkrát viac mladých Američaniek a v porovnaní k Holandsku sedemkrát viac z nich skončí pri interrupcii. Pravdepodobnosť nakazenia HIV je u mladých Američanov v porovnaní s Nemeckom päťkrát vyššia. Podľa prieskumu publikovaného Guttmacherovým inštitútom viac ako tretina mladých Američanov nemala pred prvým sexuálnym stykom adekvátne informácie o nebezpečenstve AIDS a dve tretiny nevedeli prakticky použiť kondóm. Hoci samotné vládne Centrum pre epidemiologickú kontrolu a prevenciu v USA kritizuje nedostatok adekvátnej sexuálnej výchovy, proti vplyvu konzervatívcovcov takmer nemajú šancu. Pravdepodobnosť so Slovenskom zrejme nie náhodná.

Je naivné myslieť si, že sa liberálnej sexuálnej výchove dá zabrániť. Nedá. Je všade okolo nás – v médiách, na internete, medzi priateľmi. „Sex” je slovo, ktoré vraj druháci najčastejšie zadávajú do internetového vyhľadávača. Tváriť sa, že sex a sexualita mladých ľudí nezaujíma, že o nej nič nevedia, je hlúpe, nezodpovedné a nebezpečné. Deti si informácie nájdu a to vo forme, ktorá ich veku určite primeraná nie je. Tabuizácia a zakazovanie mali vždy iba opačný efekt, veď „zakázané ovocie chutí najlepšie”. Ale to by páni biskupi mali vedieť lepšie ako ktokoľvek iný.